TRADÍCIA AKO HODNOTA – TRADÍCIA AKO PROBLÉM

TRADÍCIA AKO HODNOTA – TRADÍCIA AKO PROBLÉM

Výskum estetických a umeleckých hodnôt, kategórií a javov v sociálnom prostredí národnostnej enklávy má isté špecifiká v porovnaní s výskumom rovnakého zamerania v kontexte tzv. materskej krajiny alebo väčšinového národa. Pre krajanské komunity dolnozemských Slovákov, kam patrí aj slovenská enkláva vo Vojvodine, je charakteristické, že dlho žili tradičným spôsobom života, zachovávajúc si pritom svoje národné a duchovné špecifiká. Otváranie smerom navonok tejto enklávy začalo iba po druhej svetovej vojne, čo je relatívne novší fenomén, ktorého špecifiká bude možné sledovať až s odstupom, no aj v tomto okamihu je možné reflektovať isté javy v ich synchrónnej prezentácii.

Keď hovoríme o tradičnom spôsobe života Slovákov vo Vojvodine, ako o rozhodujúcej forme ich duchovného bytia a národnej existencie, máme v prvom rade na mysli preferovanie, afinitu a príklon ku kategóriám tradície a tradičného ako k hodnotám, ktoré v sociálnom živote tejto enklávy zaberajú trvácejšie a stálejšie postavenie, respektíve stoja vysoko v hodnotovom rebríčku. Konzervatívna tradičnosť sa vníma ako čosi, čo determinuje národnú svojbytnosť, špecifickosť a dištinktívny rys, na základe ktorého je možná pozitívna identifikácia a sebaidentifikácia. Tento atribút má teda isté hlbšie ontologické korene – bohatý inventár najrozličnejších tradičných javov sa prezentuje na argumentáciu toho, čím táto komunita v minulosti bola, čím sa javila ako špecifická, iná a svojbytný a na základe tejto historickej perspektívy sa prezentuje aj tým, čím v súčasnosti je a ako taká chce v týchto originálnych, vlastných intenciách aj zotrvať. Zachovanie tradícií sa v takomto okamihu, v takejto podobe, javí ako náhrada inštitúcií, ktoré v širších kontextoch, akými sú napríklad národný alebo štátny kontext, plnia isté funkcie: to čo v národnom kontexte robí múzeá, galérie a rozličné ústavy, to v národnostnom často robia zanietenci v prostredí vlastného domu: zbierajú etno materiál, zapisujú si ľudové piesne, nárečové slovníky, robia fundusy krojov, zbierajú artefakty umeleckej a úžitkovej výroby, vytvárajú najrozličnejšie zbierky, píšu dejiny rodu, dejiny obce, dejiny cirkevného zboru atď.

Slovenská národnostná menšina vo Vojvodine veľmi dlho žila životom mimoinštitucionálnym, respektíve spoliehala sa na spôsoby národnostného bytia v podmienkach zachovávania tradícií. Kvôli presnosti je možné hovoriť aj o ďalšom fenoméne a síce, že viaceré funkcie inštitúcií preberali inštitúcie, ktoré mali prvorado inú orientáciu: mám tu na mysli napríklad sféru školstva, kde popri prvoradej školskej orientácii sa formoval aj napríklad zbierkový materiál, alebo rozličné formy prvotného materiálového výskumu. Základné rozdelenie ale vidím vo vyššie nastolenom princípe: táto enkláva sa prvorado spoliehala na kategóriu tradície, pretože fenomén inštitúcií, ktorých náplňou je starostlivosť o uchovávanie podôb duchovného života tejto society, je vlastne iba novším fenoménom. K najstarším patria slovenské gymnázium v Petrovci ako inštitúcia zameraná na intelektuálne formovanie tunajšej študujúcej mládeže, Matica slovenská v Juhoslávii, ktorá dávala rámec organizačnej a reprezentačnej inštitúcie, ktorej ale pohnutý osud s prerušovanou činnosťou, podobne ako v prípade Národného múzea v Petrovci, znemožnil širšie etablovanie v duchovnom a sociálnom vedomí vojvodinských Slovákov; ďalej to boli časopisy, tlačiareň a kníhtlač, ktoré boli nositeľmi literárnych tradícií a literárnej produkcie, Slovenská redakcia novosadského rozhlasu, ktorá sa zamerala na hovorené slovo a hudobnú sféru, neskôr k ním pribudli katedra slovakistiky, Slovenská redakcia TV NS, galérie insitného umenia a akademického umenia, kultúrno-umelecké spolky, divadlá, festivaly, prehliadky, atď.

Najnovším javom v spoločenskom živote tejto komunity sú Národnostná rada, ktorá je vrcholnou reprezentačnou zastupiteľskou a exekučnou spoločenskou inštitúciou a Ústav pre výskum kultúry vojvodinských Slovákov ako profesionálna inštitúcia zameraná na široké spektrum výskumu kultúrnych javov tejto národnosti. V takomto zornom uhle je možné hovoriť o vysokom stupni inštitucionálnej starostlivosti o podoby národného, sociálneho a kultúrneho života vojvodinských Slovákov.

S úctou voči predmetu tohto sympózia, teda s prihliadnutím na jeho muzikologický charakter, chcel by som sa zmieniť o niektorých záležitostiach, ktoré vnímam ako prioritu, keď ide o výskum hudobnej kultúry vojvodinských Slovákov. So vznikom Ústavu sa formovali aj vysoko profesionálne inštitucionálne podmienky sústredenia a systematického spracovania informácií o hudobnom dedičstve tejto národnosti. Pred Ústavom stoja dve veľké sféry, s ktorými bude potrebné sa vyrovnať, respektíve vyriešiť ich. Prvá sféra je oblasť umeleckej hudby, druhou je oblasť folklóru. V oblasti umeleckej hudby pred Ústavom stojí výzva výskumu takých fenoménov, akými sú zmapovanie činnosti – ale zrejme aj vydanie na nosičoch – diel popredných slovenských hudobných skladateľov a zberateľov ľudových piesní z tohto prostredia – Martina Kmeťa, Juraja Feríka st., Jána Ďuricu, atď., výskum špecifických fenoménom, akými sú: podiel tunajšieho prostredia na slovenskej operete – nahrávky Boženy Miklovicovej a Pavla Čániho, fenomén Peknej, novej, maľovanej kolísky v tunajšej kultúre, ďalšie operety ako Nápitok lásky, Hej, horička zelená, opery Zypa Cupák atď., fenomény repertoáru zborovej piesne, prítomnosť slovenských skladateľov v tomto prostredí – Figuša Bystrého v Padine, Mikuláša Schneidera Trnavského vo Veľkom Bečkereku, kontakty Eugena Suchoňa s tunajšou ľudovou piesňou, a samozrejme javy, ktorých sme svedkami v súčasnosti: dirigentská osobnosť Juraja Feríka ml., baletné umenie Rastislava Vargu, úspešní mladí interpreti, akými sú Marína Kaňová, Margaréta Benková, Ivana Nováková, Boris Bábik atď.

Popri tomto, ako vidno ohromnom poli práce, Ústav ako vrcholová profesionálna inštitúcia, by mal koordinovať aj činnosti, ktoré súvisia s druhým uvedeným kontextom a tým je oblasť folklóru. Táto povinnosť je determinovaná tým, že sféru folklóru vojvodinskí Slováci stále vnímajú ako najreprezentatívnejšiu formu prezentácie svojej národnej svojbytnosti – viac ako literatúru, divadlo, šport alebo ďalšie javy. Folklór je čosi posvätné, lebo sa v ňom stretáva moment tradičnosti, ako jeden zo stĺpov, na ktorom spočívalo národné bytie s momentom umenia, ako stĺpom širokého duchovného prebývania a prezentovania tejto society. No práve v tejto oblasti vidím veľmi výziev, respektíve problémov, pred ktorými stojí nielen Ústav, ale aj celá kultúrna sféra vojvodinských Slovákov.

Základný problém by bolo možné naformulovať nasledovne: my, vojvodinskí Slováci, strácame, alebo sme už aj stratili pocit folklórnej autenticity, alebo inými slovami: sféra folklóru u vojvodinských Slovákov sa nevníma iba ako niečo posvätne tradičné, čo patrí do sféry minulosti, ale je folklór aj niečo, čo stále žije, vyvíja sa, mení, niečo čo je potrebné dopĺňať, oživovať, prinášať nové podnety atď. Dokladov na takýto postoj nachádzame v rozličných oblastiach folklórnej sféry: povedzme záležitosť krojov: bolo by veľmi jednoduché urobiť prísnu hranicu štýlovej čistoty, teda určiť čo to je krojovo čisté a čo nie, keby bola záležitosť krojov uzavretá; no ona uzavretá nie je: kroje stále žijú v našom kontexte, vyvíjajú sa, menia. Kýmkoľvek budú žiť ľudia, ktorí budú používať kroj ako na pracovnú, každodennú činnosť, tak aj na sviatočnú prezentáciu – do kostola, na svadbu atď. nebude možné povedať, čo sú definitívne varianty slovenského dolnozemského kroja. Lebo stále budeme svedkami nových a nových inovácií, ktoré budú prichádzať priamo z terénu. Navyše ani teraz nemáme dostatočne jasné povedomie o tom, keď vystupujú naše folklórne súbory, z ktorého obdobia sú kroje, v ktorých tanečníci tancujú: je to pokus o tanec z 50. rokov, alebo 30. rokov 20. storočia. Na Slovensku, kde je otázka krojov stabilizovanejšia, rovnako nie je možné určiť jednotnú hranicu kde je začiatok a kde koniec sféry folklórnej prezentácie: kým niektoré kroje sú, alebo vychádzajú z tradície relatívne staršej sféry, ako napríklad hontiansky, iné sú už záležitosťou 19. storočia, ako je v prípade Turca, kým zasa šarišské a zemplínske kroje, najmä vďaka materiálom, prezrádzajú, že ide o 30. roky 20. storočia, kedy značná časť Slovákov z východné Slovenska odchádzala do Ameriky a odtiaľ posielala nové americké dezény látok, z ktorých sa následne šili kroje. V našom prostredí takáto diferenciácia absentuje. Tradičný slovenský dolnozemský kroj, bez ohľadu na prostredie, bol do 1. svetovej vojny určený ako prvorado farebne redukovaný. Ako je to komparatívne možné sledovať, súvisí to najmä s konfesionálnou príslušnosťou. Tým, že v prípade vojvodinských Slovákov, až na časť Selenče ide o evanjelikov a.v., sa tradične táto konfesionálna determinácia premietala aj do farebnej určenosti krojov: vojvodinskí Slováci sa do rozpadu monarchie obliekali rovnako ako ďalší luteráni: na Slovensku hlavne obyvatelia Turca, ale aj v ostatných častiach Európy – tak ako Sasi, Prusi, či škandinávske národy. Nie je to nič divné, lebo luteranizmus nakladal odopieranie ozdobnosti a preferoval eleganciu čiernej a bielej farby. Farebná pestrosť v krojoch na Slovensku sa stupňuje aj práve podľa uvedeného princípu – najviac farieb a ozdobnosti nachádzame tam, kde je najmenej evanjelikov: detvianske kroje, rovnako ako detvianske kostoly, ale dokonca aj detvianske kríže na hroboch sú maximálne vyzdobené. No vráťme sa do nášho prostredia. Čo a ako vplývalo na moment postupného opúšťania farebného asketizmu v našich krojoch? Bol to fakt, že úloha cirkvi začala postupne slabnúť, alebo je príčina širšia, znova v samotnom konfesionálnom určení nášho náboženstva: to, že, ako to povedal Vladimír Mináč, Boh u nás luteránov, je len tak latentne prítomný. Ak nielen cirkev, ale aj samotné náboženstvo začali strácať svoje miesto v úvahách bežného tunajšieho človeka, je jasné, že sa postupne vytrácal aj cit o potrebe farebnej askézy a do života sa začali dostávať podnety vyzývavejšieho sveta, sveta obráteného k radostiam tohto sveta, sveta farebnej živosti, pestrosti a ozdobnosti. Iba takto si viem vysvetliť tie kilá ozdobných pestrofarebných stúh a ligotavých limbačiek, ktoré nahradili pôvodnú striedmosť. Toto by mohlo vysvetľovať genézu javy premeny nášho postoja ku krojom, prečo sa nám prestalo páčiť čierne na čiernom a začali sme uprednostňovať farebné erupcie najrozličnejších kombinácií. V žiadnom prípade to ale nemožno odsudzovať a stavať sa moralizujúco: tento obrat sa uskutočnil iste skôr, než sa hocikto z nás tu prítomných narodil. Tento obrat je už skutočnosťou, bez ohľadu či budeme vzdychať po nádhernej elegantnej čiernote, akú vidíme na fotografiách zo začiatku 20. storočia. Farebné pestré kroje jednoducho už sú súčasťou našej kultúry – práve kvôli tomu, čo som spomenul vyššie – lebo je folklór stále živá, neuzavretá kapitola našej prítomnosti. S istým nadhľadom povedané, nás možno nie, no naše deti by možno nemalo prekvapiť, keď sa raz nejaká slečna objaví v širokých fodroškách, ušitých z džinsu. Keď už sme mali satén. štofky, džersejové sukne, bolo by krátkozraké povedať, že tým sa to už končí.

A keď niekto o desať rokov urobí choreografiu, v ktorej budú mať tanečnice popri kroji aj ďalšie módne doplnky tipu elektronických hodiniek na ruke, nemal by choreografovi nikto nič vyčítať: lebo pred 50 rokmi, teda okolo roku 1975 to bolo módou – ako o tom svedčia fotografie z domácich albumov, ale aj z Ľudového kalendára a bežných novín. Prepojenie kroju s aktuálnym hitom, ktorý sa v hojnej miere importoval v 70. rokoch 20. storočia z Terstu bude mať práveže punc dobovej autenticity.

Podobnú situáciu ako v oblasti krojov je možné registrovať aj v ďalších oblastiach: v oblasti ľudovej piesne, ľudového tanca atď. S určitosťou je možné povedať, že nová doba, vďaka rozhlasu – aj novosadskému a jeho Slovenskej redakcie, ktorého výročie si pripomíname – vďaka nosičom, gramoplatniam, páskam, CD-nosičom a MP-3 sa hudba dostala do každej domácnosti, ku každému človeku. Okrem tejto vymoženosti, malo to za následok, že nielen u vojvodinských Slovákov, ale všade, aj na Slovensku, aj inde, sa začalo strácať vedomie, čo je to naše autentické a čo nie. Dnes už nikto nezapochybuje, že V richtárovej studni je práve naša pesnička – a to naša je dosť široký pojem: naša môže byť aj slovenská vojvodinská, slovenská dolnozemská, trenčianska, ale aj nitrianska, a ako priamy svedok dosvedčujem, že počas postgraduálnych štúdií nás, už nebohý, Eugen Kočiš presviedčal, že túto pesničku si prisvojujú Rusíni, aj keď je každému nad slnko jasné, že je to ukrajinská pesnička.

V oblasti tancu rovnako máme zvláštne varianty našej „autenticity“ – príklad pars pro toto: desaťročiami sme tancovali v kyjovských teda moravských krojoch besedu, ako výkladnú ukážku čohosi nášho, vlastného. Volali sme to beseda, aj keď vedomie o tom, čo to je tá beseda, sme stratili. No na strane druhej: nestala sa už aj táto beseda súčasťou našej folklórnej a tým aj duchovnej tradície? A ak uznáme túto tradíciu za svoju, máme právo odmietať v choreografiách povedzme tzv. step, ktorý sa už tiež pekných pár desaťročí tancuje na našich svadbách a zábavách. A s nemalým problémom sa stretne každý choreograf, ktorý si uvedomí, že tiež už celý rad desaťročí u nás je tradícia tanca ženy so ženou – a pritom nejde o nijaký tradične ženský tanec, ale o obyčajnú núdzu, pretože sa chlapom nechce tancovať. Je to tradícia, nad ktorou sa už nikto nepozastavuje, no ešte stále nie je kánonizovaná v podobe choreografie. Chýba choreografom odvaha priniesť aj tento fenomén našej tradície na javisko?

Všetky tieto príklady sú pokusom o upozornenie na výzvy, ktoré treba riešiť, ktorými je potrebné sa zaoberať – aby sme si ich ujasnili, aby sme dospeli k istému konsenzu a tento konsenzus dostávali následne do širšieho povedomia. Aj keď budeme mať jasné čo má nádych niečoho nášho skutočne tradične autentického a čo je záležitosť novšieho dáta, nebude možné k týmto veciam pristupovať normatívne – lebo fenomén folklóru, opakujem, nie je uzavretý. Tento Ústav nebude si môcť nárokovať napríklad zakazovať ľudovým hudobníkom zo Starej Pazovy osvojovať si srbské novokomponované nápevy, ktorým sa pridajú poslovenčené texty. V oblasti folklóru, tak ako aj pri ďalších živých kultúrnych fenoménoch prebieha ovplyvňovanie – sme teda svedkami istého javu, nad ktorým nie je možno, aspoň nie v profesionálnom kontexte, sa pohoršovať. Bolo by to rovnako neseriózne krútiť hlavou, že v diele Víťazoslava Hronca alebo Miroslava Demáka nájdeme vplyvy Milorada Pavića alebo Umberta Eca. Ak sme to pripravení akceptovať, ako niečo prirodzené, tak rovnakú zhovievavosť by sme mali mať aj v prípade folklórnych javov. Aj v prípade literatúry, aj v prípade folklóru ide o živý prúd, niečo čo podlieha neustálej premene. Len na margo: dovolím sa parafrázovať spomienku osobnej skúsenosti Kvetoslavy Benkovej, kedy pri príležitosti vystúpenia istej folklórnej skupiny na nejakom festivale sa domáhala štýlovo čistého orchestra, keďže tanečníkov doprevádzal orchester, v ktorom bola povedzme aj tambura, saxofón a gitara, no uznávaná veličina v tejto oblasti, Tibor Andrašovan s ňou zapolemizoval: prečo nie: keď v tej dedine iné nemali, tak si zahrali, zabavili sa s tým, čo mali. Možno by sme aj my chceli byť svedkami tanca pri gajdách, no čo keď na gajdy u nás už nikto nevie hrať. Je to dôvod, aby sme všetka zbalili a povedali Amen, tma? Zrejme nie. Vzhľadom na to, že folklór je živým fenoménom, je možné očakávať, že čoskoro budeme svedkami hudobného doprovodu folklórnych súborov z počítačov. Vojvodinskí Slováci nepristupujú k folklóru ako k relikvii, ktorá sa na svetlo sveta vynáša iba v určený čas. Folklór pre túto komunitu je niečo, s čím vstupujú do živého dialógu; nemajú pocit, že je nedotknuteľné, ale, že je to čosi, k čomu treba pristupovať v neustálom tvorivom dialógu. Podporu tejto tézy nachádzam aj v inšpiratívnej štúdii Tradície a problém kontinuity vývoja popredného slovenského filozofa Miroslava Marcelliho, ktorý v súvislosti s problémom tradície hovorí: „Tradícia sama teda predpokladá tak kontinuitu, ako diskontinuitu. A uchovávanie a prenášanie tradície nás od jej východiska práve tak vzďaľuje, ako nám ho približuje. Prameňom tradície totiž nie je len tá činnosť, čo sa kedysi zavŕšila, ale aj tá, čo sa odohráva.“ (Marcelli, 50).

Alebo, poviem to isté aj z opačného konca. Často sme svedkami, ako štýlovo čisté a presné kroje majú súbory amerických Slovákov. Až s odstupom zistíme, že títo „americkí krajania“ na detvianskej predpoludňajšej nedeli, vlastne už ani nie sú potomkami Slovákov, ktorí pred 70 rokmi odišli do Ameriky, ale potomkovia povedzme Holanďanov, Írov a Fínov, ktorým sa slovenský folklór jednoducho páči. Myslím si, že pre túto enklávu je priaznivejší opačný stav: bude lepšie keď folklórny prejav bude živý, so všetkými novodobými vplyvmi, so všetkými mobilmi a MP-3, so všetkými posunmi a variantmi, ktoré zákonite k nemu patria ako asimilovaná menšina, ktorá spieva piesne, textu ktorým nerozumie.