Kisač

STREDISKO DETSKÉHO FOLKlÓRU

Zemepisná charakteristika a demografia

Kysáč sa nachádza v južnobáčskom obvode Vojvodiny a je 16 km vzdialený od mesta Nový Sad. Jeho zemepisné koordináty sú 45° 21' 01" severnej zemepisnej šírky a 19° 43' 26" východnej zemepisnej dĺžky.

Demografické údaje zo sčítania obyvateľstva z roku 2002 uvádzajú, že v Kysáči žilo 5471 obyvateľov, z čoho je 4505 príslušníkov slovenskej národnostnej menšiny. Zo štatistík sa dozvedáme, že počet obyvateľstva za posledné roky mierne klesá, okrem obdobia osemdesiatych rokov 20. storočia, keď bol zaznamenaný výrazný nárast populácie. Dospelých obyvateľov je 4402 a priemerný vek je 40,3 rokov (38,9 u mužov a 41,6 u žien). V osade je 1966 domácností a priemerný počet členov v domácnosti je 2,78.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Kysáči žije spolu 5091 obyvateľov, z čoho je 761 Srbov a 3942 Slovákov.

Špecifiká Kysáča

Kysáč sa právom pýši značným počtom akademicky vzdelaných A úžItkových výtvarníkov, vďaka ktorým bola zriadená galéria pri Slovenskom národnom dome. Medzi nich patria Anna Pixiadesová (1924 – 2004), Ivan Slavka (1930 – 1997), Jaroslav Šimovič (1931), Milan Súdi (1942), Vladimír Kardelis (1944), Mária Gašková (1948), Viera Fajndovićová-Súdiová (1948), Michal Madacký (1955), Nenad Leskovac (1959), Ján Agarský (1962), Miroslav Pavlovič (1966), Mária Zdenka Madacká (1967), Michal Ďurovka (1972), Svetlana Miháľová (1976) a iní.

Kysáč je aj centrom detského folklóru. Každoročne koncom júna sa tu koná Detský folklórny festival Zlatá bána, ktorý na svojom rozprávkovom zámku predstavuje početné detské hry, spevy a tance z rôznych vojvodinských prostredí a zo zahraničia.

Historické fakty a súčasnosť Kysáča

Územie, na ktorom sa dnes nachádza Kysáč, bolo obývané už v dávnej minulosti. V roku 1318 tu bola dedina s názvom Acsa (Ača),Zachvátil ju veľký požiar, p o ktorom obyvateľstva značne ubudlo, preto ju pomenovali Malá Ača alebo po maďarsky Kis Acsa. Spojením týchto slov vznikol dnešný názov osady Kysáč. Podľa druhého výkladu bola medzi dnešným Kysáčom a Rumenkou pôvodná, na tie časy pomerne veľká osada - Ača. Nachádzala sa na dôležitej ceste, ktorá spájala Belehrad, Nový Sad, Báč a Budapešť. V dokumentoch z roku 1722 sa názov osady uvádza v dnešnom tvare, ako aj to, že v nej žilo 110 srbských rodín.

Podľa údajov z prvej petrovskej cirkevnej matriky do roku 1800, ako aj podľa prvej kysáčskej matriky z rokov 1786 – 1831, prvým slovenským osadníkom v Kysáči bol Michal Vardžík, ktorý prišiel s rodinou z Pilíša v Peštianskej stolici v roku 1773. V tom istom roku na príkaz panstva z Futogu sa presťahovali ďalšie tri evanjelické rodiny: Čizmadiovci, Németovci a Papovci. Slováci sa do Kysáča sťahujú najmä z Novohradskej, Hontianskej, Peštianskej, Trenčianskej, Nitrianskej a Liptovskej stolice, ale aj zo starších dolnozemských osád, napríklad z Petrovca, Hložian, Kulpína, Selenče.

Súčasne s nasťahovaním, výstavbou skromných príbytkov, usilovným obrábaním pôdy, postupným narastaním počtu slovenského obyvateľstva a vytváraním väčšinovej slovenskej komunity sa výraznejšie prejavuje úsilie kysáčskych osadníkov o vytvorenie podmienok pre cirkevný a školský život. Roku 1785 si zriadili slovenskú ľudovú školu, v ktorej prvým učiteľom bol Juraj Valentíni. Roku 1788 sa Kysáčania osamostatnili od matkocirkvi v Petrovci a založili si slovenský evanjelický a. v. cirkevný zbor. Vtedy si pozvali aj prvého farára, ktorým bol Michal Slamaj ktorý tu pôsobil v rokoch 1788 až 1793. Prvý kostol budovali v rokoch 1795 až 1799.

Po vydaní Tolerančného patentu sa prisťahovalo do Kysáča ďalších 225 osadníckych rodín. Zastavenie príchodu ďalších slovenských osadníkov súviselo s malou rozlohou kysáčskeho chotára, s nedostatkom pôdy a voľných poddanských usadlostí. Dobové pramene zaznamenávajú pomerne veľký počet želiarov bez domu a zeme, ktorí sa živili ako bíreši a nádenníci na sálašoch Nového Sadu, ojedinele i vo Futogu, ba až vo vinohradoch v susednom Srieme. Mnohí z nich, ale predovšetkým tí z novosadských „sálašov“, patrili k evanjelickému zboru v Kysáči.

Hlavným zamestnaním obyvateľov Kysáča bolo poľnohospodárstvo. V roku 1820 rodina Jesenská vybudovala v osade tehelňu a továreň na výrobu škridlíc, kde našli mnohí občania zamestnanie. Jestvovali aj obchody, ktoré vlastnili židovské rodiny: Depošová, Iricová, Hefnerová a Remerová, a tiež veterný mlyn, ktorý bol vo vlastníctve rodiny Zaťkovej a neskoršie aj Párnickej. Roku 1913 podnikateľ Dyner dal do prevádzky parný mlyn.

V roku 1957 bol Kysáč pripojený k obci Nový Sad. Vtedy sa začal intenzívne rozvíjať. Bola tu vybudovaná trikotážna továreň Novitet, podnik na spracovanie dreva Javor (1958) a podnik na obrábanie kovov Mašinrad (1960). O niekoľko rokov neskôr vystavali Základnú školu Ľudovíta Štúra a budovu Predškolského zariadenia Lienka. V rokoch 1960 – 1961 pokryli stare kamenné cesty asfaltom, onedlho bola zavedená aj autobusová linka Nový Sad – Kysáč. Blízkosť Nového Sadu a ponuka práce vo vlastnej osade umožnili Kysáčanom zaoberať sa aj inými priemyselnými odvetviami.

Dnes je Kysáč vyspelou dedinou s bohatou kultúrnou, športovou a hospodárskou tradíciou. Môže sa pochváliť základnou školou s modernou telocvičňou a športovým areálom, ktorú navštevuje vyše 500 žiakov. Vyučovanie prebieha v slovenskom a v srbskom jazyku. Je tu aj materská škôlka ako oddelenie zariadenia Radosno detinjstvo z Nového Sadu. Na návštevníkov Kysáča zapôsobia upravené priedomia a mnoho kvetov na domoch a okolo nich.

Kultúrny život Kysáča

V Kysáči sa prvé divadelné predstavenie pre deti uskutočnilo v roku 1881. Nacvičil ho učiteľ Ján Branislav Mičátek a táto udalosť sa pokladá za začiatok organizovaného kultúrneho života. V tom čase tu už existovala aj miestna knižnica, ktorú roku 1862 založili Ján Mičátek a evanjelický farár Juraj Jesenský.

Tesne pred prvou svetovou vojnou bol založený Čítací spolok (1913), ktorý organizoval kultúrne podujatia. Po prvej svetovej vojne roku 1920 vznikol Spolok Československých žien. V roku 1932 vznikla Miestna organizácia Matice slovenskej v Kysáči, organizácia Sokolská jednota ako aj Futbalový klub Tatra. Roku 1934 kúpila dedina dom, ktorý pomenovali Národný dom Kysáč. Tu sa schádzali a svoju činnosť organizovali všetky uvedené združenia. Po druhej svetovej vojne sa postupne obnovovala aj kultúrna činnosť. Pre Kysáčanov mala význam tzv. Bičiarova sála, v ktorej sa uskutočňovali spoločensko-politické a kultúrno-umelecké activity a ktorá je ospievaná aj v ľudových piesňach.

Inštitúcie, ktoré zastrešovali kultúrne akcie, sa často menili, ale ich podstatu udržiavali aktívni ochotníci. Roku 1948 Miestny odbor Matice slovenskej v Kysáči oficiálne prerušil činnosť, ale jeho členovia ďalej pokračovali v práci v Kultúrno-osvetovom spolku Dr. Janka Gombára. Najaktívnejšia bola divadelná odbočka, ktorá uskutočnila približne dvadsať vystúpení ročne. Tanečno-folklórna odbočka mala v priemere ročne desať vystúpení. Počet prednášok sa každý rok zvyšoval a rovnako sa zveľaďovala aj knižnica. V roku 1956 dostali Kysáčania konečne nové priestory, určené pre Dom kultúry. Iniciátorom výstavby sály bol Ľudový výbor obce Kysáč a ukončili ho za pomoci Poľnohospodárskeho družstva. Na jeho pozemku sa tento objekt aj vystaval.

Ďalší míľnik v kultúrnom živote Kysáča bol rok 1957, keď sa Kultúrno-osvetový spolok Dr. Janka Gombára rozdelil a keď vznikli ďalšie organizácie: Ochotnícke divadlo, Ľudová knižnica, Ľudová univerzita a Správa domu. Niektoré kultúrne podujatia zažívali expanziu. Boli tohlavne spevy, večierky ľudových spevov a tancov, ako aj tanečných melódií.

Prácu divadelníkov v Kysáči dokumentoval v podobe knižnej publikácie Divadelný život v Kysáči 1905 – 2005 autor Michal Gombár. Má takmer štyristo strán. Možno sa v nej dočítaťo začiatkoch ochotníckeho divadla v Kysáči, o predstaveniach, hercoch a režiséroch, tiežo tom, čo o nich písala dobová tlač. Je tu veľa pozorne spracovaných a zdokumentovanýchtextov a fotografií.

Kultúrnu mozaiku dotvára aj Spolok žien, ktorý svojou činnosťou nadväzuje na niekdajší Československý spolok žien. Organizuje rad podujatí na zachovávanie slovenských tradičných hodnôt a tradičných slovenských jedál. Ženy zo spolku sa venujú aj recitácii a neraz postúpili na Medzinárodnú súťaž v prednese prózy a poézie Vansovej Lomnička v Banskej Bystrici, kde získali pozoruhodné ocenenia. Spolok vedie zberateľka predmetov slovenskej ľudovej kultúry Ľudmila Berediová- Stupavská, ktorej pozoruhodnú zbierku dopĺňa vyše tisíc digitalizovaných starých fotografií.

Kultúrno-informačné stredisko Kysáč

Začiatkom sedemdesiatych rokov vznikol zlúčením viacerých zložiek spolu s ochotníckym divadlom nový útvar: Kultúrno-umelecký spolok Andreja Sládkoviča. V roku 1974 sa zrodila nová organizácia – Kultúrno-informačné stredisko, ktoré pod jednu strechu zahrnulo všetky kultúrne a informačné inštitúcie. Takýto stav bol iba dočasný a netrval ani desať rokov. Začiatkom roku 1981 celkovú činnosť prebral Kultúrno-umelecký spolok Vladimíra Mičátka. Venoval sa všetkým zložkám okrem divadelnej, ktorá si postupne sama vybudovala svoju existenciu. Od roku 1987 sa veci vracajú do starých koľají a všetky súčasti pracujú znovu v rámci Kultúrno-informačného strediska.

Kultúrno-informačné stredisko Kysáč (KIS) organizuje najmä divadelné predstavenia, večierky, rôzne výstavy, filmové stretnutia, prácu s odbočkami v rámci kultúrno-umeleckého ochotníctva, a to folklórnej, divadelnej, literárnej, výtvarnej a iných odbočiek. Takisto vysiela informatívny program prostredníctvom vlastného rozhlasu.

Kultúrny život v Kysáči je pestrý a bohatý. Kultúrno-informačné stredisko Kysáč (KIS) úspešne organizuje mnohé kultúrne podujatia. Vymenujme aspoň detský folklórny festival Zlatá brána, miestny festival ľudových piesní Kysáčsky spevník, Večer humoru a divadelný Festival Zuzany Kardelisovej.

Divadelníctvo v Kysáči

Kysáčania sú aktívni v divadle vyše sto rokov. Za zakladateľov divadelnej tradície v Kysáči možno pokladať rodinu Mičátkovcov. Od roku 1905 sa tu organizovali fašiangové večierky so spevom a veselými výstupmi a od roku 1908 si svoje večierky a oslavy usporadúvali aj roľníci, kde sa predstavovali spevmi, básňami, humoristickými výstupmi a divadelnými veselohrami. Okrem toho sú zaznamenané ich programy v Novom Sade v roku 1900. V divadelníctve sa intenzívnejšie začalo pracovať po roku 1910, keď boli uvedené dve predstavenia: v roku 1913 hra v jednom dejstve On je hluchý a o rok neskoršie aj divadelná hra Ferka Urbánka Strídža spod hája. Neskoršie sa vystriedali mnohé iné divadelné hry: Kubo, Komédia bez zaľúbenia, Súboj na pivo, Hrob lásky, Statky – zmätky, Záveje a iné. Roku 1937 sa uskutočnila prvá divadelná súťaž, ktorú zorganizoval Výbor pre divadlo pri Matici slovenskej v Juhoslávii. Kysáčania sa predstavili s divadelnou hrou Zem od Vladimíra Hurbana Vladimírova a obsadili prvé miesto. S týmto divadelným predstavením, ktoré režíroval Ján Podhradský, vystúpili Kysáčania v roku 1938 v Slovenskom národnom divadle v Bratislave. Pochvalne o tom písala vtedajšia tlač. Vystupovali aj v Trenčíne, Piešťanoch, Trenčianskych Tepliciach a v Galante.

V tom čase sa vystriedali mnohí režiséri: začal Ján Branislav Mičátek a pokračovali Ján Podhradský, Ján Ededy, Zlata Porubská-Jesenská, Emil Klobušický a iní. Významnýchosobností v kysáčskom ochotníckom divadle je mnoho. Zostaršej skupiny nemožno nespomenúť Zuzanu Kardelisovú, Jána Súdiho, Jána Saba, Vieru Porubskú, Zuzanu Kulíkovú- Majtánovú, Pavla Kulíka, Pavla Gombára a mnohých iných.

V súčasnosti kysáčski ochotníci aktívne pôsobia na trochdivadelných scénach: bábkovej, detskej a činohernej.Zastrešuje ich Kultúrno-informačné stredisko a patriak popredným slovenským vojvodinským divadelnýmsúborom. Od roku 2004 tu organizujú Festival Zuzany Kardelisovej.

Pestovanie folklórnych tradícií

Folklórny súbor Kultúrno-informačného strediska bol založený roku 1973 a od roku 1980 pôsobí pod názvom Vreteno. Ide o mládežnícky súbor, ktorý má v súčasnosti vyše štyridsať členov. Ich repertoár pozostáva z pôvodných a štylizovaných slovenských tancov a piesní.

V rámci tanečnej odbočky aktívne pôsobia štyri zložky: Detský folklórny súbor Krôčik, Detský folklórny súbor Slniečko, Detský folklórny súbor Vienok a Folklórny súbor Vreteno. Súbory každoročne reprezentujú Kysáč na miestnych a pokrajinských prehliadkach a zúčastňujú sa aj na festivaloch v Rumunsku, Ukrajine, Maďarsku a na Slovensku.

V rámci súboru pôsobia aj tri spevácke skupiny: dievčenská, ženská a mužská a okrem toho sú aktívni aj sóloví speváci. Na festivale Stretnutie v pivnickom poli prvú cenu si vyspievali Slavica Tadićová, Jarmila Zimová, Ivan Slávik a v roku 2009 na 44. festivale zvíťazila predstaviteľka Kysáča Ivana Vozárová.

Knižnica Michala Babinku v Kysáči

Pôvodná Čitáreň v Kysáči bola založená 15. novembra 1862 a mala 63 kníh. Tesne pred prvou svetovou vojnou roku 1913 bol založení Čítací spolok s knižnicou. Roku 1934 ju presťahovali do Národného domu, jej fond tvorilo 322 kníh a vtedy mala až 103 členov. Po vojne Čitáreň mení názov na Národná knižnica a čitáreň a od roku 1962 pôsobí ako pobočka Národnej knižnice v Novom Sade pod názvom Knižnica Michala Babinku v Kysáči. V septembri roku 1974 sa presťahovala do miestností Kultúrno-informačného strediska. Dnes má táto knižnica 13 252 titulov, z toho 5818 slovenských kníh.

Rádio Kysáč

Život v dedine dennodenne už roky sleduje a verejnosť o tom informuje Rádio Kysáč. Začalo ako Mládežnícka rozhlasová stanica a v čase svojho vzniku bolo prvou lokálnou rozhlasovou stanicou vo Vojvodine. Iniciátorom založenia Rádia bol všestranný kultúrny pracovník Ján Lomen a stanica začala vysielať 1. mája 1965 na stredných vlnách 191.7. Rozhlas mal aj svoje nahrávacie štúdio a piesne v ňom nahraté sa zachovali dodnes. Od roku 1980 do roku 1991 rádio nevysielalo, no od roku 2001 program sa vysiela bez prestávok a z roka na rok zaznamenáva kvalitatívny rozvoj.

Prečo by ste mali navštíviť Kysáč?

Najväčší počet návštevníkov každoročne priláka detský folklórny festival pokrajinského rázu Zlatá brána, ktorý organizuje Kultúrno-informačné stredisko Kysáč pravidelne od roku 1993. V tom roku oslavovali 220. výročie príchodu Slovákov do osady. Odvtedy si v kysáčskom rozprávkovom zámku zatancovalo asi 15 tisíc malých tanečníkov a to nielen zo všetkých vojvodinských slovenských osád, ale aj zo Slovenska, najmä z Bratislavy, Banskej Bystrice, Liptovského Mikuláša, Trenčína, ale aj z Rumunska, Maďarska, Ukrajiny a z Izraela. Od roku 1997 sa uskutočňujú počas festivalu rôzne kultúrne podujatia. Program vždy spestria domáce a hosťujúce divadlá a okrem toho sa organizujú aj mnohé umelecké a národopisné výstavy.

V roku 2004 bol po prvýkrát zorganizovaný Divadelný festival Zuzany Kardelisovej, ktorý sa  nesie v znamení témy postavenie ženy v rodine a spoločnosti. Meno má podľa známej kysáčskej učiteľky a členky ochotníckeho divadla. Víťaz festivalu sa zúčastňuje na Festivale Aničky Jurkovičovej v Novom Meste nad Váhom.

Koncom októbra, respektíve začiatkom novembra sa v Kysáči uskutočňuje Kysáčsky spevník, v rámci ktorého vystupujú sóloví speváci, ktorí súťažia o účasť na festivale Stretnutie v pivnickom poli. Program pozostáva zo štyroch častí: Nádeje I (vystupujú žiaci nižších ročníkovzákladnej školy), Nádeje II (vystupujú žiaci vyšších ročníkov), Súťažiaci (speváci vo veku od 16rokov) a Revuálna časť (vystupujú už skúsení domáci speváci alebo hostia z okolitých osád).

Každoročne sa pred Novým rokom organizuje celovečerný koncert Novoročná estráda, v rámci ktorej sa predstavuje celoročná činnosť KIS-u. Vystupujú tu sóloví speváci, tanečné skupiny a na koncerte nechýba humor, o ktorý sa vždy postarajú kysáčski divadelní ochotníci. Skupinka hercov z divadelnej odbočky pripravuje krátke žartovné scénky s miestnymi témami a tak vždy vyvoláva pozitívnu náladu v obecenstve.

Medzi najpozoruhodnejšie podujatia spolku žien patrí Deň kysáčskej „sármy“. Toto podujatie trvá už niekoľko rokov a poriada sa každoročne v septembri. „Sármu“ pripravujú tak ako v minulosti – v sedliackych peciach. O toto podujatie je čoraz väčší záujem, najmä návštevníkov z Nového Sadu, ktorí sem prichádzajú v hojnom počte. Spolok má aj svoju etnoizbu so starými maľovanými posteľami, rôznymi výšivkami a všelijakými starodávnymi exponátmi, ktoré svedčia o hodnotnej slovenskej vojvodinskej ľudovej kultúre.