Akademický maliar Milan Súdi sa narodil 11. júna 1942 v Kysáči. Patrí medzi slovenských vojvodinskýeh výtvarníkov, ktorí pred tridsiatimi rokmi študovali na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave a v sedemdesiatych rokoch minulého storočia značne posilnili našu výtvarnú scénu. Pavel Pop, Jozef Klátik, Viera Fajndovićová-Súdiová, Vladimír Kardelis (ktorý zostal žiť a tvoriť v Bratislave) a, samo-zrejme, Milan Súdi tvoria skupinu, ktorá po absolvovaní štúdia maliarstva alebo grafiky v Bra­tislave spestrila náš výtvarný život a stala sa významným ohnivom v rozras­taní sa výtvarníctva vojvodinskýeh Slovákov.

Milan Súdi ako maliar bol a zostal najväčšmi zaujatý farbou. Ako žiak pro­fesora Jána Želibského v Bratislave uvedomil si, že predovšetkým farba je dominantou maliarskeho diela. Už jeho prvé samostatné výstavy v Belehrade a v Novom Sade, kde sa stal i členom Združenia výtvarných umelcov Vojvo­diny, boli sledované s veľkým záujmom výtvarnej kritiky. Najprv sa verejnosti predstavil svojimi asociatívnymi krajinkami. Bol to cyklus obrazov krajiny nevšedných koloristickýeh dosahov a kompozičných rytmov, ktoré umožnili týmto prácam nadobudnúť vlastnú pikturálnu autonómiu a stať sa realitou osebe.

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Skutočná krajina – a najčastejšie to boli motívy z Fruškej hory – na plát­nach Milana Súdiho bola redukovaná na rytmické striedanie valérov graduovaných farebných plôch. Znázornený motív bol do takej miery zjednodušený, že tieto obrazy bolo možné chapáť vďaka existujúcej náznakovosti aj ako asociatívny abstraktný umelecký prejav. Tieto Súdiho krajinomaľby i napriek temným tónom a pochmúrnemu ovzdušiu vďaka svojej jednoduchej kompozičnej vyváženosti pôsobia nevšedným súladom. Sú akosi ťažké, ale zároveň i silné.

Celé prvé tvorivé obdobie Milana Súdiho sa zakladá na koncepte tónového maliarstva tmavej „gamy“, ktorý si osvojil ešte u profesora Želibského v Bra­tislave.

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Okrem krajinomaľby Milan Súdi prejavil záujem aj o figurálne kompozície, pravda, v nekonvenčnom význame. Tieto Súdiho maľby harmonicky integrujú v sebe, v duchu postmoderny, rôznorodé výrazové maliarske smerovania, čo poukazuje na autorove kompozičné znalosti. Súdi na svojich obrazoch tohto druhu, medzi ktoré patria i najnovšie maľby inšpirované scénickým umením – divadlom a baletom – spája figúru, ktorá je niekedy jasne a niekedy iba ná­znakovo podaná, s abstraktno-expresionistickými zložkami maľby a prvkami geometrickej abstrakcie v podobe pravouhlých geometrických segmentov.

Figúry a predmety na maľbách Milana Súdiho sú často podané na hranici rozpoznateľnosti, no predsa dostatočne jasne. Jeho výtvarný prejav osciluje od relatívne jasne podaných figúr až po úplne nefigurálne, čiže abstraktné vý­tvarné kompozície.

Milan Súdi vo svojich prácach tohto druhu prejavuje záujem o existenčné osudy a tajomstvá človeka. Jeho jedinečný maliarsky rukopis najľahšie poznať podľa pastózne nanesených farieb a podľa pravidelných rytmických pohybov širokého štetca.