LAUDATIO na prof. Mgr. Art. Ľuboslava Majeru pri príležitosti udeľovania Pro Cultura Slovaca 2020

„...mám dom všade, kde sú divadelníci…“

Takto sa v súčasnosti verejne vyznáva Ľuboslav Majera, ktorý v odbore divadelná réžia ukončil štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave roku 1975 u profesora Karola Zachara a Miloša Pietora. Po vojenčine hneď prikladal ruky k činu. Tam kde v chlapčenskom veku aj prvýkrát zažil čaro divadla – v rodnom Petrovci.

Znalci a historici divadla rok 1978 v divadelnom živote tak Petrovca, ako aj vojvodinských Slovákov nazývajú medzníkovým rokom. V tom roku sa totiž premiérovo uviedla inscenácia Kreft-Lavreňova Balada o poručíkovi a Mariutke v réžii Ľuboslava Majeru, prvého nášho profesionálneho režiséra. Ide o kultové predstavenie, ktorým sa začal prerod súčasného divadla a najúspešnejšie obdobie v jeho viac ako 150-ročných dejinách. Mariutka (ako jednoducho nazývame túto inscenáciu) získavala najvyššie uznania na prehliadkach a festivaloch vo všetkých kútoch vtedajšej Juhoslávie už či v Kikinde, v Kule, v Prizrene, v Mostare, v Belehrade, v Pančeve, v Sisku, v Trebinji, ale aj v Martine, či na Malom pozorji v Novom Sade... Hviezdne obdobie slovenského divadla, ktoré prišlo potom, následne zrodilo profesionálne Slovenské vojvodinské divadlo v Petrovci roku 2003, ktorého život začal 30. augusta premiérou Čajakovej Zuzky Turanovej v réžii Ľuboslava Majeru. Inscenáciami v jeho réžii boli otvorené dve novovybudované divadlá: divadlo v Nitre (Geľo Sebechlebský) a Divadlo Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene (Tajovského Hrdina).

Prvých osem rokov profesionálnej práce pôsobil Ľuboslav Majera ako režisér v Televízii Nový Sad, dnes Vojvodina a ďalších jedenásť rokov v Novosadskom rozhlase v redakcii dramatických vysielaní. Režíroval desiatky dokumentárnych filmov, reportáží, a fejtónov a viac ako 100 rozhlasových hier pre deti a dospelých, vo všetkých jazykoch vysielacieho programu (srbčina, slovenčina, maďarčina, rusínčina, rumunčina). Jeho rozhlasové hry reprezentovali Novosadský rozhlas na Juhoslovanských dňoch rozhlasu viacej rokov za sebou v Portoroži a v Ochride, kde získal aj mnohé ceny. Ako hosťujúci režisér pracoval v rozhlase v Belehrade, Sarajeve, Bratislave a v Berlíne.

Paralelne režíroval divadelné predstavenia aj v iných mestách už či doma alebo v zahraničí. A petrovská divadelná verejnosť túto jeho divadelnú angažovanosť mimo Petrovca na začiatku pociťovala ako zradu, neuvedomujúc si veľkosť Majerovho talentu, ktorý nemohol a nesmel byť oklieštený iba potrebami petrovského divadla. Keď však jeho predstavenia na javiskách či ochotníckych alebo profesionálnych divadiel doma a v zahraničí zožali tie najlesklejšie ocenenia, boli sme a sme naňho hrdí. A Majera, ktorý „má dom všade, kde sú divadelníci...“ sa predsa vracal tvorivo do rodného Petrovca a k sebe sa radili ďalšie inscenačné perly aj pre deti, ale ešte viac pre dospelých.

Počas štyridsaťpäť ročnej praxe sa umelecky uplatnil v Novom Sade, Belehrade, Kikinde, Sombore, Subotici, Zreňanine, Šabaci, Budve, Kruševaci, Mostáre, Petrovci, Kovačici, Bratislave, Prešove, Nitre, Trnave, Zvolene, Brezne, Berlíne... a svoju réžijno-umeleckú tvorbu prezentoval na scénach bývalej Juhoslávie, Československa, Maďarska, Rumunska, Bulharska, Ukrajiny, Rakúska, Dánska, Francúzska, Egypta, Каnady... 

Svojským provokačným režijným rukopisom podpísal viac ako 130 inscenácií, čia aktuálnosť a tvorivá svojbytnosť bola vyhodnotená množstvom ocenení: Steriovou cenou – najvyšším cechovým uznaním, trikrát získal cenu Zlatá maska na Juhoslovanskom festivale divadelníkov, päťkrát Cenu za najlepšiu réžiu na Festivale malých a experimentálnych divadiel, ako aj viaceré ceny za najlepšiu réžiu vojvodinských a srbských prehliadok, bábkohereckú cenu za réžiu a mnohé iné za televíznu, rozhlasovú a divadelnú tvorbu. Je tiež nositeľom spoločenských vyznamenaní: Októbrovej ceny mesta Kikinda a Obce Báčsky Petrovec a štátneho Zlatého odznaku za rozvoj kultúry. Na Slovensku mu pri príležitosti životného jubilea udelili Medailu Daniela Gabriela Licharda a je čestným občanom mesta Brezno.

Dosiahnuté umelecké výsledky a úspešnosť v práci s rôznorodými súbormi boli najlepším odporučením k menovaniu Ľuboslava Majeru na miesto, najprv mimoriadneho a potom riadneho profesora Akadémie umení v Novom Sade. Osemročná, metodologicky definovaná pedagogická skúsenosť v práci so študentmi ho ďalej odporučila na hosťujúceho profesora na vysokej umeleckej škole dramatického zamerania v zahraničí. Tak od roka 2004 prednáša aj na Akadémii umení v Banskej Bystrici, kde dočasne konal funkciu dekana Divadelnej fakulty (01. 03. – 09. 12. 2008).

Prof. Ľuboslav Majera sa narodil 3. novembra 1951 v Petrovci.

Vyrastal v rodine, ktorá pestovala kultúrne dedičstvo slovenskej menšiny žijúcej v týchto končinách 275 rokov, ale ktorá si uctievala i kultúrne dedičstvo etnickej väčšiny. Otec Ivan, novinár, spoločenský dejateľ, režisér, matka Anna, učiteľka, redaktorka detského časopisu, spisovateľka pre deti. V rodine, v tvorivom domácom ovzduší dostal pevné základy toho, čo neskoršie štúdiom cibril a v rodine väzí aj jeho talent.

Už či siahol po súčasnej, svetovej alebo klasickej dramatickej predlohe vždy konečnou výslednicou boli inscenácie, ktoré aktuálne prehovorili k dobe, spoločenským pomerom či neduhom. Celým svojim dielom sa snažil presvedčiť publikum, že jedine dobro, láska a krása majú najväčšiu hodnotu a zmysel v ich životoch.

Majera majstrovsky vie obsadiť hercov a viesť ich k vydolovaniu a podaniu tých najbravúrnejších hereckých výkonov. Lebo režisér Majera nie je pedagógom iba na akadémiách. V práci s ním každý herec získava ďalšie poznatky o tajomstvách hereckého umenia.

Do Zuzky Turanovej, ktorou inscenáciou štartovalo SVD, obsadil titulnú postavu vtedy ešte neznámou absolventkou herectva na VŠMU v Bratislave Kristínovou Turjanovou, ktorej neskoršia hviezdna kariéra už či v divadle, filmografii, dabingu..., potvrdila Majerov výnimočný cit spoznať talentovaného tvárneho herca. V Zuzke Turanovej som bola jej divadelnou matkou a po štvrtej skúške sa mi Kristína plačlivým hlasom zdôverila, že ona tú postavu asi nedokáže urobiť. Prekvapená som sa jej pýtala, že prečo? „Lebo pán režisér je taký hlasný, bojím sa...“ Musela som sa zasmiať a upokojiť ju, že to nie je Majerova pravá tvár, že tú spozná s postupom skúšok... A Kristína Turjanová, ako aj mnohí pred a mnohí po nej spoznala, že za dochvíľnym, hrmotným, navonok neprístupným zovňajškom pána režiséra Majeru, sa skrýva citlivá, vnímavá duša, ktorá svoju zraniteľnosť skrýva za hrmotnosťou, prísnosťou. A lásku k hercom, lebo „...mám dom všade, kde sú divadelníci…“ Majera je režisérom, ktorí nežiada od herca iba zvládať jeho pokyny, ale spoznať svoju postavu, zdôvodniť si jej konanie, aby neboli iba vykonávateľmi zadaných úloh, ale životne stvárnenými postavami, ktoré následne obohacujú aj súkromný život hercov.

Majera je človek činu, ohromitánskej energie a talentu. Celá plejáda hercov a ešte väčšia divákov mu je vďačná, že sa mohli podieľať na jeho radosti z divadla a takom svojskom, provokatívnom ponímaní jeho tajov a krás. Ani napriek celému radu úspechov nikdy si nepotrpel na príliš nákladné vybavenie kostýmom a scénografiou svojich inscenácií. Stredobodom jeho divadelného sveta a výpovede bol a zostal herec.

Už len spomenúť všetky počiny pána profesora Majeru by trvalo nekonečne dlho a zrealizovať ich si vyžadovalo obrovský kus jeho života. Mal však šťastie, že pri ňom stála jeho manželka Miluška, s ktorou ho tiež spojila láska k divadlu a tá ich vzájomná splodila dve úspešné deti Ondra a Hanu, priniesla radosť z vnúčat...

Našťastie na jeho konto pribúdajú aj ďalej divadelné inscenácie podpísané jeho osobitým, filigránskym režisérskym rukopisom, dožadujúcim sa dobra, krásy, spravodlivosti, pravdy v tomto odcudzenom, nevšímavom, arogantnom a chamtivom svete. Osteň kritickosti a šokujúcej nahoty drsnosti, či surovosti dneška, ktorý bolestne dolieha na umelca, ani časom nezjemňuje jeho ostrie. Majera zostáva verný sebe, svojmu umeleckému a ľudskému vyznaniu: „...mám dom všade, kde sú divadelníci…“ A tam kde prebývajú divadelníci, do jeho domova, nepatrí lož, politikárčenie, faloš, úzkoprsosť, násilie, nesloboda, proti tomu vypovedá každá jeho inscenácia. Svoje ľudské a umelecké stanoviská vie vášnivo obhajovať, ale aj trpezlivo vypočuť spolubesedníkov.

Majstre,

za všetko čím si nás obdaril, čím si obohatil našu kultúru, ale aj naše životy, o čo si sa zaslúžil, čo inicioval, či podporil a za čo sa ti dostalo toto vysoké uznanie, chcem Ti vo vlastnom mene a v mene zriaďovateľov Ceny Pro Cultura Slovaca zo srdca poďakovať a zablahoželať, popriať Ti a všetkým Tvojim blízkym, aby Vás zdravie slúžilo, aby si aj ďalej verný sebe a svojim postulátom divadelného umenia robil náš svet lepším a každodennosť ľudskejšou. Ešte raz, majstre, blahoželáme.