SPRÁVA O 41. PREHLIADKE SLOVENSKEJ OCHOTNÍCKEJ DIVADELNEJ TVORBY – DIVADELNÝ VAVRÍN 2010

Divadlo, inscenácia, predstavenie, herectvo – tieto termíny už dávno nepatria len miestu, ktorému vládne bohyňa Thália. Stretávame sa s nimi v každodennom živote, kde sme raz divákmi alebo hercami. Inokedy kráčame len tak ulicou, pozorujeme, prežívame, poznávame, hodnotíme, sme „spekt – actori“, diváci a herci zároveň. Autor tohto pomenovania - Augusto Boal, v príhovore ku svetovému dňu divadla v roku 2009 píše:“ Medziľudské vzťahy sú tiež štrukturované divadelným spôsobom. Využívajú priestor, jazyk tela, výber slov a zmeny hlasu, konfrontáciu myšlienok a vášní; všetko, čo sa odohráva na javisku, žijeme v našich životoch. My sme divadlo!“

Týmito slovami sa prihovorila na začiatku 41. ročníka Prehliadky slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby Divadelný vavrín jej účastníkom predsedníčka Národnostnej rady, pani Anna Tomanová –Makanová a určite s jej parafrázou Boalových slov možno súhlasiť. Čo však táto „všeplatnosť“ divadelnosti v bežnom ľudskom živote môže priniesť divadlu samotnému? Často sa práve na divadelných prehliadkach stretávame s odmietnutím akýchkoľvek pravidiel, podľa ktorých by sa mohlo/malo v súčasnosti divadlo analyzovať. A argumentom je práve oná devalvácia divadelnosti a divadelných postupov, ktoré vnímame v bežnom ľudskom živote, a ten predsa nemá určené pravidlá. Sú dve cesty, ako sa s toutu situáciou vysporiadať.

Jedna je cestou rezignácie či alibizmu a znamená popretie všetkého toho, čo divadlo po tisícročia hľadalo a nachádzalo.

Druhá cesta je zložitejšia a stavia najmä pred divadelného tvorcu oveľa viac úloh, s ktorými sa musí v súčasnosti vysporiadať. Je na ňom, či všetky tie divadelné postupy a princípy, ktorými divadlo disponuje, nechá zapadnúť prachom, alebo ich naopak bude tvorivo rozvíjať či nachádzať nové postupy v mene zachovania divadla ako jedinečnej formy medziľudskej komunikácie. Túto cestu by sme mohli nazvať cestou zodpovednosti.

A práve z pohľadu tejto cesty sa budeme pozerať aj na výsledky divadelnej tvorby vojvodinských Slovákov, ktoré sme mohli zhliadnuť na tohtoročnom Divadelnom vavríne.

V podaní Slovenského divadla VHV Stará Pazova a Strediska pre kultúru Stará Pazova sa po prvý krát vôbec zinscenoval stratený text Vladimíra Hurbana Vladimírova: „Keď vejú jarné výchre“. Téma konfliktu starého a nového poriadku vo fabule príbehu pripomína Čechovov „Višňový sad“ a v akejsi „čechovovskej“ poetike sa usktutočňuje aj jeho javisková interpretácia. Režisér Miroslav Benka sa pre ňu rozhodol zvoliť kľúč realistického uchopenia, o čom svedčí aj výpravná scénografia. Predstavuje interiér sedliackeho domu, s pavlačou spojenou schodmi. V pozadí, cez vitrážové okná vnímame plán lesa vystavaný z kmeňov stromov, ktoré sú jedným z ústredných motívov príbehu. Veľký herecký potenciál a zloženie súboru zo Starej Pazovy poslúžili režisérovi na vhodnú typológiu postáv, čo mu ďalej umožnilo uplatňovať herectvo tzv. psychologiskej pravdepodobnosti a súboru sa túto neľahkú úlohu darí napĺňať. Herecké výkony môžeme vnímať ako jednu z kvalít tejto inscenácie. Problémom inscenácie je plán „intermezza“, v ktorom sa tri krát zjavuje postava grófa. Ten sa zdá byť dostatočne nevysvetlený a zbytočne budovaný zvonka – pomocou silne pustenej „dramatickej“ hudby smútočného pochodu, ktorá miestami až vadí. So scénografiou, ktorá ukrýva silný potenciál, sa nepracuje a na škodu ostáva len v rovine vonkajšej ilustrácie prostredia. Predstavenie je možné napriek tomu, na pomery ochotníckeho divadla, hodnotiť ako výnimočné.

Dramatizácia predlohy Ludvika Aškenázyho „Hra na ocina a maminu“ sa po prvý krát ocitla na javisku v podaní slovnenského divadla Šesť Pé. Tento krát ju na javisko priniesla Mládežnícka scéna Ochotníckeho divadla Janka Čemana v Pivnici. Rámec inscenácie tvorí „pyžama párty“ mladých ľudí, ktorý sa prostredníctvom dramatických hier na „ocina a maminu“ vyrovnávajú s témou konfliktu sveta dospelých a detí v rodinách. Inscenácia umne narába zo zvolenými výrazovými prostriedkami - animáciou rôznych predmetov, vzťahom skupiny a dvoch protagonistov, ktorých organizácia na javisku vytvára divadelne zaujímavé riešenia jednotlivých situácií. Na škodu tejto práce je fakt, že režisér predstavenia takmer do posledného nápadu okopíroval inscenáciu zo Slovenska a deti namiesto toho, aby hľadali a vytvárali vlastné riešenia, len v celku dobre napodobnili riešenia už vymyslené.

Režisér Ľuboslav Majera je pilierom kvalitného vojvodinského divadla už 30 rokov. Medailón k 30. výročiu jeho tvorby bol náplňou jedného zo sprievodných podujatí na prehliadke.(Jediného sprievodného podujatia s divadelnou tematikou). Ako tvorca sa tento rok predstavil spolu s Ochodníckym divadlom Janka Čemana v Pivnici a priniesol text mladej slovenskej dramatičky Kataríny Mišíkovej „Chodíte sem často?“. Predloha, ktorú by sme pokojne mohli nazvať aj sociálnou drámou, do priestoru verejných záchodov ukryje rôzne sociálne typy ľudí, z ktorých každý nesie svoj problém. Problém ľudskej nekomunikácie, uzvretosti či odcudzenosti medzi týmito ľuďmi sa láme až v hraničnej situácii smrti jednej z postáv, ktorá zapríčiní akési precitnutie, až katatarziu postáv tohto „audiášovho chlieva“ súčasnej civilizácie. Majerovi sa vhodne zvolenou exprexívnosťou scénografie, s doplnením určitých prvkov (stoličky vo verejných záchodoch),spolu s presnými mizanscénami, podarilo text miestami až s lokálnymi odkazmi na konkrétne prostredie, povýšiť na všeplanú výpoveď o problémoch súčasnej civilizácie. Problémom je však herecká stránka inscenácie, ktorá za vyššie spomínanými pozitívami inscenácie viditeľne zaostáva. Inscenácia v sebe nesie veľký potenciál, na ktorom môže súbor z Pivnice ďalej rásť.

„To čo sa vo mne o mňa chvie“ – pod týmto názvom prezentovala Divadelná odbočka MOMS Báčska Palanka monodrámu podľa rovnomennej poémy autora Jána Salčáka. Ten poskladal niekoľko desiatok textov rôznych autorov do sugestívnej výpovede o príkoriach života vojvodinského básnika súčasnosti. Konanie postavy básnika je charakterizované všednosťou jeho každodenného dňa (od rozhlasového budíčka,cez uvarenie si čaju, vajíčok, konzumácie cibule či slaniny). Pomedzi tieto úkony, do diktafónu vo forme mobilu, predčítáva jednotlivé úryvky textov autorov z pohodených zošitov. Neporiadok na scéne akoby vyjadroval vnútorné rozpoloženie a nepokoj postavy. Inscenácia je na hranici medzi autorskou performance a hereckou javiskovou interpretáciou. A v tom sa javí aj problém jeho vnímania. Keby stál na javisku samotný autor, bola by to performance par excellence. V polohe javiskovej interpretácie je však predstavenie miestami rozpačité a monotónne.

„Raz príde aj môj deň ...“ pod týmto názvom uviedol Divadelnný súbor Kultúrno – umelecký spolok Zvolen z Kulpína, inscenáciu, ktorá vznikla na motívy divadelnej hry Stanislava Štepku LÁ – SKA – NIE. To, že Štepkov humor je chytľavý už len v jeho slovnej podobe, sa odrazilo aj na prijatí inscenácie divákmi predstavenia, ktorí sa väčšinu času bavili. V kontraste k týmto textovým kvalitám, ktorými sa zrejme nechal súbor uniesť, je celková javisková interpretácia, ktorá zaostáva. Na scéne, ktorú tvorí pozadie, zložené z bielych, miestami papierom pokrytých paravánov, nájdeme štýlovo rôzne prvky - od maľovaného okna, cez reálnu policu, gýčové hodiny, cez drevený stôl až po záchodovú misu. To všetko spolu vytvára zvláštny mix. Rozpaky tejto inscenácie sú možno daňou za to, že je réžijným debutom Michala Čiliaka. A v tomto zmysle je Štepka na začiatok dosť silný protivník.

Text plný poetických obrazov Boženy Čahajovej Bernátovej „Cesta pre dúhu“ určite nie je jednoduchým orieškom na zinscenovanie. Už len preto patrí Ochotníckemu divadlu KIS Kysáč pochvala za to, že sa na túto cestu podujal. Navyše sa kolektív mladých ľudí, pod vedením režiséra Jána Privizera, snažil autorsky vytvoriť každú zložku inscenácie, vrátane autorskej hudby. Inscenácia je plná výtvarných obrazov, ktoré reagujú na poetickosť predlohy. V tomto zhluku miestami pôsobivých obrazov však zaniká základný konflikt príbehu. Tým je reálny svet handikapovaného chlapca, budovaný na konkrétnych situáciách zo života s jeho sestrou v osamotenom dome a oproti nemu vnútorný svet jeho predstáv, kde sa stretáva v situáciách s imaginárnymi postavami a vyrovnáva sa so svojím osudom. Tým, že inscenácia tieto dva svety dostatočne neoddeľuje, stáva sa miestami nezrozumiteľnou a v jej druhej polovici i monotónnou.

KUS SILBAŠ Silbaš, priniesol Autorský text „Dva plus dva je?“ Vladimíra Marušića. Autor je navyše režisérom a protagonistom inscenácie. V interiéri psychiatrickej ambulancie, kde postupne vyrozpráva tri príbehy, mu sekudnuje postava nič nehovoriaceho doktora. Témy korupcie, podvodov či krádeží sa dozvedáme predovšetkým z hovoreného slova,ktoré má v tejto inscenácii dominanciu. Podobne, ako nepripravenosť autora samotného (ktorého divák pravidelne pristihne, ako si zakryjúc tvár dlaňou, len číta scenár), pôsobí aj javiskový tvar, v ktorom doplnené vstupy dvoch postáv – pomocníkov, spolu s použitou hudbou, len ilusturujú to, čo bolo povedané (prečítané). Škoda, že sa súbor, zložený z typologicky veľmi zaujímavých ľudí, spoľahol na akúsi „šmíru“ svojich schopností a nepripravenosťou nepomohol textu, ktorý v sebe nesie istý potenciál.

Dôkazom toho, že slovenské vojvodinské divadlo často vyrážalo dych a dokázalo na javisko priniesť súčasnú, autentickú a divadelne fundovanú výpoveď, je inscenácia predlohy Biljany Srbljanović „Rodinné príbehy“ v podaní Divadla VHV scéna Kovačica. To, že sa predloha radí medzi najlepšie súčasné divadelné texty v kontexte celej Európy, je fakt. Na pôdoryse rôznych „rodinných príbehov“ autorka odhaľuje skryté motívy, ktoré vedú až k zvrátenosti konania ľudí, smerujúceho k nenávisti, bratovražde, rodovražde či až ku genocíde... Uviesť jeho javiskovú interprtáciu je výzva. Kolektív štyroch mladých ľudí, pod vedením Danky Hriešikovej, túto výzvu dokázal naplniť až syntetickým divadlom, kde každá zložka inscenácie má svoje miesto, opodstatnenie, správnu mieru. Spôsob vedenia hercov, ktorí dokážu variovať rôzne charaktery postáv, existujúce na periférii civilizácie (scénografia predstavuje smetisko) si zaslúži rešpekt. Miestami až máme pocit, že títo mladí herci sú erudovaní profesionáli. Navyše riešenie pointy každej situácie (smrť – vražda) súbor nedopovedá v akcii, v hraničnej situácii nastáva tma, ktorá ako prvok scudzenia prináša divákovi priestor na doznenie témy v ňom samom. Inscenácia si z divadelného hľadiska zaslúži hodnotenie v superlatívoch.

Posledné súťažné predstavenie prehliadky odohrala Divadelná odbočka pri Dome kultúry Michala Babinku Padina. Pod réžiu „Ženby“ N.V.Gogoľa sa podpísal Fedor Popov. Gogoľ sa stal inšpirátorom samotného Dostojevkého, na pôdoryse postavy Podkolesina zo Ženby vznikol obraz legendárneho „Oblomova“. Vykreslenie postáv v tejto hre môžeme považovať za výsmech malomeštiackej spoločnosti, ktoré má v mnohých ohľadoch nadčasovú platnosť. Súbor zvolil ako prístup uchopenia postáv ich karikovanie. Vidíme to kostýmoch, ktoré farebnosťou, použitými materiálmi a doplnkami miestami balancujú až na hranici gýčovosti, ktorá je v tomto prípade zámerná. Karikovanie je aj základným princípom herectva súboru a miestami máme pocit, že sa herci samostatne predvádzajú v tom, koho karikatúra bude expresívnejšia. Potvrdilo sa to pri predstiteľovi postavy Podkolesina, ktorý grimasami, prehrávaním z neho urobil až akúsi mentálne retardovanú postavu. (Túto pripomienku priznal aj režisér na hodnotení) Následkom takéhoto konania potom môže byť až nezmyselné vyznenie jednotlivých situácií, ktoré sa rozpadajú a inscenácie prestáva fungovať ako celok. Rozpadá sa na jednotlivých výstupoch, či lepšie povedané exhibíciách. Predstavenie však možno práve týmto oslovilo divákov, ktorí sa smiali. Otázkou je, o aký smiech či humor išlo.

Prehliadka slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby Divadelný vavrín zapísala svoj 41. ročník. V kuluárnych rozhovoroch, v porovnaní s predchádzajúcimi ročníkmi, často rezonovala otázka, či bola úroda slovenských divadiel, čo sa týka počtu, tento rok dostatočná? A či ich kvalita zodpovedá silnej tradícii kvalitného slovenského vojvodinského divadla? V tomto prípade už položenie týchto otázok môžeme považovať za odpoveď, ktorá veľa naznačuje.

V tejto súvislosti však treba poznamenať, že situácia, v ktorej sa zmieta svet, Európa a dvojnásobne to platí o Srbsku a Vojvodine, najmä z finančného a materiálneho hľadiska nedovoľujú divadelnú veľkorysosť, na akú boli vojvodinskí Slováci roky zvyknutí. Aj preto z pohľadu jedného z porotcov, ktorý na situáciu nazerá nedotknutý vojvodinským kontextom, netreba situáciu zbytočne dramatizovať. A v prípade hodnotenia kreditu slovenského vojvodinkého divadla v žiadnom prípade nemôže rozhodovať ich počet.

Súbory zo Starej Pazovy, Pivnice a najmä Kovačice aj tento rok potvrdili vysoký kredit slovenského vojvodinského divadla.(Škoda, že sa k týmto súborom nemohol zaradiť aj domáci, Petrovský súbor, ktorý na prehliadke nemal predstavenie)

Veľmi sympatická a povzbudivá je účasť mladých ľudí na prehliadke a aj preto treba prácu súborov z Pivnice, Kysáča a opäť Kovačice osobitne vyzdvihnúť. V čase, keď ostatní tínejdžri možno žúrujú, oni hľadajú odpovede na životné otázky práve cez divadlo. V tejto súvislosti by bolo vhodné zamyslieť sa nad tým, či práve tento typ prehliadky nie je miestom, kde by sa mali paralelne konať školiace semináre nielen pre mladých hercov, ale aj pre ich vedúcich a režisérov. Aby jediným zrkadlom ich práce nebola len odborná diskusia, ktorej zmysel je predsa len trochu iný.

Je potrebné vyzdvihnúť snahu prinášať na javisko objavnú a odvážnu dramaturgiu, ako to bolo v prípade textov súborov zo Starej Pazovy, Pivnice, Kysáča či Kovačice.

A treba sa zamyslieť, či všeobecnému trendu „humorizácie“ života, o ktorom hovorí sociológ Giles Lipovetsky, humorizácie častokrát až prvoplánovej, má podľahnúť aj divadlo, ako to bolo badať v prípade súborov z Kulpína, Silbaša a Padiny.

Je dobré, že prehliadka ponúkla niekoľko hosťujúcich predstavení, dve zo Slovenska a jedno z Maďarska, čo umožňuje nielen porovnávať, ale najmä nadväzovať a udržiavať kontakty. A dobré je aj to, že víťaz prehliadky sa predstaví v rámci vrcholného festivalu slovenského divadla, ktorým je Scénická žatva v Martine, aby opäť mohol mnohým tvorcom na Slovensku divadelne vyraziť dych.

Z organizačného hľadiska by bolo možno vhodné prehliadku organizovať nie počas 10 dní, ale napríklad počas predĺženého víkendu, 4 dní, kedy by počas dňa prebehlo nielen jedno, či dve, ale viacero inscenácií. Diváci, a najmä tvorcovia, by tak oveľa lepšie mohli konfrontovať svoju prácu s prácou iných kolegov. A v kuluárnych rozhovoroch sa často krát tvorca o svojej práci dozvie viac, ako na oficiálnych hodnoteniach.

Z hľadiska zachovania kultúry a najmä jazyka, je divadlo veľmi vhodným prostriedkom. Z tohto pohľadu by nebolo na škodu uvažovať nad niečím, ako je zavedenie napríklad hodín „dramatickej výchovy“ v rámci výuky slovenského jazyka, kde by sa najmä mladí ľudia stretávali so slovenským jazykom v jeho žitej forme – v situáciách. Odtiaľ je len krôčik k divadlu, ktoré by tak našlo svoje silné výchovné zázemie. Divadelný vavrín by potom už len zbieral plody toho, čo sa na školách zasialo do mladých vojvodinských slovákov.

Divadelný vavrín 2010 končí, nech žije Divadelný vavrín 2011.

S úctou Váš slovenský hosť,

Mgr. Peter Janků