LAUDATIO na SKC Pavla Jozefa Šafárika pri príležitosti udeľovania ceny Pro Cultura Slovaca

Podľa svetonázoru antických Achájcov vrch Olymp predstavoval stred sveta. A keď sa pozrieme na geografiu územia, ktoré obývali, netreba nám kop múzy, aby sme pochopili prečo prišli k tomuto záveru. Vrch Olymp dominuje okolitými oblasťami. Vztýčený a hrdý, obkolesený oblakmi a hviezdami. I ostrovy okolo pevniny akoby vytvárali prsteň práve okolo jej stredobodu, teda okolo Olympu. Bolo to prirodzené a samozrejmé miesto, kde by bohovia a hrdinovia trávili svoje bezstarostné nesmrteľné dni. Na vrchu stredu sveta.

My, dolnozemskí Slováci, ktorí nie sme vytvorený z tvrdej stredomorskej skaly a slanej morskej vody, by sme si snáď krky vylomíme, ak by sme mali stále pozerať tak hore. Náš prach zeme je čierny, bohatý, plodonosný, kropený potom a krvavými mozoľmi. Naša voda je dunajská, široká, pomalá, životodarná. Náš pohľad nesmeruje hore, ale vpred, rovno a do nekonečna. Častokrát, keď ho hodíme, či pustíme aby voľne šiel, on sa nám vracia dva, alebo aj tri dni, a stáva sa, že sa ani nevráti. A v tejto bezhraničnej, nekonečnej rovine, stredobodom sveta, hlavným mestom je nám Nový Sad. A v strede Nového Sadu, v tôni slovenského Chrámu, je umiestnené Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika. A toto naplnilo svoje prvé storočie.

Nenieslo od založenia takéto hrdé meno, ale svoje poslanie si vždy plnilo. Zhromažďovať rozptýlené dietky vojvodinské, ktoré si slovenské matky poslali na školenie, či zárobky. Rovnako pôvodným novosadským Slovákom, ktorí mali svoj podiel aj na zakladaní a na pomenovaní Nového Sadu, slúžiť ako miesto stretávania, kamarátstva, učenia.

Každé meno má svoj význam, teda niečo znamená. Toto naše Slovenské kultúrne centrum krásne a hrdo nesie meno nášho básnika a rektora, ale v prvom rade slavistu, Pavla Jozefa Šafárika. Povahovo, hodnotovo predstavuje zoskupenie Slovanov okolo slovenského centra. Tak ako si Šafárika privlastňujú mnohí, a on je a stále bude iba a len náš, aj Šafárik zoskupuje mnohé národy okolo slovenského tanca, spevu, hudby, divadla – kultúry. Výrazne prehlbuje slovensko-srbské bratstvo, ktoré bola aj srdcovou záležitosťou a azda najdôležitejším odkazom života a diela Pavla Jozefa Šafárika.

V našej krajine Slovenské kultúrne centrum Pavla Jozefa Šafárika prezentovalo slovenskú kultúru vo Valjeve, Lazarevaci, Loznici, v Banji Koviljači, Velikej Plane, Tršići, Knjaževaci... Čo sa týka slovenských osád, azda jediné sa môže pochváliť, že ich navštívilo všetky. Na Slovensku vo Východnej, na Podpolianskych slávnostiach v Detve, v Klenovci, na Gemerských slávnostiach, v Heľpe na Horehronských dňoch spevu a tanca, v Terchovej na Jánošíkových slávnostiach, v Priechode, Martine, Podlužanoch, v Zuberci na medzinárodnom festivale Podroháčske slávnosti, na dňoch štátneho sviatku Slovenska Cyrila a Metoda v Martine a v Sade Janka Kráľa v Petržalke – Bratislava, na oslavách na Devíne, na Matičnom festivale slovenskej mládeže v Žiline, v Kozárovciach na Medzinárodnom festivale ľudových piesní Memoriál Márie Švolíkovej, na Myjave, v Michalovciach, v Banskej Bystrici, v Tisovci, vo Važci, v Ružomberku atď. V iných štátoch v Česko – Rožňov pod Radhoštem, festival Jánošíkov dukát, Poľsko – Krempachy, festival Karnawal Góralsky, Chorvátsko – Ilocké leto, Maďarsko – Sarvaš, festival Gajdošov a pastierskych stretnutí, Rumunsko – Nadlak, prehliadka sólistov slovenských ľudových piesní, Čierna Hora – Bijelo Polje, Mojkovac, Nemecko, Turecko, Francúzsko, Rakúsko, Taliansko, Slovinsko, Andora, Monako, Bulharsko, Grécko…

Predsa srdcu najbližšie je úspech na našom festivale Tancuj, tancuj. Od prvého víťazstva z roku 1974. úspech je takmer pravidelný. Najmä posledné desaťročia, niektorú z cien spravidla získava aj Šafárik. No niet sa čomu čudovať. Vedúcimi tanečnej, speváckej, či divadelnej a detskej odbočky väčšinou boli ľudia, ktorí svojou osobnosťou presahovali hranice Nového Sadu, Vojvodiny, či Európy. Boli to Dr. Miloš Krno a Dr. Ľudovít Mičátek, Igor Branislav Štefánik, Juraj Ferík ml. a Martin Kmeť, Kvetoslava Benková, Ján Slávik, Pavel Matúch, Michal Benka a profesor Juraj Miškovic a mnohí mnohí iný.

Sto rokov úspechov, uznaní, ocenení, ale aj neúnavnej a intenzívnej práce a zriekania sa. Šafárik je pre svojich členov, ako to oni sami zvyknú hovoriť, druhou rodinou. A spolu s ostatnými slovenskými spolkami a centrami tvorí náš kultúrny Panteón. Súhvezdie slovenského neba.