Správa komisie pre udelenie cien na literárnom súbehu Nového života roku 2015

Slovenskú vojvodinskú literatúru (ne)treba zlikvidovať!?

alebo

Správa komisie pre udelenie cien na literárnom súbehu roku 2015

Zuzana Čížiková

„nech matka žiadna pevca nezrodí mu“

                                                Ivan Krasko: Jehovah

Vážení, slovenskú vojvodinskú literatúru treba zlikvidovať... Tento titul sa mi vynoril ako vhodný počas čítania viac ako polovice literárnych prác zaslaných na tohtoročný súbeh. Spomenula som si pritom na esej podobného názvu, ktorú napísal  chorvátsky spisovateľ PavaoPavličićPrijedlog za ukinućehrvatskeknjiževnostiteda Návrh na zlikvidovanie chorvátskej literatúry (dostupné na: http://www.mvinfo.hr/clanak/pavao-pavlicic-prijedlog-za-ukinuce-hrvatske...) ako „precíznu diagnózu chorvátskej literatúry“, na ktorú však nebolo významnejších reakcií a komentárov, čo vlastne svedčí o oprávnenosti takéhoto činu, ale i o jeho zbytočnosti... Podobne ako Pavličić, ktorý ironicko-sarkastických spôsobom taxatívne uvádza, prečo je jeho návrh dobrý (napr. pretože literatúru nikto nečíta, pretože takmer celý náklad z tisíc výtlačkov zostane ležať v skladoch, pretože veľká väčšina ľudí nepozná ani jedného národného spisovateľa a aj tých čo poznajú spájajú so slovami ako sú nuda a nezrozumiteľnosť, atď., ap.), aj v našom literárnom spoločenstve by sa uvedený návrh dal podložiť podobnými príkladmi, napr. že literatúra nikoho nezaujíma, že sa literatúra/poézia nečíta, že sa knihy nepredávajú, že spisovatelia nemajú primerané spoločenské postavenie a tomu adekvátne materiálne zabezpečenie, že vydavateľská a marketingová oblasť má nedostatky, až by sme sa dostali  k argumentom, načo písať, keď nás aj tak v širších kontextoch neakceptujú (ak to nezoberieme len ako všeobecný nezáujem o knihu v neoliberálnej spoločnosti, ale i mieru hodnotovej úrovne našej literatúry, tak je to skutočne deprimujúce), načo písať, keď nás je stále menej a aj tak nás raz zožerie dračica asimilácia....Načo písať? Treba slovenskú vojvodinskú literatúru zlikvidovať?

Odpoveď nemôže byť priama a jednoznačná a svojráznou odpoveďou je i tohtoročný súbeh na pôvodnú literárnu tvorbu, ktorý vypísal časopis pre literatúru a kultúru Nový život, Výbor pre kultúru NRSNM a SVC, kde prišlo 46 nových originálnych básnických a prozaických výtvorov rozličnej tematickej a výrazovej orientácie a aj kvality. Možno konštatovať, že s kvantitou mierne stúpla i kvalita príspevkov, a to najmä ich jazyková úroveň, čo signalizuje nástup vzdelaných a jazykovo kultivovaných literárnych nadšencov, z ktorých, snáď niekto v písaní aj zotrvá... Títo autori nielen že dobre ovládajú spisovanú slovenčinu, čo je asi späté s ich povolaním a s aktívnym čítaním, ale poznajú aj subštandardné prostriedky (slang, idiómy, frazémy a hovorové zvraty a pod.) čo úspešne využívajú v tvorbe textu a charakteristike postáv. Odvrátenou stranou je zase nedostatočná úroveň písaného jazykového prejavu väčšiny príspevkov, kde dominuje najmä nenáležité používanie srbských slov a konštrukcií, čo pôsobí rušivo a znižuje hodnotu textu. Spravidla s nízkou jazykovou úrovňou pokusov o prózu ide aj umelecko-ideová nevyhranenosť, vzťahuje sa to najmä na prozaické texty, ktorých bolo v pomere k poézii asi trikrát viacej, kde dominuje neúčelná popisnosť a nezvládnutá transformácia skutočnosti do „epickej“ reality. Takýto javový (ale i jalový) mimetizmus tematizuje spravidla príliš explicitne podanú ideu, a to aj neinvenčným jazykom, preto  komisia v daných prípadoch nemohla evidovať ani umeleckú kvalitu. Tam kde už zaúradovala autorská fikcia, životná látka dostáva náznaky umeleckej transformácie s univerzálnejším odkazom.

Komisia, ktorá pracovala v zložení Zdenka Valentová-Belićová, Marta Součková a Zuzana Čížiková, mieni, že je takmer polovica prác (teda asi 20) uverejniteľných na stranách Nového života (optimista by povedal, že to nie je málo!), však menej ako polovica z toho sa uchádzala aj o jednu z troch cien, až sa komisia nakoniec uzhodla odmeniť 6 podľa jej mienky najlepších a najhodnotnejších príspevkov na tohtoročnom súbehu. Najväčší „súboj“ viedli príspevky, ktoré sa podľa mienky poroty uchádzali o tretiu cenu, lebo kvalita a umelecká hodnota prác v užšom výbere pre túto pozíciu bola veľmi podobná a rozhodovali nuansy. O tretie miesto bojovali prózy Škvrna, Okno, Prvý výlet, Instant, V náručí neistoty, Návraty, Noc má svoju moc až sa komisia po dôkladnom premyslení a zvážení rozhodla odmeniť práce Noc má svoju moc, Instant a Škvrna. Janko Takáč v poviedkovej novele Noc má svoju moc podáva pútavý a čitateľný príbeh, ktorý je zaradený do širšieho časopriestoru a spoločenských pomerov v neblahých 90. rokoch min. st. a v súlade s tým je i myšlienkové zameranie prózy –obraz beznádeje a dezilúzie mladých ľudí. Próza Instant autora Miša Smišeka tematizuje problém tvorivosti a písania, je napísaná formou prúdu vedomia protagonistu a plynulosť rozprávania a presvedčivosti dosahuje štylizáciou do ústneho prejavu. Mladá autorka Martina Bartošová v próze Škvrna dokázala na malom priestore podať lyrický a zároveň dramatický zlom vo vedomí hlavného hrdinu a prostredníctvom náznakov vybudovať príbeh o odchode a rozchode.

Ostatné prózy Návraty a Prvý výlet Márie Vrškovej a Okno Jany Domoniovej, ktoré zabojovali o tretiu cenu komisia navrhuje na uverejnenie v časopise Nový život. Vršková jazykovo suverénne buduje svoje príbehy, čo dokazuje najmä v próze Prvý výlet, kým Návraty sú spomienkovo-boľavým spomínaním na zlomový bod v detstve, v myšlienkových pochodoch hlavnej hrdinky sa premieta udalosť, keď sa narušil vzťah k matke. Jana Domoniová v próze Okno tematizuje paranoju hlavného protagonistu; próza je celkovo dobre napísaná, má svoj príbeh a mierny dramatický spád a prekvapivý zvrat. Hodnotovo k nim mali blízko i próza sentimentálno-populárneho zamerania La Toalla AnetyLomenovej a tragický príbeh V náručí neistoty Martiny Valentovej. Okrem nich, po úprave, na stranách Nového života komisia navrhuje uverejniť aj básnické cykly Dieťa noci Ladislava Čániho, Básnický cyklus ročných období  Anny Časárovej, Jedinou istotou je neistota Ruženy Kraticovej a báseň Začiatok konca Zuzany Čížikovej, tiež prózu Ešte len toto nech ti poviem Miroslava Macháča. Komisia si všimla, že najproduktívnejším autorom bol Miroslav Macháč; jeho prozaické texty predstavujú jednu ucelenú množinu, kde sa jasne vidí autorský rukopis a zámer. Tieto texty tematizujú každodenný život (svedčia o tom najmä jazykovo-výrazové prostriedky, kde dominujú slová, repliky, frázy a pod. zo všednej komunikačnej sféry), spravidla majú jeden nosný vzťah a k nemu sa viaže nejaká opísaná udalosť. Žiaľ, aj napriek niektorým dobrým nápadom a témam táto životná látka nepostačuje na  umeleckú transformáciu do epickej reality, ale po dôkladnej (jazykovej, kompozičnej) úprave zrejme by si našli cestu k určitému okruhu čitateľov.

Druhú cenu získali prózy Kto sa bojí červeného?Annamárie Boldockej-Grbićovej a  Nevesta miest Anny Margaréty Valentovej. Valentová prostredníctvom otázok, tvrdení a nedokončených výpovedí, v ktorých sa obracia na literárnu postavu Švantnerovho románu Zunu dokázala metatextovo prepojiť významové zameranie poetiky prózy naturizmu s atmosférou súčasných civilizačných neduhov. Prostredníctvom náznakov a svojrázneho lyrického mementa sa vytvára napätie a postavenie protagonistky v civilizačnom prostredí zostáva problémové a otvorené.

Komisia má vysokú mienku o próze Annamárie Boldockej-Grbićovej; próza hovorí o skutočnej udalosti, ale presvedčivá umelecká transformácia a suverénne prepájanie reality a fikcie vytvára zaujímavý príbeh o osudoch (skutočne žijúcej) postavy. Obrazným jazykom (najmä farebnosťou a s tým spojenou synestéziou), premysleným prepojením motívov (knižnica, oheň, kniha, tvorba, osud ženy...) a kompozíciou Boldocká-Grbićová vyrozprávala príbeh ženy a príbeh literatúry/kníh ako univerzálne posolstvá o pretrvávaní hodnôt.

Cykly Dieťa noci a Hra na zabúdanie podpisuje Ladislav Čáni. Oba cykly komisia vysoko hodnotila, mieni však, že cyklus Dieťa noci, aj keď niektorými básňami prekonáva cyklus Hra na zabúdanie, ako celok  pôsobí heterogénne. Tematicky v „ondrušovsky“ ladenej atmosfére prináša výpovede o rozpoltenom subjekte.  Zo všetkých textov, ktoré sa na súbehu uchádzali o ocenenie na komisiu, najväčší dojem nechal cyklus Ladislav Čániho Hra na zabúdanie, a to predovšetkým hĺbkou ľudského poznania a tomu primeraným poetickým výrazom, kde hovorí o bytostných a existenčných otázkach lyrického subjektu. Básne operujú s „klasickým“, t. j. očakávaným poetickým výrazivom s veľkou mierou estetickej potencie. Cyklus „milosrdnej hry na zabúdanie“ pritom hovorí aj o emóciách, spomienkach a ich oživovaní vo vedomí lyrického subjektu, a to miestami aj nocionálnymi jazykovými prostriedkami, ktoré však svojou kombinatorikou evokujú u čitateľa hlboké myšlienkové a emočné pochody.

A teda, v nadväznosti na provokačný a kacírsky nápad v úvode, hádam sa zhodneme v tom, že nám predsa literatúry treba ako soli...Aby sme umelecky nezakrpateli, aby sme živili našu kultúrnu pamäť, aby sme tak rýchlo nezmizli z týchto priestorov, aby sme boli!

A teda treba slovenskú vojvodinskú literatúru pestovať a podporovať aj prostredníctvom takýchto súbehov...

V Novom Sade, 21. decembra 2015