HODNOTIACA SPRÁVA K 17. DETSKÉMU FOLKLÓRNEMU FESTIVALU ZLATÁ BRÁNA, KYSÁČ 2010

V súlade s čl. 3 Propozícií Detského folklórneho festivalu Zlatá brána,

Posudzovacia komisia vynáša

Správu

17. Detského folklórneho festivalu Zlatá brána,

Kysáč 2010

Posudzovacia komisia v zložení:

Mgr. Anna Medveďová

Mgr. Marijan Pavlov

PhDr. Ladislav Dráfi

Výsledky hodnotenia: Najúspešnejším súborom 17. DFF Zlatá brána je:

DFS Jánošíčok ZŠ T. G. Masaryka (staršia skupina)

Štylizovaný tanec Ej, gágali, gágali husi na ulici

Autorka: Katarína Mosnáková

Nácvik: Jaroslav Halabrín

Vedúci orchestra: Mgr. Pavel Tomáš ml.

Detský folklórny festival Zlatá Brána odznel v nedeľu 27. júna 2010 v Kysáči na rozprávkovom zámku už po 17 - krát. Bol bohatý z pohľadu účasti domácich ako i zahraničných a inoetnických detských folklórnych súborov.

DFF Zlatá Brána by sa dal v krátkosti ocharakterizovať ako sviatok detí, ktorý sa každý rok nesie v duchu radostnej atmosféry, ktorú dotvárajú novovzniknuté známosti ako i opakované stretnutia našich najmladších nositeľov tradičnej ľudovej kultúry – detí. Niet krajšieho a milšieho pohľadu, ako je pohľad na viac ako tisíc usmiatych, úprimných detských tvárí sústredených na jednom mieste, ktoré sa snažia prezentovať svoj talent, kroj, prostredníctvom piesní, tancov, hudobných nástrojov, za čím samozrejme stojí neúnavná práca hudobníkov, spevákov, či tanečných pedagógov. Tradične medzi mnohopočetným auditóriom, festival sleduje i odborná porota, ktorá sa snaží predvedené čísla hodnotiť tak, aby ich práca bola orientovaná správnym smerom, s krátka prostredníctvom pozitívnych, dobromyseľných rád povzdvyhnúť umeleckú úroveň každého jedného zúčastneného súboru. Snažíme sa sledovať súhru a súlad všetkých zložiek predvedených v choreografických celkoch ako i speváckych skupín a orchestrov. Snažíme sa v choreografiách odstrániť zbytočné vymyslené, alebo cudzie prvky, ktorých uplatňovaním dochádza k podozreniu a strácajú na vierohodnosti. Preto pri kritériách hodnotenia uplatňujeme princíp jednoduchosti, prostredníctvom ktorého každé predvedené číslo pôsobí krásne, suverénne a efektívne.

Na úvod by sme sa chceli zmieniť o interpretácii hosťujúcich súborov najmä zo Slovenskej republiky, kde sme si mohli všimnúť práve súhru všetkých zložiek pôsobiacich na javisku, ktoré svojou rôznorodosťou dopĺňali a tvorili kompaktný celok. Deti v súboroch boli rôzneho veku, choreografie boli tomu väčšinou prispôsobené. Menšie deti sa pohybovali po javisku viacej formou hry, väčšie deti tancovali, speváci spievali a muzikanti hrali. Všetky tieto veci sú neustále opakované a prízvukované v správach z festivalu z minulých rokov a myslíme si, že to je správny smer kam by sa mal tento náš festival najmladších poberať. Vytváraním pevnej väzby detí s tradíciou v čo najlepšom svetle vyvoláva u detí pocit patričnosti a uvedomelosti k vlastnému národu. Čím vernejšie a pravdivejšie bude dieťa spoznávať hodnoty vlastnej kultúry, tým adekvátnejšie ich bude aj v budúcnosti poznať a prezentovať. Práve to je samozrejme zárukou, že budeme mať dôsledných pokračovateľov v zachovávaní vlastných tradičných hodnôt. V každom prípade je chvályhodné, že niektoré vojvodinské súbory pôsobili takisto presvedčivo pri čom vidno, že pri svojej práci uplatňujú hore spomenuté princípy, a to sa plne odzrkadľuje na ich práci. Faktom ale je, že niektorí vedúci súborov nepracujú možno permanentne, alebo si nevšímajú predvedenia iných, nemajú možnosť cestovať a sledovať iné zahraničné súbory a tak by sme chceli upozorniť vedúcich súborov aby si všímali i prácu ostatných, porovnávali predvedenie iných s vlastnou tvorbou, stretávali sa, navštevovali festivaly, edukovali sa v tejto oblasti, lebo práve na ten spôsob je možné vylepšiť nedostatky v doterajšej tvorbe.

V pokračovaní sa pokúsime zosumarizovať pripomienky a postrehy ako i všeobecné uzávery z tohtoročného festivalu, ktoré by mali prispieť k zlepšeniu a zvýšeniu kvality detského folklóru na týchto priestoroch.

Na 17. ročníku DFF Zlatá Brána sa nám predstavilo dokopy 40 čísel. Z toho sme mali možnosť sledovať a hodnotiť predstaviteľov z 20 slovenských vojvodinských osád. Niektoré osady mali viacerých predstaviteľov a preto ako prehľad uvádzame počet vystúpení po osadách: Kysáč 4, Kulpín 4, Selenča 3, Silbaš 3, Kovačica 2, Stará Pazova 2, Lug 2, Jánošík 2, Báčsky Petrovec 2, Pivnica 2, zatiaľ čo Slankamenské Vinohrady, Padina, Hložany, Hajdušica, Šíd, Nový Sad, Aradáč a Erdevík mali jedného predstaviteľa. Pod názvom DFS Zvončeky ZŠ Savu Šumanovića sa predstavili ako i minulý rok deti z Erdevíka, Bingule a Ľuby.

Galakoncertu sa zúčastnili i hosťujúce súbory zo Slovenska a to: DFS Tekovanček zo Starého Tekova, DFS Dratvárik zo Slovenskej Ľupči, DFS Plamienok a Zuškáčik z Tlmáč a DFS Zlatý levík z Nových Zámkov. Ďalej sme mali možnosť sledovať hosťujúci DFS SKOS Ľudovíta Štúra z Iloku z Chorvátska a DFS KUS Prigrevica z Prigravice zo Srbska.

V pokračovaní sa budeme venovať rozboru vystúpení domácich detských folklórnych súborov.

Keď ide o využitie materiálu, podľa toho, ako bolo uvedené v bulletine, na scéne sme mali možnosť sledovať 11 detských hier (do detských hier sme zaradili aj detskú svadbu), 14 štylizovaných tancov, 2 pôvodné tance, 1 obyčaj, 5 detských speváckych skupín a 1 spevácke dueto. Predstavili sa nám i dva detské orchestre, jeden vystúpil ako samostatné teleso a druhý hral doprovod spevákom.

Prvá vec, ktorú si divák pozerajúc do bulletinu všimne je názov súboru a choreografie, speváckej skupiny či orchestra. Hore uvedené štatistické údaje vyplývajú z bulletinu, ktorý je vytvorený na základe toho, ako dané číslo zadefinovali samotní vedúci súborov. Práve tomuto veľká časť umeleckých vedúcich nevenuje dostatočnú pozornosť a následne vzniknú nedopatrenia. Jasným príkladom nepresného pomenovania čísla uviedol KOS Jednota z Hložian, ktorý uvádza, že sa nám predstaví spevácke dueto so zmesou slovenských ľudových piesní. V skutočnosti sa nám ale predstavili dvaja sólisti speváci a zaspievali každý jednu pieseň. Tu musíme poznamenať, že repertoárová politika každého jedného súboru musí byť jasná a precíznejšie zadefinovaná. Tak ako každý divák očakáva na scéne vidieť to, čo je uvedené v bulletine, na druhej strane festivalový bulletin je dokumentačným materiálom a už len pre túto skutočnosť je potreba uvádzať presné názvy. Nesprávne uvedenie predvedeného materiálu na scéne veľakrát môže svedčiť i o pripravenosti resp. nepripravenosti súboru na festival. U divákov a odbornej poroty môže vyvolať podozrenie, že sa daný súbor na festival pripravoval na poslednú chvíľu. Preto do budúcna odporúčame presnejšie definovať to, čo súbor v skutočnosti na scéne predvedie.

Keď ide o samotné názvy hudobných a hudobno – tanečných čísel, zhodli sme sa na tom, že do budúcnosti by bolo lepšie neuplatňovať doteraz používanú klasifikáciu ako je pôvodný, štylizovaný tanec a obyčaj. Táto klasifikácia je umelo vytvorená a myslíme si, že ju je vo väčšine prípadov nevhodné aplikovať na tomto festivale. Všetko čo je predvedené na scéne sa pokladá za určitým si stupeň štylizácie. Dobrí folkloristi vedia rozlíšiť čo je štylizovaný tanec a čo pôvodný. Samotný názov má poukazovať na obsah choreografie a v prvom momente má osloviť a informovať diváka, u ktorého sa zároveň vytvorí nejaká predstava o danom čísle a divák má určité očakávania. Týmto je vlastne možné uškodiť celkovému dojmu, keď sa názov choreografie nezhoduje vôbec s obsahom a dejom v tanci. Zlým príkladom je uvádzanie textových incipitov ako sú začiatočné slová veršu prvej pesničky ako názvu choreografie. Názov by mal byť konštruktívny, výstižný a aby obsahovo súvisel počas celej dĺžky choreografie. Napríklad v choreografii Ide, ide vláčik z Lugu – vláčik prišiel, hralo sa a vláčik odišiel. Niekedy je možné uplatniť názov piesni ako názov celého choreografického celku, ale v tom prípade by aj ostatné piesne a samotná koncepcia choreografie musela od začiatku do konca súvisieť s uvedeným názvom. Vždy je dôležitá nosná téma choreografie a hlavne počas celého výstupu musí byť opodstatnená. Za vhodné považujeme napr. pomenovanie choreografie podľa miesta odohrávajúceho sa deja. Z toho vyplíva, že je možné do bulletinu uvádzať napr. detský ľudový tanec, pôvodný tanec a uviesť názov, alebo len tanec na lúke, pri studni, pri potoku, možné je i pomenovanie podľa niektorej časti obce, atď. Keď ide o pomenovanie detských hier vo väčšine prípadov boli uvedené správne. Pomenovanie obyčaj napr. Páračky peria, by bolo možno vhodnejšie uviesť rekonštrucia obyčaje tej a tej.

Za rovnako dôležité považujeme aj výber piesní. Myslíme si, že celý (nielen detský) folklór nie je založený iba na niekoľkých pesničkách, ale existuje veľmi široká paleta starých a pôvodných piesní, ktoré by sa dali veľmi dobre využiť do tanca. Samozrejme, že je tu potrebná oveľa väčšia snaha pátrať po nich formou terénneho výskumu a hudobnej úpravy, ale práve tá rôznosť pri výbere dotvára kolorit a inakosť celého nášho folklóru. Chvályhodné je, že sa niektorí autori snažia a odchádzajú do terénnu a čo je podstatné vedia získaný materiál využiť na scéne. Zase na druhú stranu je pravdou, že ešte stále väčšina autorov využíva obligátny fond veľmi dobre známych piesní a nesnaží sa pri tom uplatniť i niečo nové. Nehovoríme o tom, že by sa zaužívané piesne, ktoré patria k detskému folklóru nemali opakovať práve naopak, ale niekedy je potreba daný fond osviežiť.

Okrem tohto je potrebné dbať na vek a pohlavie tanečníkov a podľa neho aj priraďovať pesničky. Nie je priliehavé aby chlapci spievali celý čas v ženskom rode (ako je on maličká a húsky pasie) a naopak dievčence si pospevujú chlapčenské odzemky. Túto zásadu je potrebné pri výbere materiálu určite dodržať. Každý skúsený vedúci súboru na začiatku spracovania alebo v procese vytvárania daného diela musí veľmi dobre poznať skupinu s ktorou pracuje a na základe zloženia interpretov koncipovať dané dielo.

Na kvalite tanca je možné získať napríklad aj tým, že tanečníci nemusia spievať počas celej doby tancovania. Tanečníkom to môže byť uľahčené vyradením dvakrát opakovaného spievania strofy a refrénu, kde môže hrať iba hudba. Niekedy v choreografiách stačí odspievať jednu strofu piesne, alebo zaspievať prvý verš každej nasledovnej piesne a tak dookola striedať počas celého predvedenia. Tým tanečníci budú pôsobiť smelo, kvalitnejšie predvedú svoje spevácke schopnosti, s dobre zrozumiteľnou artikuláciou a ďalej pokračujú v tanci. Na tento spôsob je možné využiť v tanci i zložitejšie tanečné motívy a interpreti – deti sústredení len na tanec podajú oveľa lepší tanečný výkon a dajú do toho väčšiu dávku emócií. Na tento fakt upozorňujeme hlavne preto, že sa niekedy stáva u súborov, ktorí počas celej doby predvedenia tanečnej choreografie spievajú, že začiatok predvedú výborne, ale na konci z dôvodu vyčerpanosti už spev takmer nepočuť.

Výborným príkladom bol jánošícky súbor, kde mali aj pomocný spev. Speváčky postavené zo strany javiska, ktoré netancujú a spievajú priamo do mikrofónov nemajú zadychčané spevy a divák to vníma ako čistý a kvalitný spev celého súboru. Niektoré súbory dokázali výborne spievať a zároveň tancovať s úsmevom aj bez takýchto pomocných vokálov, čo považujeme za vec vytrvalého tréningu (Stará Pazova). Naopak niektoré skupiny počas svojho scénického predvedenia vôbec nespievali, čo pôsobí monotónne. Tanec ako taký je prepojenie spevu, hudby a tanca, takže odporúčame pri spracovaní akýchkoľvek tém uplatňovať všetky patričné zložky.

Dynamika tanca môže byť rôzna a podľa nej aj nálada divákov. Kombinácia tempa – zo začiatku pomalšie a na koniec rýchlejšie – je zaužívaná a zvyčajne aj najadekvátnejšia. Na tohtoročnom festivale sme mali príležitosť vidieť aj dva opačné prípady, kde pomalé a jednotvárne tempo melódií pôsobilo na diváka nudnejšie a menej zaujímavo. Opak ukázali šídsky a kulpínsky tanečníci. Od začiatku do konca mali vysoké a rýchle tanečné tempo a ukázali, že sa dá aj takýmto štýlom osloviť divákov, aj napriek malému počtu chlapcov, ktorí boli v prípade oboch súborov výborne využití. Neprispôsobenie tempa a nesprávny výber piesní spôsobuje, že deti, ktoré spievajú a zároveň tancujú, respektíve sa snažia skákať zo strany na stranu, nevypadajú ako nacvičené teleso, ale ako deti donútené skákať na ľudovú muziku. Výborná kombinácia piesní a tanečných prvkov, zosúladená v tanci čardáša, bola prednesená detskou skupinou z Aradáča. Predvedenie tejto skupiny celkovo hodnotíme iba v superlatívoch. Výborné spracovanie témy, využitie tradičných svadobných jedál - stôl s darom zabalený v priesvitnom celofáne a herovke typické pre aradáčsku svadbu, podkuté aradáčskou hudbou, ktorá bola v minulosti súčasťou pri prenášaní vena mladej nevesty a dnešnou aradáčskou, presnejšie slovenskou vojvodinskou raritou sa môže v plnej miere pýšiť na svoj prednes na Zlatej Bráne a s hrdosťou by sme tento súbor chceli odporučiť na prezentovanie detského vojvodinského folklóru na festivaloch s podobnou tematikou, tak doma ako i v zahraničí. Autorke sa podarilo výstižne prepojiť lokálnu tradíciu s detskou hrou.

Keď ide o výkon, interpretáciu choreografií na scéne, musíme vyzdvihnúť nasledovné DFS: DFS Jánošíčok T. G. Masaryka (st. skupina) z Jánošíka, DFS Bratstvo ZŠ z Aradáča, DFS KUS Petrovská družina z B. Petrovca, DFS Vienok KIS Kysáč z Kysáča, DFS SKUS h. J. Čmelíka (st. skupina) zo Starej Pazovy, DFS Silbaš zo Silbaša, DFS Šafáriček SKUS P. J. Šafárika z Nového Sadu, DFS Bažalička KUS Zvolen (st. skupina) z Kulpína, ktorí zvládli tematiku, mladí talentovaní folkloristi tancovali s veľkým zanietením a technicky zvládli tanečné prvky v súlade s hudbou.

Musíme poukázať i na súbory, DFS SKUS Vinohrady zo Slankamenských Vinohradov, DFS Studenôčka ZŠ Maršala Tita z Padiny, DFS Medovníček KUS J. Kollára zo Selenči, DFS ZŠ Mladých pokolení z Kovačice, ako i iné, ktoré síce interpretačne viac menej choreografiu zvládali, ale názvy choreografií neboli počas interpretácie opodstatnené, niektorým sa stalo, že hudba neladila so spevákmi a v tanečnej zložke sa vyskytli rytmické problémy, ako je – nevytancovanie určitých pasáží v choreografiách v súlade s hudbou. Nedopatrenia sa samozrejme môžu stáť každému kto pracuje, v tomto prípade s detských folklórom a preto prízvukujeme do budúcna pri práci s folklórnym materiálom pracovať opatrnejšie a zodpovednejšie.

S nespránym názvom choreografií, nie najlepšie spracovanou tematikou (absencia miesta odohrávania sa deja), zlým výberom piesní, v niektorých prípadoch s nesprávnym použitím rekvizít ako i využitím neadekvátnych krojov sme sa tiež na tohtoročnom festivale stretli. Tieto nedopatrenia sme spozorovali u nasledovných súborov: DFS Hájiček KUS Mladosť (ml. skupina) z Lugu, DFS Zvončeky SKOS Erdevík z Erdevíka, DFS Lastovičky ZŠ J. J. Zmaja z Hajdušice, DFS Pramienok ZŠ J. Kollára zo Selenči, DFS Ratolesť SKUS Pivnica z Pivnici.

Nechceli by sme týmito pripomienkami pôsobiť príliš kritický, i keď to veľakrát tak zneje, práve naopak, dávame klobúk dole pred vedúcimi súborov, že sa venujú deťom s veľkou obetavosťou, húževnatosťou, zanietenosťou a tým smerujú k záchrane slovenského folklóru prostredníctvom detí, z ktorých sa v nie jednom prípade môžu stáť profesionáli v tejto oblasti a preto je dôležité, aby sa vedúci súborov vzdelávali v oblasti folklóru prostredníctvom odbornej literatúry, folklórnych stretnutí a na ten spôsob postupne odstraňovali chybičky, ktoré sa vyskytujú a na deti prenášali hudobno – tanečný folklór v čo najvernejšej podobe. Chceli by sme upozorniť i na predvedenie DFS Silbašaník zo Silbaša, ktorý vo svojej choreografii poukázal na nové smerovanie folklóru. Moderné spracovanie hudby, viaceré vlastné nápady a kreativita sa prejavila v plnej miere. Je dobré, keď vedúci súboru vie zaujať deti formou inovácie folklóru, ale musíme myslieť aj na to, že naša klenotnica slovenského folklóru je veľmi bohatá a dali by sa z nej čerpať aj melódie o strašiakoch na poliach.

Keď ide o prednes detských speváckych skupín, musíme konštatovať, že sa tohto roku na festivale nepredviedli v dostatočnej a očakávanej kvalite, už len v porovnaní s výkonmi z minulého roku. Taktiež podľa počtu speváckych skupín zaznamenávame úpadok. Tento krát nemôžeme pochváliť výber materiálu a intonačnú precíznosť. Mohli sme sledovať hlavne piesne spievané jednohlasne, ktoré sú vlastné našej folklórnej tradícii. DSS KIS z Kysáča sa predstavil vo veľkom počte a kombináciou mladších a starších účastníkov. Tým pádom spracované piesne neboli prispôsobené detskému veku a staršie deti, ktoré stáli v druhej rade nebolo počuť. Odporúčame buď skupinu rozdeliť do dvoch skupín, alebo koncipovať starších spevákov, ktorí intonačne znejú presnejšie dopredu. Taktiež u DFS Bažalička KUS Zvolen z Kulpína registrujeme veľký počet interpretov, čo by sme tiež odporučili rozdeliť do dvoch skupín. Mohli sme si všimnúť miestami nesúlad s hudbou a taktiež upozorňujeme na pomenovanie čísla, ktoré nebolo opodstatnené. Keď si zvolíme na spracovanie viac ako jednu pieseň, mali by byť aspoň tematický zladené. Priam iritujúce pôsobilo na úvod a pomedzi strofy piesní neutrálne spievanie a,a,a, ktoré patrí skôr do hlasovej rozcvičky. Nechceme týmto uškodiť autorom práve naopak, chceme upozorniť na nedopatrenia, ktoré sa vyskytli. Pre oba súbory platí zásada, že kvantitou niekedy strácame na kvalite aj dobrých interpretov. Slová pozitívnej kritiky tentoraz patria i DSS a detskému orchestru KUS Petrovská družina z Báčskeho Petrovca. Oproti minuloročnému vynikajúcemu predvedeniu tejto skupiny, tohto roku jednak dynamika bola slabá a jednak výber materiálu nebol adekvátny. Celkovo interpretačne pôsobili suverénne. Detský orchester bol mnohopočetný, vyskytli sa v ňom nástroje, ktoré k ľudovému inštrumentáru nepatria. Do budúcna by sme odporučili orchester zredukovať a využívať len ľudové hudobné nástroje. Tým by sa mohlo vytvoriť mladé jadro ľudovej muziky, ktoré by mohlo byť hudobným sprievodom aj tanečných skupín. Keď ide o DSS KUS Silbaš, môžeme povedať iba toľko, že celkovo intonačne zneli dobre, ale veľmi ticho (je to technická vec, stáli ďaleko od mikrofónov), ku koncu prejavu pôsobili neisto, čo možno pripísať nedostatočnému nácviku. Posledný vokálno – inštrumentárny prejav predviedli účastníci z Hložian. V úvode sme sa zmienili o nesprávnom pomenovaní, zase na druhú stranu obaja speváci pôsobili presvedčivo, intonačne zaspievali perfekte. Je však otázne, či by sme do budúcna na DFF Zlatá Brána uvítali sólistov spevákov ako osobitné čísla. Myslíme si, že vo Vojvodine máme dostatočné množstvo festivalov, kde sa títo mladí interpreti slovenských ľudových piesní môžu prezentovať. Nechceme ich však diskriminovať ale možno by bolo lepšie, dať im priestor aby sa ako sólisti predviedli buď v určitej choreografii, alebo v rámci speváckej skupiny. Všetky uvedené pripomienky nechávame na hudobníkoch, spevákoch, do akej miery ich uplatnia, s odkazom permanentného nácviku a opatrným výberom piesní priliehavým k veku interpretov.

Keď ide o jediný detských orchester, ktorý sa nám predviedol ako samostatné číslo na festivale - detský orchester Zvončeky ZŠ Jána Kollára zo Selenči. Tu nemôžeme pochybovať o výbere spracovaných piesní, môžeme iba pozitívne hodnotiť. Celkové predvedenie bolo perfektné, ale nastoľuje sa nám otázka, či takéto zloženie a to platí i pre orchester KUS Petrovská družina, môžeme akceptovať a do budúcnosti vítať na detskom folklórnom festivale Zlatá Brána. Sú to typické školské orchestre, ktoré využívajú aj nástroje Orffovho inštrumentára, bežne používaného vo vyučovaní na základných školách. Z oboch orchestrov je možné vyselektovať interpretov na ľudové hudobné nástroje a skonštruovať tým kvalitný detský ľudový orchester. Myslíme si, že každý školský orchester sa má možnosť prezentovať počas celého roka na rôznych programoch, prehliadkach, o čom nemusíme vôbec pochybovať. Vedomí sme si toho, že je veľakrát ťažko vysvetliť skupine detí, že tam môže a tam nemôže hrať, ale práve tým, že budú vedieť od malička rozdiel medzi ľudovým orchestrom a zmiešaným školským orchestrom, budú si skôr vedomí čo k folklóru patrí a čo nie.

K hudobným orchestrom, ktoré sprevádzali všetky tanečné súbory, by sme do budúcna odporúčali využívať a uprednostňovať sláčikové ľudové hudobné nástroje, napr. pred harmonikou. Veľmi dobre nám je známe, že v našich ľudových orchestroch v posledných 30 rokoch dominuje práve harmonika a gitary, z dôvodu nedostatku muzikantov na sláčikové nástroje, ale predsa existujú a mali sme možnosť sledovať i muziky, ktoré majú vo svojom orchestri sláčiky a je nepochopiteľné z akých príčin sláčikové nástroje nie sú využité ako primárne melodické nástroje vzhľadom na harmoniku.

Dôležitou súčasťou každej choreografie je i používanie rekvizít, ktoré sú v podstate pomôckou na dotváranie priestoru a situácie, v ktorej sa dej odohráva. U niektorých súborov tieto pomôcky absentovali a tým pádom nastali situácie, keď sa nedalo iba z kontextu tanca pochopiť, kde sa dej odohráva – lúka, dedina, izba... Iný je prípad použitia rekvizít napr. na potoku, kde sa udržiaval aj rytmus do tanca, ale celkovo sa v tomto prípade takéto prvky mohli viacej využiť a vyradiť iné, napríklad chlapčenské neadekvátne čapášovanie pri potoku na bosú nohu. Dobrým príkladom je využitie prútikov na pasenie husí, alebo už spomínané herovke.

Čo sa týka krojov a ich používania v detskom tanečnom folklóre, je vidno a chvályhodné u veľkého počtu súborov, že využívajú jednoduché detské oblečenie. V minulosti bolo detské oblečenie používané vo všedný deň rovnaké pre obe pohlavia do určitého veku. V súvislosti so zmenou spoločenského postavenia, dozrievaním sa menil aj ich odev. Preto považujeme za neadekvátne obliekanie chlapcov do sviatočného kroja, pričom sa oni hrajú v prachu, robia kotrmelce a pod. Jedna z možností, ako ukázať a prezentovať dievčenské sviatočné kroje, je oblečenie do sviatočného kroja pomocných speváčok, ktoré stoja pri hudbe, nepohybujú sa po javisku a tak môžu v plnej kráse prezentovať sviatočný kroj danej lokality. Platí aj už spomenuté adekvátne priradenie veku a tanca – mladšie deti sa viacej hrajú v priliehavom jednoduchom odeve a naopak starší sa v sviatočnom kroji menej hrajú. (Technická pripomienka pre vedúcich: dávať väčší pozor na úpravu tanečníkov pred východom na javisko, aby bola spodná bielizeň rovnakej farby napr. bielej v prípade bielych nohavíc a nie modré, červené a ružové. Malé deti nemaľovať ako Hollywoodske herečky a podľa možnosti tancovať bez okuliarov.)

Celkove na tohtoročnom festivale bolo uvedené množstvo nových a zaujímavých choreografií, dokonca sme mali možnosť sledovať aj niektoré staré známe a už viac rokov opakované. Niektoré nové tance, ktorých autori sa inšpirujú aj inými súbormi, u nich je zaujímavé obdobie a smer ktorým môže smerovať štylizovanie. Boli použité aj pesničky staré (vlastne nové) iba pár desiatok rokov známe a modernejšie živé rekvizity (strašidlá), a zaujímavé (netradičné) využitie harmoniky a iných nástrojov – klarinet v jazzovom štýle a pod.

Akokoľvek sa autori choreografií a vedúci súborov rozhodnú, v akom smere budú pokračovať, sme spokojní, že máme toľkoto mnoho tém na debatovanie, a že naše tradície a obyčaje nezanikajú, práve naopak sa dokonca menia a rozvíjajú. Naše slová vďaky patria všetkým tím, ktorí sa hudobno – tanečnému folklóru venujú a prenášajú svoje skúsenosti na naše najmenšie ratolesti, ktoré sú pokračovateľmi kultúrnej tradície na týchto priestoroch.

Týmto pozývame aj v mene šikovných organizátorov DFS Zlatá brána všetkých autorov, choreografov a vedúcich súborov, ktorí sa zúčastnili tohto ročníka festivalu, aby sme spoločnou debatou prispeli ku kvalitnejšiemu a lepšiemu folklóru na našom území.

Scénické stvárnenie DFS Jánošíčok ZŠ T. G. Masaryka v podaní choreografie „Ej, gágali, gágali husi na ulici hodnotíme za najvýstižnejšiu ukážku prispôsobenia a kombinovania detskej hry a tanca. Okrem toho v predvedenej choreografii boli prepojené všetky umelecké zložky – tanec, hudba, spev, taktiež správne spracovaná tematika, adekvátne kroje, ktoré boli prispôsobené veku interpretov, využitie rekvizít, dobrý výkon účastníkov, ktoré spoločne zanechalo na diváka krásny umelecký dojem. S právom sa stal víťazom 17. ročníka DFF Zlatá Brána 2010. Do budúcna im prajeme veľa úspechov a tanečných zážitkov, taktiež všetkým ostatným zúčastneným súborom želáme plno elánu, tvorivosti a úspechov v ďalšej činnosti.

Na záver uvádzame odkaz nášho kolegu, člena odbornej poroty zo Slovenskej republiky:

„Je dôležité, aby sa DFF Zlatá Brána uchoval pre ďalšie generácie, je dôležité zachovávať si svoje tradície, zvyky a identitu svojho rodu. Participáciou s deťmi a obetavosťou vedúcich folklórnych súborov, ľudových hudobníkov, organizátorov, rodičov, sponzorov, si viem predstaviť aj storočnicu tohto významného festivalu.“