NÁBOŽENSKÝ ŽIVOT SLOVÁKOV V KANADE

Kniha Náboženský život Slovákov v Kanade autora Ondrej Miháľa je veľkým prínosom k spracovaniu a dokumentovaniu ako minulosti, tak i súčasnosti náboženského života Slovákov v Kanade, a tak predstavuje i prínos k spracovaniu dejín a súčasnosti náboženského života Slovákov vôbec.

Výsledkom autorovho skúmania a práce je kniha bohatá na historické údaje a fotodokumentáciu.

Autor najprv skrátka predstavuje dejiny Slovákov v Kanade. Dejiny spred 20. storočia sú, ako autor hovorí, skromné. Ako prvá zmienka o Slovákoch v Kanade sa uvádza Esterházyho kolónia, ktorá bola založená v júni roku 1886. Prví prisťahovalci sa nazývajú priekopníci – pionieri. V prvej polovici 20. st. prisťahovalci do Kanady prichádzajú za prácou na stavbe Kanadskej národnej železnice a Kanadskej pacifickej železnice. Za prácou do Kanady prichádzajú aj Slováci zo Spojených štátov, ktorí využili ponuku vyklčovať pozemky v Manitobe a Saskatchewane, a dostať nárok na získanie farmárskej pôdy. Odhaduje sa, že zo Spojených štátov prišlo okolo 5000 Slovákov. O prvých prisťahovalcoch autor píše: „Život prvých slovenských prisťahovalcov bol ťažký. Boli považovaní za lacnú pracovnú silu a pracovali v drsných podmienkach. Mnohí zomreli pri rôznych nešťastiach v práci, ako boli závaly v baniach a nechali rodiny, aby si samé poradili ako najlepšie vedeli.

S rastom slovenskej komunity, ktorá neovládala angličtinu či francúzštinu, narastal aj odpor miestnych obyvateľov k týmto „cudzincom“, ktorým nerozumeli a ani sa o nich nezaujímali. Napr. vo Fort Wiliam a Winnipegu sa objavili novinové články, v ktorých starousadlíci protestovali proti „nedostatočnej hygiene“, „divokým svadbám“ a nízkemu štandardu bývania týchto „Sklavíkov“, žijúcich v prisťahovaleckých štvrtiach. Diskriminácia bola všeobecne rozšírená a málokto si dal námahu, aby pochopil rozdiely medzi Maďarmi, Poliakmi, Slovákmi a Ukrajincami.“ (str. 4,5)

Kde Slováci prichádzali, organizovali si aj svoje farnosti, resp. cirkevné zbory. Neskoršie aj svoje spolky, „bratské“, alebo „svojpomocné“ agentúry.

Kanada je rozlohou veľmi veľká krajina, čo neraz predstavovalo problém vo vzájomnej komunikácii slovenských komunít. Jednou z možností komunikácie týchto rozptýlených komunít bol aj „Prvý slovenský rádiový klub“, ktorý vysielal program z mesta Niagara Falls. V súčasnosti sa program po slovensky raz za týždeň vysiela vo Windsore.

Každý príchod slovenských prisťahovalcov znamenal aj posily pre Slovákov v Kanade a pre ich národnú, ale aj náboženskú činnosť. Autor spomína tri väčšie vlny prisťahovalcov: v medzivojnovom období, po druhej svetovej vojne a po sovietskej invázii do Československa roku 1968.

Po krátkom prehľade dejín Slovákov v Kanade, autor predstavuje dejiny a súčasnosť náboženského organizovania sa Slovákov v Kanade, ich náboženskú, spoločenskú – hlavne charitatívnu, ale aj politickú činnosť. Vidno tu bohatstvo konfesionálnej mnohorakosti slovenského národa, ale vidno aj príslušnosť slovenskému národu ako jednotiaci prvok, aj napriek konfesionálnym rozdielom. Azda najviditeľnejšie je to po druhej svetovej vojne, keď sa zbierala pomoc pre siroty – obete vojny na Slovensku. Autor píše: „Veľmi významný príklad národnej jednoty a spolupráce sa uskutočnil po druhej svetovej vojne, keď sa slovenskí katolíci spolu s evanjelikmi v Kanade, prostredníctvom svojich bratských organizácií, rozhodli spoločne pomôcť sirotám – obetiam vojny na Slovensku. Spišský biskup Ján Vojtaššák, ktorému boli adresované v Kanade vyzbierané peniaze v rokoch 1945 až 1946, sa verejne v Katolíckych novinách poďakoval kanadským Slovákom za 6 915 kanadských dolárov, čo vtedy predstavovalo 340 909 Kčs. Kanadská Slovenská Liga biskupovi Vojtaššákovi určila časť, ktorá sa mala podľa percentuálneho kľúča dať aj nekatolíckym sirotám a zvyšok sa mal rozdeliť prostredníctvom ostatných katolíckych diecéznych biskupov na Slovensku.

V neskorších rokoch sa uskutočnili aj ďalšie akcie slovenských katolíkov v Kanade, na ktorých sa zúčastnili aj evanjelici, najmä však po II. Vatikánskom koncile, keď sa utvoril priestor na ďalšie ekumenické aktivity“(str 17)

Autor potom predstavuje náboženský život Slovákov v Kanade podľa ich konfesionálnej príslušnosti. Predstavuje činnosti rímskokatolíkov, gréckokatolíkov, evanjelikov a ďalších cirkví a náboženských spoločenstiev vychádzajúcich z Reformácie.

Rímskokatolícka cirkev

Pre slovenských rímskokatolíkov sú azda najvýznamnejšie udalosti postavenie Slovenského kríža v Midlande, Ontario 16. júla 1950 a jeho obnovenie a posviacka 5. júla 1998. Ďalšou významnou udalosťou pre slovenských rímskokatolíkov bola oslava 1100. výročia príchodu slovanských apoštolov Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu. Na týchto oslavách kanadskí Slováci spolu a americkými podporili vybudovanie Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Toto výročie a tieto oslavy boli taktiež veľmi významné aj pre kanadských slovenských gréckokatolíkov, keď mali možnosť upozorniť na seba a na svoje potreby.

Významnou udalosťou pre kanadských rímskokatolíkov, ale aj gréckokatolíkov bola určite aj návšteva pápeža Jána Pavla II. roku 1984.

Gréckokatolícka cirkev

O slovenských gréckokatolíkov sa duchovne starali hlavne ukrajinskí kňazi. Do konca druhej svetovej vojny jestvovala len jedna slovenská gréckokatolícka farnosť – Farnosť sv. Petra a Pavla v Lethbridge, Alberta. Ďalšia bola založená v Montreali, Quebeck, po druhej svetovej vojne.

„V povojnovom období Vatikán vymenoval pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade apoštolského vizitátora Michala Rusnáka.., ktorý sa zaslúžil o zorganizovanie aj ďalších čisto slovenských gréckokatolíckych farností v Kanade. Všetky slovenské gréckokatolícke farnosti okrem Lethbridge patrili do jurisdikcie Ukrajinskej katolíckej eparchie v Toronte. 7. októbra 1964 vymenoval pápež Pavol VI. Michala Rusnáka za titulárneho biskupa černického a zároveň sa stal pomocným biskupom torontského ukrajinského gréckokatolíckeho biskupa Izidora Boreckého. Konsekrácia prvého slovenského gréckokatolíckeho biskupa M. Rusnáka sa uskutočnila 2. januára 1965 v Katedrále sv. Michala v Toronte na Bond Street.“ (str. 88)

13. októbra 1980 bola pre slovenských gréckokatolíkov v Kanade zriadená Gréckokatolícka eparchia sv. Cyrila a Metoda. V deň zriadenia eparchie, bol aj apoštolský poverenec (vizitátor) vymenovaný za biskupa (vladyku) tejto eparchie.

„Vrcholnou udalosťou v živote slovenských gréckokatolíkov v Kanade a symbolickým potvrdením ich identity v rámci cirkvi i mnohokultúrnej Kanady bolá návšteva pápeža Jána Pavla II., počas ktorej 15. septembra 1984 posvätil základný kameň Katedrály Premenenia Pána v Markhame..., ktorú postavil slovenský veľkopodnikateľ Štefan B. Roman“ (str. 89)

Evanjelická cirkev

Prvé slovenské evanjelické cirkevné zbory sa na území Severnej Ameriky začínajú formovať na začiatku 20. storočia. Mnohí slovenskí evanjelici po príchode do nového sveta odchádzali i do iných protestantských cirkví, dôvodom čoho bol, ako to autor uvádza, nedostatok kádrov.

4. júna 1894 bol založený prvý Slovenský evanjelický seniorát na severoamerickom kontinente.

Roku 1902 bola v Connellsville, PA, založená Slovenská evanjelická luteránska cirkev a tá v 20. rokoch posiela do Kanady prvých slovenských kňazov-misionárov. Z týchto misionárov hodno spomenúť Jána Horárika ako aj známeho slovenského evanjelického historika dogiem a teológa Jaroslava Pelikána.

Najmladší slovenský evanjelický cirkevný zbor je založený 1997 v Kitcheneri, ktorý založili slovenskí evanjelici z Vojvodiny.

Väčšina slovenských evanjelických cirkevných zborov pôvodne patrila do Slovenskej evanjelickej luteránskej synody v Amerike. Od roku 1969 sa táto cirkev stala súčasťou Missourskej synody. Zbor vo Windsore patrí do Slovenskej synody Sion a zbor v Thunder Bay je súčasťou Evanjelickej luteránskej cirkevi v Kanade (ELCIC).

V živote evanjelických cirkevných zborov v Kanade vôbec nezanedbateľnú úlohu zohrali a ešte stále hrajú aj slovenskí evanjelici pôvodom z Vojvodiny.

Evanjelikálne zbory

Bohatstvo slovenskej konfesionálnej mnohorakosti dopĺňajú aj cirkvi, či náboženské spoločenstvá vyplývajúce z Reformácie a iných reformných hnutí. Podobne ako u evanjelikov, aj u týchto cirkví badať veľký vplyv slovenských vysťahovalcov práve z Vojvodiny. Autor vo svojej knihe uvádza baptistov, nazarénov a duchovných (letničiarov).

V závere kapitoly o dejinách Slovákov v Kanade, autor uvádza, že „v súčasnosti žije v Kanade približne 120 000 ľudí slovenského pôvodu, ale len 3 % z nich sa aktívne podieľajú na práci či na príprave programov o alebo pre kanadských Slovákov. S vymieraním staršej generácie, ktorá udržiavala pevnejšie zväzky so svojou pôvodnou vlasťou, sa mladšia generácia ocitla na križovatke, ktorá ako sa zdá, vedie nevyhnutne k úplnej asimilácii. Budúcnosť každého Slováka v Kanade je neistá.

Od začiatku 21. storočia boli zatvorené farnosti vo Winnipegu, Sarnii, Wellande, Markhame a Montreali. Kam odišli Slováci? Prestali byť Slovákmi? Sú všade, ale nechodia do slovenských kostolov... Sú to Slováci, čo hovoria po anglicky a svoju budúcnosť vidia ako kanadskú a osobnú. ... Sú slovenskými Kanaďanmi, anglicky hovoriacimi občanmi v rýchlo sa meniacom svete.“ (str. 16)

Autor takto vyjadruje svoju ustarostenosť o existenciu slovenskej národnej identity v Kanade.

V predslove akoby biskupi – rímskokatolícky Stanislav Stolárik a evanjelický Miloš Klátik – prorockým slovom chceli upokojiť ustarosteného autora a ustarostených čitateľov. Tu sa poukazuje na to, že Slováci v Kanade „neriešili len svoje existenčné problémy, ale aj sami prispeli k budovaniu novej vlasti,... podľa svojich schopností a možností.“ (str. V)

Uvedomme si, že z tých nehygienických a divokých „Sklavíkov“ sa stali aktívni členovia vyspelej kanadskej spoločnosti, pôsobiaci na mnohých poliach a podporujúci krajanov v starej vlasti, či je už ona na Slovensku, alebo tu u nás vo Vojvodine.

Biskup Stolárik si je vedomý asimilačného tlaku, ale predsa vyjadruje prianie, aby aj Slováci v Kanade ešte dlho čerpali z kresťanských a cyrilometodských koreňov, ktoré sú, ako uvádza „dostatočne hlboké, životodárne a preverené stáročiami.“ (str. VI)

Biskup Klátik, tiež zdôrazňuje jednotiacu silu, ktorá pôsobí aj napriek jazykovej asimilácii, a ňou je láska Ježiša Krista, ktorá spája všetkých Slovákov a všetkých kresťanov. Od Boha vyprosuje múdrosť: „Ó Hospodine, daj mi poznať svoje cesty, vyuč ma svojim chodníkom! Vo svojej pravde veď a vyučuj ma, lebo Ty si Boh mojej spásy, na Teba dennodenne očakávam.“ (str. VII, Ž 25,4-5)

Dôležitou súčasťou národnej identity Slovákov v Kanade je ich konfesionálna príslušnosť, ich viera. A kým tú majú, nieje všetko prehraté. Len aby ich viera nebola mŕtvou vierou živých, ale živou vierou mŕtvych.

Autorovi ďakujem a gratulujem za výbornú knihu a čitateľom prajem požehnané čítanie!