Laudatio na Annu Tomanovú-Makanovú

Všetko počínanie a lopotenie človeka na tejto zemi sa hýbe medzi dvomi pólmi. Ten prvý nachádzame v biblickej knihe Kazateľ, v ktorej, okrem iného Kazateľ, teda zrejme múdry kráľ Šalamún, hovorí:

„... márnosť márností, všetko je márnosť...

A nieto nič nového pod slnkom...

Krivé sa nemôže napriamiť

a nedostatky sa zrátať nemôžu...

Lebo kde je veľa múdrosti,

tam je veľa hnevu,

a kto rozmnožuje poznanie,

rozmnožuje bolesť.“

(Kazateľ, preklad M.M.Dedinský)

Druhý pomyselný pól horizontu človekovho počínania nachádzame v jednej z najznámejších a najkrajších básní antického Ríma v 30. Óde z Tretej knihy ód, respektíve v zbierke Carmina od Quinta Horatia Flacca:

Exegi monumentum aere perennnius

regalique situ pyramidum altius,

quod non imber edax, non Aquilo impotens

possit diruere aut innumerabilis

annorum series et fuga temporum.

Už môj pamätník čnie, stálejší ako spiež,

prevyšujúci štít kráľovských pyramíd,

ktorý nebude môcť ohlodať žravý dážď

ani zo sveta zniesť bezuzdný severák.

(Horatius: Exegi monumentum. Preklad: Ignác Šafár)

Človek, ak nie vždy, tak určite keď sa prehupne na tú nesprávnu stranu päťdesiatky, no pre útechu sa zvykne hovoriť aj múdru stranu päťdesiatky, sa začína pýtať na zmysel svojho konania, pôsobenia vo svete, čo stačil urobiť , čo už nestačí urobiť a aký to všetko malo zmysel. Neviem či kvôli tomu človek najčastejšie zosmutnie, lebo akosi mu nedochádzajú slová, ktorými by správne pomenoval zmysel toho, čo je za ním a na strane druhej pripadá sa tak trochu smiešny keď sa pristihne pri okamihu, kedy sa dokáže ešte zapáliť za nejaké veľké predsavzatie. Na rozhraní veku medzi tým čo sme nasiali v nemúdrej päťdesiatke (nech si pomôžem s Hronským) a tým, čo si uvedomujeme, že už nie je šanca dobehnúť – vyberáme sa jednou z možných ciest: alebo sa nám zdá byť všetko márnosť márností a spolu s múdrym kráľom Šalamúnom odmietame ďalej rozmnožovať poznanie, aby sme nerozmnožovali bolesť, alebo sa vydávame cestou sebavedomého rímskeho básnika, ktorý nezomrel na skromnosť a obdivujeme svoje dielo – čiže hovieme si tak trochu ako Pán Boh po šiestom dni stvorenia.

Naše nazeranie na tento problém závisí od našej povahy a ľudia sú, ako si všimol už Aristoteles, podľa povahy takí i onakí, no podľa činu šťastní a nešťastní. A ak je toto východisko správne (a neviem či sa niekto pustí do polemiky s Aristotelom, keď som sa už rozhodol jeho menom zaštítiť v tejto premise) – vychádza mi, že Anna Tomanová Makanová, za predpokladu, že sa dostala do veku, kedy má povinnosť obzrieť sa za svojou správnou päťdesiatkou, na strane jednej sa môže na dielo, ktoré vykonala pozerať tak či onak, teda aj s pocitom márnosti ako kráľ Šalamún, aj s pocitom pýchy ako Horatius, no v podstate – a toto je dôležité: je šťastným človekom. Lebo ako sa domnievam, to ako sa na veci pozeráme my, je záležitosťou toho, z akého cesta sme umiesení – to je to Aristotelovo tvrdenie, že ľudia sú podľa povahy takí i onakí; ak je Anna Tomanová Makanová umiesená namäkko, zrejme sa dostáva do pocitov, že všetko čo urobila, je príspevkom k márnosti sveta; a ak je umiesená z tvrdého cesta, zrejme neústupne, buchne si nohou, a povie si, že jej dielo je väčšie ako všetka Horatiova poézia, dokonca aj s prekladmi. No druhá časť Aristotelovej vety nás upozorňuje na opačný pól nazerania: človek nie je definitívne určený iba svojou povahou, ale aj svojimi činmi a len podľa činov je možné ľudské pokolenie deliť na šťastné a nešťastné. Aristoteles skúmajúc vo svojej Poetike hlavne tragédiu zistil, že len čin môže človeka priviesť k tragédii, alebo sa jej vyhnúť. Čin, skutok, konanie je základom deja a ten zasa základom nielen tohto dramatického žánru, ale aj rozlučovací bod, podľa ktorého dokážeme rozlíšiť šťastie a nešťastie človeka. A pri pohľade na to, čo Anna Tomanová Makanová dokázala urobiť, presadiť, ako dokázala – pomôžem si metaforou z Goetheho Fausta – obrobiť a postarať sa o svoj kúsok záhrady pridelenej jej na starosť, postarať sa o svoj kúsok sveta, vesmíru, ktorý jej bol určený k starostlivosti – nezostáva mi iné, ako zložiť klobúk a pokloniť sa tejto práci a tomuto činu. Činu, ktorý musí dokázať človeka urobiť šťastným.

Anna Tomanová Makanová po štúdiu pedagogiky na Filozofickej fakulte Belehradskej univerzity pôsobila ako redaktorka a šéfredaktorka slovenskej redakcie Novosadského rozhlasu. Po spoločenských zmenách, ktoré nastali roku 2000 v Srbsku sa začala výraznejšie angažovať na spoločenskom a politickom poli: od roku 2003 zastáva post predsedníčky Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny, najvyššieho orgánu slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku. Od roku 2007 pôsobí aj v tzv. vysokej politike: bola poslankyňou Národného zhromaždenia Srbska v Belehrade, predsedníčkou Výboru pre národnostné vzťahy tohto zhromaždenia, v jednom mandáte podpredsedníčkou Vlády AP Vojvodiny a ministerkou informácií, a v ďalšom mandáte podpredsedníčkou vojvodinského parlamentu.

Svoju spoločensko-politickú činnosť Anna Tomanová Makanová pochopila v jej základnom význame: konať v prospech obce, k blahu spoločenstva, formovať a vytvárať predpoklady pre ďalšiu činnosť, pre ďalšiu činnosť čo najväčšieho množstva ľudí, vytvárať predpoklady pre aktivitu – podľa tej starej známej ľudovej múdrosti: nedarovať hladnému rybu, ale naučiť ho ryby loviť. Anna Tomanová Makanová budovala tú často neviditeľnú štruktúru, tú sieť vzťahov, ktoré sú predpokladmi novej vytvorenej hodnoty: od obnovy, rekonštrukcie spolkových budov, cez stanovenie presných programov slovenských národných inštitúcií vo Vojvodine, až po takmer neregistrovateľné, no o to dôležitejšie, fluidum dobrých medziľudských vzťahov, obce dobrých ľudí, spoločenstva ľudí zapálených za veci národné, duchovné, kultúrne, umelecké, progresívne, humanistické.

Dobrý správca je ten, čo vie, že pre udržanie slovenskej enklávy vo Vojvodine je rovnako dôležitý kultúrno-umelecký spolok v Lugu, či Laliti, rovnako ako slovenské profesionálne divadlo v Petrovci, rodiaca sa recitačná súťaž na strane jednej a V pivnickom poli či Zlatý vavrín na strane druhej. Že pre túto menšinu má zmysel bojovať o nové slovenské triedy na zdravotníckej škole v Novom Sade, rovnako ako pre pomaly už storočnú tradíciu slovenského gymnázia v Petrovci. Dobrý rodič vie, že pre rodinu je dôležitý ako najstarší syn, tak aj Benjamínko, ale aj každé jedno zo zvyšných detí, ktoré stojí medzi nimi. Dobrý hospodár vie, aké sú jeho možnosti, koľko môže stvoriť a koľko stroviť; dobrý staršina vie, že nikdy všetkým vyhovieť nemôže, no aj napriek tomu zotrvať musí, aj keď sa mu na hlavu kritiky bude znášať ako maku a vďaky ako šafranu. Vtedy má právo akurát tak zamrmlať si pod nos: márnosť márností, všetko je márnosť – alebo po slovensky: márnosť márností, anciáša jeho, ale kto vyhovie tým ľuďom!

A potom si, zrejme aj Anna Tomanová Makanová spomenie na jeden žart, ktorý sa ešte počas socializmu potichu rozprával v nebohej Juhoslávii: prišiel raz sedliak za Edvardom Kardeljom, ktorý bol hlavným ideológom juhoslovanského variantu socializmu s otázkou ako pomôcť jeho chorej krave. Súdruh Kardelj ako z pušky odvetil: Zaviaž jej slaný obklad na zadnú ľavú nohu! O týždeň prišiel sedliak znova s naliehaním, že obklad nepomáha a krava chradne. Súdruh Kardelj okamžite poradil: Zaviaž jej slaný obklad na zadnú pravú nohu! A situácia sa opakovala ešte dva týždne: striedali sa nohy so slaným obkladom, no krava stále viac a viac chradla. Až konečne prišiel smutný sedliak oznámiť, že krava definitívne zdochla. Súdruh Kardelj rozčarovane poznamenal: Aká škoda! A mal som ešte toľko skvelých nápadov!

Anna Tomanová Makanová dospela k poznaniu, že práca na poste dobrého správcu, dobrého hospodára, rodiča, staršinu atď. je často dialóg s morom súdruhov Kardeljov, že boj o čistý štít vecí verejných je boj s rozličnými ambíciami rozličných súdruhov Kardeljov – od hladkania ego po úzkoprsú prospešnosť. No, každé takéto poznanie sa musí končiť bodkou, ktorú asi najlepšie vystihol na smrteľnej posteli veľký hudobný skladateľ Alban Berg: „A predsa si myslím, že dielo je dôležitejšie ako človek.“

Vo svojej veľkej dramatickej básni Faust, Goethe takto koncentruje Faustovo snaženie:

Hruď moja vyliečená z tlaku po vedení

nech sa pred žiadnym bôľom nezatvorí;

čím celé ľudstvo trpí v svojom cnení,

chcem taktiež prežiť, nech to vo mne horí,

chcem duchom svojim objať dno i štíty,

nech žiaľ i šťastie prsia moje sýti,

vo všetkých Ja chcem rozšíriť sa, s nimi potom splynúť,

napokon s nimi stroskotať i zhynúť.

(J.W.Goethe: Faust, I, preklad: M.M.Dedinský)

V takomto zornom uhle vidím aj snaženia Anna Tomanová Makanová: vo vzácnej symbióze sa v nej snúbi túžba po splynutí s telom slovenského národa v Srbsku s telom ľudstva, jej humanizmus vychádza z lokálneho – slovenského kovačického, banátskeho, vojvodinského – a nachádza dotyk s láskou k ľudstvu v srbskom, európskom, všeobecnom. Jej čin je určený empatiou s každým Ja, v ktorom nachádza iniciačnú iskru i definitívny zmysel. Jej poznanie je z rovnakého cesta, ako poznanie Goetheho učenca: zmysel života jedinca i societas je v činorodom živote:

Zaslúži ten len slobodu si s žitím

kto denne o ne bojuje.

Tak nebezpečím okrúžený bude smieť

žiť zdatne v boji dieťa, muž i kmeť.

Hmýrenie také rád by videl som,

žiť v zemi voľnej s voľným národom.

Ja smel by vravieť takej chvíli:

Si taká krásna, stojže, stoj!

(J.W.Goethe: Faust, II. Preklad: M.M.Dedinský)

A toto je, Anna Tomanová Makanová, dielo za ktoré Ťa chválime. Že vytýčila si hraničné kamene našej záhrady, záhrady, o ktorú máme povinnosť sa starať; že skyprila si v tejto záhrade zem, zasiala v nej životodarné obilie a zasadila zlaté jablone; že si vyzdobila túto záhradu piesňou i rozhovorom; že pripomínaš svojej obci, svojej societas, nutnosť pracovať na svojej záhrade, že pripomínaš, že len činorodá práca, ktorú denne odvádza človek, prináša mu radosť a šťastie. Daj Boh, nech mu aj prinesie – tak ako činorodá práca priniesla ju aj Tebe.

To šťastie, ktoré pochádzala z Tvojho činu, skutku, diela.

A preto Ťa, chválim: Laudo Te, Anna Tomanová Makanová.