IREALIZOVANÁ LYRICKÁ REFLEXIA O BIENÁLE

IREALIZOVANÁ LYRICKÁ REFLEXIA O BIENÁLE

Nadstavba vlastných emócií o Galérii Zuzky Medveďovej, jej kumštoch a kumštmajstroch

Prvá kozmická madona Viery Fajndovićovej žmurkla okom. Hneď nato si druhá zhlboka vydýchla. Sfúklo to poriadne do plachiet majstrov: performancie – Jaroslava Supeka, a ilustrácie – Michala Kiráľa. Z obrazu Radovana Jandrića si požičali stužku. Ružovú. Vystačí. Iba trošíčka ju bude treba natiahnuť. Obtočia ňou dve miestnosti rozlohy cca 6-krát 6 metrov štvorcových, občiahne tento priestor dookola. Urobia z podujatia darček, taký akurátny, stužkou previazaný. Pretože v tomto pravom vnútrozemí Báčky prúdia životné šťavy a teplá voda, čo ako gejzír vyviera na povrch a živí, napája, sýti.

Pod stropom čupí chlapček z titulnej strany Pionierov Michala Kiráľa, a tu sa i končia moje vedomosti o maľovaní nášho známeho grafika. Ale aj j bez nich sa mi on páči. Viem, že vnútri ožíva a je ešte krajší. Tak írečito náš. Iba v gatiach a košeli, ale to nič, december nám aj tohto roku žičí, hoci pranostiky hovoria, že s teplým počasím donedávna nechcel mať dočinenia. V Kodani si onedlho na túto skutočnosť vážne posvietia, aspoň to sľubujú, svetové či lepšie mocnárske vrchnosti. Azda z toho bude nejaký osoh. Nech je ako je, my si už dnes posvietime na v poradí 77. výstavu v našej galérii pod názvom 10. bienále slovenských vojvodinských, a prečo nie, i stredoeurópskych výtvarných umelcov.

Slávnostné otvorenie bude dnes, 6. decembra 2009 o 18.00. Len čo ňanička Chlpková pozametajú a obšmietajúci sa kocúr si o ich kapce poobtiera svoje pružné telo.

Voda vyrážajúca z gejzíra sa perlí, siaha až pod povalu, modré oči chlapčeka z Pionierov svietia radosťou a jemná baletka Milana Súdiho cvičí pri prameni piruetu. Otáča sa ostošesť. Uprostred prvej miestnosti je monumentálna maľba rozhlohy 2 x 2 metre. (Podobá sa to na situáciu, keď insitní umelci robili na veľvyslanectve v Belehrade v polovici 90-tych rokov skupinovú maľbu. Vtedy som začala pracovať v Televízii Nový Sad, mala som šťastie, nakrúcali sme to, práve keď maľoval Ján Glózik a Marci Marko, mám aj fotku: umelci, Martin Prebudila a ja a nedokončené Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem). Tentoraz ide o príležitostnú repliku Svadby Zuzky Medveďovej. Pracovalo na nej 37 našich školených výtvarných umelcov. Každý z nich ako keby na svadbe naozaj bol, maľuje seba. Namiesto rámu je obšívka – tapiséria Miry Brtkovej, a pod obrazom, i nad ním sú upútavky – namiesto Vítame Vás svetelné inštalácie Ďulu Šantu a Jána Triašku – tentoraz nejde o citácie z filmov Dobar, loš, zao alebo Psiho, ale o výjavy z príprav doterajších výstav v galérii – na 1. Vladimír Valentík kvačká obrazy a na 2. takýto záber: bezbradý Vladimír Valentík otvára vernisáž samostatnej výstavy Pavla Báďonského, je 18. 5. 1990. Z obidvoch strán obrazu sú sochy – inštalácie Vladimíra Labáta-Rovneva a Jána Stupavského. Elegantný, jednoduchý a čistý tvar – pučanie, puk Stupavského a akusticko-vizuálna skulptúra – Aladinova čarodejná lampa – Labátova, sam na nej hrá ako keď koncertoval v štúdiu M. Symbol pretrvávania sveta vďaka sile  tvorivosti. A maľba hýri smermi, poetikami, snúbia sa na nej intelektuálne integrity, filozofické premisy, výtvarné estetiky, expresionizmus Gaškovej, imaginatívny realizmus Fajndovićovej-Súdiovej, Pavla Popa, poetický naturalizmus, číra abstrakcia Miry Brtkovej, vlnitá Ďurovkova, geometrická architektonika abstrakcia Klátikova, paródia gotického hororu, insitný imaginizmus Jána Chlpku, abstraktný expresionizmus Súdiho. Už to Vali nazve pravým menom, keď si toto bude čítať a opravovať pred odovzdaním do tlače!

Bolo by vítané, keby celý otvárací večierok odznel v atmosfére týchto našich „svadobčanov“ – kreatívne potentných autorov. V otváracom programe večierka Bienále sa budú počuť i básne: Pavel Mučaji prečíta svoju pod názvom Zuzka Medveďová, báseň Viery Benkovej sa volá Karol Miloslav Lehotský a je z cyklu Krajinky, napísaná na počesť 20. výročia galérie a 130. výročia narodenia nášho prvého školeného výtvarníka. Bude ako vtedy na výstave Prezentácia-reprezentácia nášho umenia, je z toho aj rovnako dobrý katalóg. Hovoriť bude Dr. Draško Ređep tak ako v Prometeji na výstave Pavla Čániho. Aj Tomáš Čelovský a Dr. Zoroslav Spevák ako bývalí Blatnisti. Spievať bude Jana Vukovićová, dievocké Kubečková: I will survive Glorie Gaynor. Tak rozhodli organizátori – naša KULTÚRNA KOORDINÁCIA: Pavel Čáni spolu s Vladimírom Valentíkom, hovoriac o konštantne zlom postavení umenia v našej spoločnosti, o konštantnej recesii v tomto milieu (čítaj miljő) – ako sa vyjadril v interview Hlasu ľudu riaditeľ SVD Pavel Čáni , ako odpoveď na to, čo teraz už bývalý správca SNP Mlađenović na večierku venovanom 60-ročnej umeleckej púti Miry Banjac nazval„najdrsnejšou ľahostajnosťou voči umeniu“.

Obecenstvo sa zoskupuje. Prichádza zo všetkých strán. Nevídaný záujem. Tlačenica, o H1N1 nikto nerozmýšľa, miestnosti sú plné. Prišlo celé gymnázium, kompletné vedenie obce a nová zostava miestneho spoločenstva, národnostnej rady, matice slovenskej, Ústavu pre kultúru, predstavitelia pokrajiny, ministri kultúry Srbska a Slovenska a hlavný a zodpovedný redaktor RTV. Novinári ako stála expozícia. Osobitne sú vítaní tí, čo tu nikdy neboli. Ani z povinnosti, ani zo zvedavosti. Ani preto, žeby na tomto mieste aspoň poniekedy museli byť. Ani z úcty k predkom. Ani ako vzor. Tu je i najmladšia generácia, na výstavách taký zriedkavý druh. „Citovo plochá“ generácia – ako to pri otvorení výstavy Jána Stupavského niekto povedal. Osvetový odbor, môj ročník 1972, celý, aj kulturologický, dokonca aj tri štvrte matematického odboru.

Okolo monumentálnej maľby sú protagonisti – výtvarníci – je ich 37 spolutvorcov. Mira Brtková, Ján Agarský, Jozef Klátik, Ján Stupavský, Mária Gašková, Milan Súdi, Viera Fajndovićová Súdiová, Pavel Pop, Jaroslav Šimovič, Michal Madacký,Pavel Čáni, Ďula Šanta, Michal Ďurovka, Daniela Triašková, Rastislav Škulec, Mária Galatová-Ćirićová, Miško Bolf, Ingrid Cicková, Marián Karavla, Martin Kizúr, Sandra Kopčoková, Ivan Križan, Miloslav Pavelka, Katica Pavelková-Vukajlićová, Milan Grňa, Martina Karavlová, Jana Viergová, Marína Čániová. Aj tu V.Valentík dopíše.Bolo by pekne, keby celá táto scéna dopadla ako v Almodovarovom filme Hable Con Ella: scéna s bazénom, kde sú zoskupení herci zo všetkých jeho filmov – nie iba protagonisti spomínaného – kamera švenkuje ako užívajú Caetanov Velosov prednes Palomy. Program by mal mať i dobrú dávku senzuality, na nej je založená snímka  Bigasa Lunu Son De Mar. Senzualitou či zmyslovosťou vlastným rukopisom obraz poznačili Pavel Čáni, jeho Netvor z texasiek, a Kohút Pavla Hajka. Umelci sa na nás dívajú zboku, ironicky zdravo, – nami sa inšpirujú a tak aj tvoria – povedal by D. Ređep – veď celé moderné umenie je ironické. Ženích na obraze v takomto vydaní je Karol Miloslav Lehotský a mladá nevesta – Zuzka Medveďová. Namaľoval ich Pavel Čáni. Nápad je dobrý, oni ta patria, bez nich by sa obraz neobišiel. Tohto roku bolo aj 90. výročie prvej výstavy nainštalovanej na prvých Slovenských národných slávnostiach v auguste roku 1919. Vystavoval na nej i tento maliar, okrem neho Ivan Grúnik, Andrej Labát a mladučká, len začínajúca maliarka, jemu nesúdená Zuzka Medveďová. V Prahe totiž študovala 15 rokov po ňom.

Je tu i komisár výstavy, spolu s Casta Divou Mariou Callasovou odkreslenou zo snových vízií v predstavení Oblomov v réžii Michala Babiaka. Alfa a omega galérie Vladimír Valentík. V ruke nesie maľbu transcendentálnych výjavov Karola Miloslava Lehotského,  maliara transcendenta, akým Lehotský, ten mesianista a mystik vždy túžil byť. A bol iba geniálny krajinkár a portrétista. Valentík je milo prekvapený, ako dopadli svetelné inštalácie jeho utrpení jemu na počesť. Bol to svojrázny darček umelcov, že sa tak veľmi okolo nich snaží. Program sa začína. Prebieha podľa plánu a v dobrom štimungu. Páči sa aj Oľge Garayovej Babylonovej. Dokonca aj dežúrnym konzervatívom a superiórnym zástancom vyšších duchovných hodnôt. Stužku, čo Supek a Kiráľ pripravili, slávnostne strihá Vladimír Valentík. Usmieva sa ako všetci tu prítomní terajší, minulí a potenciálni tvorcovia. Nikto ani netuší, že tú maľbu a celú inštaláciu dali na my space a že sa o ňu vážne zaujíma Son Connery, náruživý zberateľ ovplyvnení manželkou maliarkou Micheline, dáva za ňu zhruba toľko, koľko stálo celé toto bienale .... Vie o tom len Bigas... luna nad Petrovcom,  Hana v Anglickom pacientovi a prsník melezky pred vežou babylonskou.

PS. Porozprávam toto Ine pred spaním, Petra sa bude usmievať, bude sa jej páčiť, a Mimi nevydrží dokonca, Nano povie, že veľa vymýšľam ?..Aby boli pripravení na Galériu. Ine je zatiaľ obľúbená Zuzka Vereská, Príchod z jarmoku v Kovačici, v nedeľu...

(Text som písala poctená oslovením Pavla Čániho povedať niečo o Galérii Zuzky Medveďovej. Alebo o našom výtvarníctve. Pre konferenciu ako šlagvort k Bienále 2009. Z uhla novinárky s pätnásťročnou skúsenosťou v Televízii Nový Sad, teraz Vojvodiny, so skromnou znalosťou tejto problematiky, iba s tou štipkou, ktorú som získala pri sledovaní udalostí. Najprv som chcela urobiť zostrih z materiálu v dokumentácii a opatriť ho textom, teda vysvetlivkami z jednotlivých výstav, no keď som sa do problematiky vhĺbila, vykľula sa z toho takáto subjektívno-poeticko-romanticko-konfekčná úvaha. Ponúkla som pravdaže aj zostrih z bohatého archívu v galérii. Mravnou povinnosťou pravidelne navštevovať výstavy som dávno zaštepená. Bola som v tom ešte 28. októbra dávneho roku 1989 – keď sa v týchto priestoroch konala druhá výstava, keď Galéria Zuzky Medveďovej s prácou začínala. Všetci žiaci vtedajšieho profesora výtvarnej kultúry na gymnáziu, Paľa Čániho, boli povinní ísť sa pozrieť na jeho retrospektívnu výstavu. Bude vraj pätorka bez odpovedania. Štáb Televízie Nový Sad tam vtedy nebol. No naša slovenská televízna redakcia aj bez toho chystá polhodinový dokument o Galérii Zuzky Medveďovej pri príležitosti jej dvadsaťročného jubilea.

Tento text je mojím osobným prínosom k oslavám. A vďakou za ten dávny štep. No a rozmyslím si ešte, či by nebolo dobre ponúknuť ho i režisérovi Janovi Čánimu ako pracovný scenár pre televízny film. Možno prijme, len si potrpím uštipačne, zasa si si poetizovala! Verím, že aj to je jeden zo spôsobov, ktorým ukážeme, že ten štep spred 20-tich rokov nebol len ušľachtilý, ale sa i ujal, ba čo viac, už sa i poriadne rozrástol.

A tak ani tá pätorka hádam nebude celkom zadarmo.)

Poznámka: Príspevok bol prečítaný na Výtvarníckom snemovaní pred otvorením 10. Bienále slovenských vojvodinských výtvarníkov.