Trvanie básnikovej tvorivosti

Zuzana Čížiková
21. októbra 2016

Meno vynikajúceho básnika, znamenitého prozaika, v našej románovej tradícii významného románopisca, esejistu a dlhý rad rokov neúnavného kultúrneho pracovníka Jána Labátha (1926) je neodmysliteľnou konštantou slovenskej vojvodinskej literatúry a kultúry v druhej polovici 20. a na začiatku 21.storočia. Bol nielen svedkom, ale v priebehu takmer 70 desaťročí aj aktívnym a tvorivým činiteľom ich dejín. Jeho bohatá bibliografia, kde okrem početných prác roztrúsených po všelijakých publikáciách patrí i 11 básnických zbierok, či výberov, dve knihy poviedok, jeden román, kniha prekladov a celý rad kníh výberov, memoárov a miscelaneí, svedčí o imanentnej umeleckej/básnickej podstate Jána Labátha.

Kde pramení žriedlo tejto spisovateľskej tvorivosti? V tom, rečou nepostihnuteľnom, básnickom natureli Jána Labátha (sám podal o tom vyznanie: „priznám sa, že sa básnikom cítim v každom literárnom útvare: aj v poviedke, aj v románe, ba aj v obyčajnom príhovore“), či v tom špecifickom dare vnímať svet cez prizmu básnických obrazov a vidín, alebo aj v tom jemnom súzvuku nervových spletív svojho telesného ústrojenstva a habitu, čo mu nikdy nedovolilo seba a svet vôkol seba vnímať inak ako poeticky. Pritom k všetkému čo robil mal nanajvýš profesionálny vzťah. Aj k literatúre ako k jednému zo základných umeleckých prejavov človeka pristupoval veľmi komplexne. Od literatúry v prvom rade žiadal estetickú vyspelosť, ale veľký dôraz kládol aj na jazykovú vypracovanosť. Podľa neho, aby budúce pokolenie mohlo “duchovne rásť” treba uprednostňovať “akosť pred množstvom” a upozorňoval, že opačné počínanie bude pre našu komunitu (literatúru a kultúru) veľmi zhubné. Literatúru vnímal ako prostriedok na rozširovanie našej duchovnej podstaty, napr. poézia podľa neho má mať zošľachťujúci účinok – má pestovať ľudskú šľachetnosť. Tento antropologický rozmer Labáthovho chápania písaného slova je vlastne erbovým znakom jeho celoživotného a literárneho úsilia. Aj keď sa v poslednom období tento jeho idealistický a liberálny svetonázor mení na tichú rezignáciu. Básnik osmutnieva, smútok je jeho domovom a exil (aj do poézie) vníma ako svoj údel. Ale žriedlo básnikovej tvorivosti nevyschýna... Slova sa nevzdáva, ten vitalistický a optimistický plameň mladosti kdesi hlboko v ňom stále tlie... Básnikova cesta od mladíckej utopickej vízie „svetu priniesť zvesť, že ešte rastú kvety“ vedie k životnej múdrosti a vytriezveniu a robí spätný oblúk k viere, že „jedného dňa ľudia sa vrátia ku kvetom.“V mnohom tu rezonuje autorova vitalistická koncepcia života; aj po nepriaznivých, tragických a prelomových chvíľach (životných, spoločenských, civilizačných) prichádza k optimistickej viere a verí v príchod lepšej budúcnosti.

Na životnej križovatke prednosť dal vede, zvolil si povolanie elektroinžiniera, ale po určitej dobe svedčí „V skutočnosti moja cesta za elektrinou bola romantické dobrodružstvo.“ Mienime, že ani Labáthova cesta za literatúrou nebola menším „dobrodružstvom“; úspechy na oboch poliach dosvedčujú, že Labáth ako človek bol veľmi dôsledný a čo robil - robil náležite a dôkladne. Keď mu znovu prichádza prehodnotiť svoju voľbu povolania uznáva: „v tých niekoľkých knižkách, ktoré som napísal a ktoré sotva niekomu sú potrebné, vidím viacej zmyslu, ako vo všetkom lopotení, čím vlastne bol môj život v továrňach, za účelom, aby sa aj do tohto kraja dostala, alebo lepšie povedané, vrátila Európa.“ A Európu dobre poznal, Labáth patrí medzi výrazných svetoobčanov v slovenskej vojvodinskej literatúre. Putoval naozaj (navštívil Paríž, Brusel, Štoklholm, Kolín nad Rýnom, Londýn, Prahu, ale i Moskvu, New York a iné mestá), ale „občanom sveta“ sa stával aj inak - cestou prečítaných kníh a prekladaných diel, čím sa najmä jeho poézia tematicky a motivicky „internacionalizovala“. Mnohé premeny v jeho literárnej tvorbe sa udiali v procese jeho zdokonaľovania sa a literárneho rozširovania obzoru, čo on často skromne pomenúval „poodchyľovanie obzoru“. Popri domácej básnickej tradícii vo svojej tvorbe aktualizoval viacero kultúrnych tradícií, nielen zo srbskej a slovenskej literatúry a kultúry, ale i zo svetového kultúrneho dedičstva. Neustále konfrontovanie domova a sveta prostredníctvom vlastnej i prekladovej tvorby bolo sliedením za estetickými a dobovo nepodmienenými zreteľmi slovesného prejavu. Labáthovo čítanie modernej svetovej poézie, to „otvorené okno“ do sveta len podporilo jeho idealistický a liberálny svetonázor. Napĺňal tak obsahom svoje „kozmopolitské“ zameranie a cítenie „človeka v európskych meradlách“. Spisovateľ Labáth stále preukazoval vysokú všeobecnú kultúru, bol sčítaný intelektuál, umelecky rozhľadený a učený, jazykovo obratný o čom svedčí aj skutočnosť, že sa učil 13 cudzích jazykov, ale v spisbe zostal verný materčine. A to je tá druhá strana Labáthovej osobnosti, ktorá sa manifestovala ako príklon k témam ako sú rodisko, domov, svojeť, návrat, postať. Napríklad hrdinovia jeho próz sú rozpoltení medzi domovom, ktorý zanechali a cudzím svetom, v ktorom sa ocitli; v románe Diaľky ústredný motív diaľok okrem iných významov obsahuje v sebe aj fyzickú vzdialenosť od domova a rodiska; jeho lyrický subjekt svoje reflexie o sebe a svete dáva do kontextu svojej vydedenosti a často sa dostáva do pozície „márnotratného syna“.

Labáth je nositeľom mnohých vzácnych literárnych ocenení ako sú tri ceny Nového života (1962, 1982, 1990), Októbrová cena Nového Sadu za zbierky Jesenná krajina a Svätec s vypichnutými očami a naposledy Cena za životné dielo Spolku vojvodinských spisovateľov (2007), je nositeľom i Radu práce so strieborným vencom roku 1973 za svoj prínos na poli elektrotechniky. Pre jeho osobnosť je príznačná nenútená a nepredstieraná skromnosť, akoby ho na jeho básnickej a životnej púti sprevádzali heslá prevzaté z Puškinovej básne Pamätník: „urážok neboj sa a vencov nežiadaj, / prijímaj ľahostajne klebety i chvály“.

Možno v minulosti bolo i tých klebiet, možno niekedy mohlo a malo byť viacej chvál a uznaní, možno...ale básnik trasoval vlastnú cestu k ľuďom, posiatu literárnym slovom a stačilo mu to...“každý deň stretnúť človeka, to stačí“ ako hovorí Kostra, alebo ako hovorí Labáth „Stretneš jedno priateľské slovo, / zanecháš jedno stisnutie ruky / a zrazu ožijú tvoje najpiesočnatejšie sahary / neskrytou hrdosťou / že si človek.“. A nám dnes stačí práve to - stisnutie ruky pánovi Jánovi Labáthovi a pocit šťastia, že sme spolu a hrdosť, že ho máme...

Gatulujeme!