LAUDATIO na Jána Struhára z Nového Sadu pri príležitosti odovzdania ceny Pro Cultura Slovaca

Nie každému sa počas jeho profesionálneho pôsobenia podarí získať všeobecnú úctu tak vlastných kolegov, ako i najširšej verejnosti. A ešte menej je tých, ktorí si tú úctu zachovajú aj roky po tom, ako ukončia svoje profesionálne pôsobenie. K takýmto vzácnym ľudom patrí Ján Struhár, nebude to znieť ani nadnesene ani prehnane, ak povieme, že bol a zostal hlásateľskou legendou vojvodinských Slovákov. Svojim nenapodobniteľným timbrom, vzornou dikciou, kultivovanosťou a príjemným prejavom sa roky prihováral rozhlasovým poslucháčom a televíznym divákom. A bez ohľadu, či to bolo obligátne Dobrý deň, vážení poslucháči/diváci, alebo čítal aktuálne spravodajstvo, komentár k dokumentárnemu filmu, prípadne moderoval programy, každý jeho prejav okamžite zaujal svojou dôstojnosťou, zrozumiteľnosťou, sugestívnosťou a dôveryhodnosťou.

Ján Struhár sa narodil 10. januára 1934 v Erdevíku, kde skončil základnú školu, gymnázium v Báčskom Petrovci a štúdium práva absolvoval na Vyššej správnej škole v Novom Sade. K rozhlasovému mikrofónu sa prvýkrát dostal v roku 1958 po úspešnom absolvovaní previerky hlasových a výrazových kvalít, ktoré sa v tom čas ešte záväzne praktikovali, a do trvalého pracovného pomeru v Novosadskom rozhlase vstúpil v roku 1963, kde najprv pôsobil ako hlásateľ a od roku 1970 aj ako novinár. Ján Struhár nepatrí k tým, ktorí sa uspokoja s vrodenými danosťami. Na svojom profesionálnom zdokonaľovaní tvrdo pracoval. Na samých začiatkoch svojej hlásateľskej kariéry si na magnetofónový pás nahrával správy bratislavského rozhlasu a potom tie texty sám čítal a nahrával a následne ich porovnával s prednesom bratislavského hlásateľa. V roku 1969 dostal príležitosť zdokonaľovať sa aj priamo v Slovenskom rozhlase v Bratislave, kde sa jeho príspevky najprv vopred nahrávali, avšak onedlho začal čítať správy aj naživo. Bol to vzácny prejav dôvery a uznanie jeho odborných kvalít zo strany bratislavských kolegov.

V roku 1975 sa začalo s prípravou televízneho vysielania v slovenskom jazyku a vtedy vznikla spoločná redakcia pre rozhlasové a televízne vysielanie, v rámci ktorej pôsobil aj Ján Struhár ako redaktor vysielania. V roku 1981 bola formovaná samostatná slovenská redakcia TV Nový Sad, v ktorej Struhár pracoval ako novinár a venoval sa prevažne vnútropolitickej scéne. Postupne sa však uňho začali čoraz viac prejavovať záujem o dokumentárnu tvorbu a jeho snaha zaznamenávať a zachovávať dokumenty a svedectvá kultúrnej minulosti vojvodinských Slovákov. Tak v roku 1999 pri príležitosti 80. výročia vzniku Slovenských národných slávností pripravil vzácny dokumentárny film SNS 1919 – 1953, v ktorom okrem iného využil aj filmový materiál Emila Klobušického, nášho filmového priekopníka a vedúceho filmovej sekcie Ľudovýchovného a národopisného odboru Matice slovenskej v Juhoslávii. Vo filme využil aj úryvky z „Filmskih novosti” z Belehradu, vyhlášky priamych účastníkov prvých obnovených povojnových slávností a iný dokumentárny materiál. Tento takmer hodinový film je dodnes jedným z najkomplexnejšie spracovaných televíznych dokumentov venovaných matičnému životu vojvodinských Slovákov.

Ďalším vzácnym dokumentom z dielne Jána Struhára je film Kde je vlastne moja vlasť? zaoberajúci sa problémom rumunských občanov maďarskej národnosti, ktorí utekali do Maďarska pred revolučnými udalosťami pri zosadzovaní z moci Ceaușescovho režimu. Pri realizácii tohto dokumentu Ján Struhár spolupracoval s Jánom Fúzikom, v tom čase redaktorom televízneho štúdia v Segedíne. Z filmografie Jána Struhára treba spomenúť aj dokumentárny film Emil Klobušický – náš prvý filmár, venovaný už spomenutému pionierovi filmovej dokumentaristiky, ktorý spolu s Jánom Čajakom ml. natáčal život vojvodinských Slovákov.

Svoj dokumentaristický talent novinár Ján Struhár naplno využíval aj pri realizácii cyklu televíznych portrétov popredných predstaviteľov kultúrneho a verejného života vojvodinských Slovákov, okrem iného aj básnika Jána Labátha, biskupa Slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi Juraja Struhárika, dirigenta a hudobníka Juraja Feríka, Dr. Vladimíra Čániho a ďalších.

Svoju profesionálnu činnosť formálne ukončil v roku 1996, keď z funkcie hlavného a zodpovedného Slovenskej redaktora TV Nový Sad odišiel do dôchodku. To však ani zďaleka neznamenalo, že jeho pôsobenie na poli médií a kultúry vojvodinských Slovákov skončili. Jednou z aktivít, ktorej sa vtedy začal venovať bola i záchrana televízneho a filmového materiálu TV Nový Sad, ktorý po bombardovaní tejto inštitúcie v roku 1999 bol v dezolátnom stave, nespracovaný a hrozila mu úplná skaza. Preto sa Ján Struhár podujal konať. Bolo potrebné všetky zachované nahrávky vyčistiť, preniesť do vhodnejších priestorov, digitalizovať a tak ich zachraňovať pre budúce používanie.

Ján Struhár je dlhé roky aktívnym členom Slovenského kultúrneho centra Pavla Jozefa Šafárika a významným spôsobom sa podieľal na vzniku monografickej publikácie Minulosť dneška venovanej osemdesiatemu výročiu spolkovej činnosti Slovákov v Novom Sade a päťdesiatemu výročiu založenia SKUS Pavla Jozefa Šafárika. Spolu s manželkou Jarmilou, ktorá tiež vykonávala funkciu predsedníčky MOMS v Novom Sade, sa podieľal na príprave monografie k 20. výročiu novosadských matičiarov Na krídlach jubilea.

Počas svojej dlhej a plodnej kariéry Ján Struhár bol dvakrát vymenovaný do funkcie hlavného a zodpovedného redaktora TV Nový Sad – program v slovenskom jazyku. Je dvojnásobným nositeľom ceny Svetozar Marković - Toza Spolku novinárov Vojvodiny, plakety RTV Nový Sad a radu iných uznaní. Za dlhoročnú prácu v matičnom živote (ako predseda MOMS Nový Sad) dostala sa mu hodnosť čestného člena Matice slovenskej v Srbsku.