PRINIESLI SME SLOVO

Slovenským Srbskom a Vojvodinou

Na Dolnú zem, do Srbska a Vojvodiny, osídlenú pred dvoma až tromi storočiami početnými skupinami vysťahovalcov zo Slovenska, sme vyrazili s autom plnom slovenských kníh a filmov na DVD, najmä súčasných autorov. Vďaka sponzorskej veľkorysosti vydavateľov a inštitúcií ako Filmový a Divadelný ústav, Marenčin, Slovenský spisovateľ, Domov a svet a Ústav pamäti národa sme ich vyviezli asi päťsto, aj s približne stovkou prevažne hranej tvorby novodobej slovenskej filmovej klasiky.

Inšpirovaní dolnozemským autorom a vydavateľom Mirom Demákom, oddávna už žijúcom v Bratislave, individuálne sprostredkujúcom stálu kultúrnu výmenu medzi Slovenskom a Srbskom, volili sme najvhodnejší cestovný itinerár, aby sme za krátke štyri dni obsiahli všetky významnejšie tamojšie slovenské inštitúcie a najmä ich knižnice. Mimoriadnu ústretovosť našej spisovateľskej delegácie členov SC PEN a krátkodobej misie so slovenským slovom prejavili úplne spontánne aj naši dolnozemskí partneri, v stále vitálnych kultúrnych inštitúciách, aj keď počet Slovákov v posledných desaťročiach poklesol v Srbsku z pôvodných sedemdesiat tisíc na dnešných už iba päťdesiatsedem tisíc. Výrazne to ovplyvnila občianska vojna v bývalej Juhoslávii, úteky potenciálnych brancov najmä do krajiny svojich predkov, odchody za prácou a realizáciou aj do iných končín sveta a zaiste aj znásobený asimilačný tlak, keďže i do slovenských osídlení sa nedávno dostávali srbskí občania vytláčaní po ťažkých konfliktoch zas z pôvodných zničených obydlí Kosova, Bosny a Hercegoviny i Chorvátska. S dilemou a dôsledkami dvojitej identity i dvojitého kultúrneho vedomia, ako dôsledku etnického zmiešavania tamojších Slovákov, ktorí oddávna žili v ucelených enklávach, s inými národmi a etnikami na Balkáne sme sa stretávali tentoraz častejšie. Čas ukáže, kde tento vývoj vyústi. Inštitucionálne zabezpečenie i vitalita našich dolnozemských Slovákov a ich elít, však aj vďaka dobrým slovensko-srbským kontaktom a úsiliu o porozumenie, ale aj výraznejšej a nezanedbateľnej podpore zo Slovenska, najmä prostredníctvom Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí, i splácaniu srbských pôžičiek, však našťastie pretrváva. Vidieť to na uliciach najmä Báčskeho Petrovca, nepísaného kultúrneho centra našich dolnozemcov, kde nie sú výnimkou stánky a obchodíky i pouličný ruch so zreteľnou slovenskou pečaťou. Všetkých ich už zreteľne pôda neuživí, ako kedysi predkov. Pomáhajú si remeslami, ale aj prenájmami domov pre cestujúcich, ako sme to zažili v penzióne, kde ubytovanie poskytovala slovenská majiteľka kvetinárstva. Nocovali sme v pestrofarebnej záplave kvetov v kvetináčoch pochádzajúcich však už nie z domácich žírnych polí, ale až z Holandska. Početné naše knihy a filmy skončili v tamojšej knižnici Štefana Homolu, ktorá má až vyše päťdesiat tisíc zväzkov slovenských titulov a niektoré i jedinečné staré vydania, najmä z devätnásteho storočia. Slúžia nielen šesťsto miestnym čitateľom, ktorí požičiavajú knihy pre ďalších rodinných príslušníkov, ale aj okolitým slovenským obciam. Zásluhou pani riaditeľky knižnice sme obchodili aj ďalšie inštitúcie, poza ktorými je vždy niektorá mimoriadna osobnosť, zväčša presahujúca dolnozemský priestor. V prvom rade je to miestne gymnázium, kde okrem srbštiny vyučujú všetky predmety v slovenčine, na rozdiel od ďalšieho v Kovačici, kde je to už iba pol na pol v oboch jazykoch. Vyšli z neho početní vzdelanci, z ktorých mnohí skončili aj na Slovensku a formovali vrcholky slovenskej kultúry ako Andrej Mráz či Andrej Sirácky. Nádejajú sa, že vybudovaním internátu, kde už študenti sa nemusia dennodenne vracať komplikovanými spojmi aj do vzdialenejších obcí a mestečiek vychovajú aj ďalších. Vyšiel odtiaľ aj jeden z najproduktívnejších súčasných slovenských prozaikov Víťazoslav Hronec, aj výtvarný a literárny kritik i spoluiniciátor miestneho poloprofesionálneho slovenského divadla i galérie v Petrovci Vladimír Valentík. Privítali nás trošku so smútkom nad malou stagnáciou ani nie ich Slovenského vydavateľského centra, veď kvantita ani kvalita kníh sa neznižuje, ako ich miestneho akciového tlačiarenského komplexu Kultúra, ktorý nie je naplno celkom vyťažený. Napriek tomu stála ročná produkcia slovenských kníh tam je nezanedbateľná a hrebendovským spôsobom, okrem svojej predajne, ju pri rozličných príležitostiach šíria aj po dolnozemských slovenských obciach. Len keby sme boli voči nej aj my o čosi vnímavejší aj v našich knižniciach, časopisoch, fakultách slovenčiny a kultúrnych inštitúciách vôbec. Veď nie všetky ich časopisy a knihy u nás nájdete, neprichádzajú, ani sa neobjednávajú ani do najväčšej slovenskej knižnice – Univerzitnej v Bratislave. A týka sa to, žiaľ, aj ďalších slovenských titulov a slovacík vychádzajúcich v rôznych krajinách sveta. Snáď ich máme všetky aspoň v Národnej knižnici v Martine, ale aj to je veru málo na celé Slovensko. Neprišli sme sem však len poznávať a iba s darovanými knihami a filmami, ale prinášali aj živé slovo čítaním našich textov a diskusiou s poslucháčmi. V Báčskom Petrovci, nielen zásluhou miestnej knižnice, ale aj tamojšieho literárneho krúžku Andreja Sládkoviča, sa tislo veľa dychtivých mladých po slovenskom slove a skúsenosti. V Novom Sade sme už na pôde docenta Adama Svetlíka /i profesora Michala Harpáňa, študijne práve na Slovensku/, niekoľko rokov už aj šéfredaktora slovenského dvoj/mesačníka pre literatúru Nový život, ktorý už 62 ročníkov si udržiava obdivuhodne vysokú kvalitu, tlmočili postrehy o literárnej scéne na Slovensku tamojším poslucháčom a pedagógom. Od Nebojšu Kuzmanovića sme si na pre nás posvätnom mieste Gymnázia J.J. Zmaja vypočuli nielen prednášku o úlohe P.J. Šafárika v slovensko-srbských kultúrnych vzťahoch – ako prvý najvýznamnejší riaditeľ gymnázia má tam pamätnú tabuľu od sochára Jána Koniarika i bustu na nádvorí – ale obdržali aj jeho vzácnu publikáciu, ktorá po srbsky, vyšla aj v druhom rozšírenom vydaní v jeho obci Báčska Palanka, zásluhou tamojšej Matice slovenskej: Srbi a Slováci: srbsko-slovenské kultúrne styky. Udivení sme boli rozsiahlou srbskou vydavateľskou produkciou na knižnom veľtrhu v Novom Sade, kde sa predsa celkom nestrácali aj preklady debutujúcich poviedok nášho spoluúčastníka kultúrnej misie – Juraja Šebestu i informácie o pripravovaných cestopisoch ďalšieho, Gustáva Murína, súčasného predsedu SC PEN, popri už aktuálne vydaných knihách Slobodových, Dušekových a Vilikovského. Zásluhou aktívnej prekladateľky z miestnej Mestskej knižnice Zdenky Valent –Belićovej, ktorá nám tam otvárala na mnohých miestach dvere, vyšli medzi inými aj Hroncove poviedky Čisti utorak. Tiež nám významne pripomínajú nevyhnutnosť, konečne zriadiť v niektorej kľúčovej knižnici, prinajmenej v Bratislave, aj špeciálne študijné oddelenie kníh slovenských autorov preložených do iných a nielen svetových jazykov. V nabitom programe k vrcholom patrila aj čítačka a diskusia v novozriadenej inštitúcii Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov, dirigovanom trojicou žien na čele s Milinou Sklabinskou, rovnako aj knižnici mesta Stará Pazova, kde sme završovali Týždeň slovenskej literatúry pred početným zas starším obecenstvom, medziiným aj moderujúcimi, publicistom Martinom Prebudilom, riaditeľom Čiernohorcom Čolakovičom i pozorne počúvajúcim miestnym avantgardným divadelným a filmovým režisérom Miroslavom Benkom. Neobíduc, pravdaže aj prívetivú a otvorenú spoločenskú atmosféru po oficiálnych podujatiach. Kým sme sa vracali cez Mekku svetového insitného maliarstva, Kovačicu, počúvajúc ambiciózne zámery tamojšieho invenčného galeristu Jána Babku, vybudovať tam rozsiahle galerijno-výchovno-oddychové centrum, s podporou nikoho menšieho ako UNESC0, čo vizuálne podnietilo viacerými úvahami nad námetmi filmov nášho štvrtého účastníka, režiséra Fera Palondera, stihli sme predtým ešte rokovať aj so srbskými spisovateľmi v Belehrade, ale aj prezentovať sa tam literárne i vzájomnými kultúrnymi väzbami nielen srbsky, ale aj anglicky a slovensky. Osobne som pokročil aj v ambícii dopomôcť konečne k vydaniu slovenskej verzie monumentálnych pamätí básnika Paľa Bohuša, vojvodinského Rúfusa, odohrávajúcich sa sčasti aj na Slovensku, keď už sa to nepodarilo historikovi a prekladateľovi Jánovi Siráckemu, či nadlackému baťkovi, básnikovi a vydavateľovi Ondrejovi Štefankovi. Veď aj ja sa trošku radím k Dolnozemcom, hoci iba časť života bývam iba pár sto metrov južnejšie od Dunaja, v kamennej Petržalke.