V POETICKEJ A DUCHOVNEJ ZÁHRADE SPISOVATEĽKY ETELY FARKAŠOVEJ...

Či je svet sen,

Či skutočnosť,

Neviem,

Je to i sen, i skutočnosť,

Lebo aj je, aj nie...

X st., Anonym z Číny

Významnej slovenskej spisovateľke Etele Farkašovej sa pred niekoľkými rokmi, po rokoch úspešnej vedeckej a umeleckej tvorivej práce, nečakane vyskytla príležitosť odcestovať na Ďaleký východ a ponoriť sa do “záhradného ticha“ budhistických či šintoistických chrámov v japonských mestách  Nare, Narite, Makuhari a Kjóte a tu, ako sama píše vo svojej pozoruhodnej knihe esejí Čas na ticho, (Slovenský spisovateľ, Bratislava 2009), zažila “jednu z najkrajších podôb ticha“...Sugestívne si na to spomína: “Bol to svet zvláštnej jemnej krásy dômyselne pospletanej z mnohých harmonizujúcich detailov, krásy, jednotlivých navzájom súvisiacich a k celku smerujúcich fragmentov, krásy, ktorú sa žiadalo “dýchať“ aj očami...“Autorka, ktorá dovtedy písala prózu, po tejto skúsenosti sa vyznáva zo spoznania, že v tom ďalekom svete neskutočnej krásy, poetických snov a imaginácie zrovna nadchnutá zo spomínaného záhradného „ticha“ a jeho obmien začala v sebe (hoci to vtedy ešte nevedela!) písať esej o tichu ale i reflexívnu poéziu (s čím sa v zbierke Opretá o ticho v básni Čas slova aj explicitne zdôveruje:

Koľko času

Muselo ňou

Pretiecť,

Koľké texty

Jej prišlo

Prebrodiť,

Kým sa slovo

Prepísalo

K básni

Sedíme v  rozhovore na verande v autorkinej záhrade v Záhorskej Vsi neďaleko Bratislavy, spolu s  jej manželom, slovenským a svetovým vedcom- chemikom doc.Ing.Vladimírom Farkašom, rodákom zo sriemskej Bingule a významnou kultúrnou dejateľkou dr. Ľubicou Bartalskou.

Leto vrcholí, ale tienistá veranda domu chlácholí naše zmysly chladivým pokojom i záhrada dýcha akousi pokojnou nedeľnou pohodou. Čas sa tu na chvíľu pozastavil akoby chcel, aby sme nazreli do jeho tajov, zrovna ako to spomína autorka E.Farkašová vo svojej navrstvenej eseji o tichu a zahlučnenosti sveta... V záhonoch sa o podpierky obopínajú fazuľové výhonky, dolu pri malom zelenom jazierku, ktoré bolo hodne zaplavované z blízkej rieky Moravy a trpelo v tomto roku stálym nežiadúcim prílivom vody a kalu, cítiť i prítomnosť vtákov, motýľov, ktoré sa pred nami, keď sme sa k nemu približovali, skryli dakde v trstí, hlasy im však neutíchali...Žaby majú svoj komorný podvečerný koncert, nedbajú na naše rozhovory, vyprevádzajú nás po chvíli obchádzky jazierka späť na terasu s akousi presvedčivou krákavou prosbou, aby sme im tieto zákutia nerušili a k jazierku sa nevracali; nuž uposlúchli sme ...

Sedíme teda na verande a rozhovor je, ako všade na svete, taký každodenný. Iba ten kto vie naslúchať našepkávaniu ticha pochopí aj vnútorný tok ľudských myšlienok... Mňa si sem vlastne „povolala“ samotná „autorkina záhrada“, pokúšam sa vojsť do ticha chvíle práve básňami ku ktorým sa „autorsky“ vari pričinila i sama záhrada a ktorá sa dostala predtým i do Farkašovej próz a má v nej transcendentálno- inšpiratívnu úlohu...

S autorkou sme sa bližšie zoznámili najmä po čítačke, v marci tohto roku v Klube spisovateľov v Bratislave, kde sa Etela Farkašová predstavila novou knihou svojich umných esejí Čas na ticho a tak akosi ma  nebadane voviedla najmä do svojich próz a potom i do „záhrady poézie“, ktorú najnovšie píše. Teda samoiniciatívne som sa vybrala za ňou, podeliť sa s ňou o tieto zážitky a lepšie ju i poznať.

I samotná záhrada kryje mnohé odpovede, ale na ne človek potrebuje oveľa viacej času ako čo ho my máme pri krátkom stretnutí...Uvažujem: kde sa to vlastne všetko zrodilo? Kde je začiatok spomínanej poézie, prózy, metafor a reflexii? Kde je vôbec začiatok tvorby ako najvyšší duchovný prejav človeka? A kde je prameň vysloveného či napísaného Slova pradávnym prvým autorom?

V prípade spisovateľky Etely Farkašovej bola to, keď ide o poéziu, možno práve tá chvíľa ľudskej pochybnosti o zvolenej tvorčej neľahkej ceste, keď bola mnohými bytostnými dilemami hodne zmietaná, možno to bola práve chvíľa pozastavenia sa a úvah v tej spomínanej japonskej záhrade, ktorú autorka dožila i ako objav ale i ako zázrak. Precítene a s nadchnutím zo spoznania čohosi čo nemohla ani len tušiť a kdežeby pocíť že vôbec kdesi vo svete také čosi jestvuje a po precitnutí z poznania čohosi až ezotericko -duchovného vnárala sa (práve v posledných textoch) do tej neskutočnej ale tvorcami tušenej hĺbky ľudskej duše túžiacej po splynutí s tou druhou, božskou, po celistvosti vo vesmíre. Vnárala sa, vidí sa mi, práve do dožitého posvätného ticha v spomínanej „poetickej záhrade“, ktorá bola i architektonicky tak upravená, aby bola v strede fragmentárneho ale i celistvého sveta;  s mnohými cieľavedome rozloženými detailami bola v strede božského vesmíru, sama sa tak stala prírodou a človek pocítil jej vnútorný plynulý harmonický prietok, a nie ako u nás v západnej kultúre kde je všetko podriadené človeku- pánovi zeme a  nie je v harmonickom súlade so životom a prírodou čiže nie je v súlade so zemou a nebom...

Takáto “poetická záhrada“, najmä zo začiatkov autorkinej reflexívnej poézie (z predchádzajúcich dvoch zbierok básní Opretá o ticho a Na rube času) javí sa mi i v jej najnovších poetických textoch ale i v prózach a nachádzam ju zrovna v najnovšej knihe poviedok Káva s Bachom, čaj so Chopinom, kde sa ľudské príbehy dejú tu vedľa nás, nie sú ani mimo času a ani mimo priestoru! Všetci my žijeme svoj vlastný život ale pod kožou nám prúdi krv, v ktorej sa kryjú mnohé naše odpovede ale i skúsenosti nespočetných našich blízkych a ďalekých predkov...A túto, pomenujme ju jednoducho, štafetu ľudského rodu a najmä spoznanie podstaty ženy, pokúša sa nám zdeliť práve dielo Etely Farkašovej. Má však človek-tvorca na všetky dilemy, problémy, otázky a hádanky vždy odpovede a či sa i on nachádza znova a znova pred hádankou zvanou človek a jeho duša?! Alebo to navždy ostane záhadou?

Možno, ale tvorba a umenie predsa sa len pokúšajú aspoň pootvoriť privreté dvere božského ticha, preniknúť do noeticko-poetických hĺbok človeka (spätých s jeho pominuteľnosťou na tejto Zemi) a do skrytej a neraz veru ťažko odhaliteľnej podstaty ľudskej duše. Sú to tie nite, ktoré literárne a najmä poetické dielo Etely Farkašovej tak presvedčivo a sugestívne vpletá do svojich myšlienok: poviedok, esejí a básní, nimi nás obopína, s ňou sa spletáme i my a sme potom akousi predĺženou niťou života, ktorý vlastne vždy ponúka nedozerné žriedla príbehov! A to vytušila i spisovateľka Etela Farkašová a spolu s nami z nedozerných hlbín ľudskej duše odmotáva tie nite, pokúša sa nimi sceľovať fragmenty s celkom, útržkovitosť s celistvosťou. A tu sme vari už celkom pri odpovedi o zmysle tvorby a umenia vôbec....

Túto krátku osobnú úvahu vnuknutú na sklonku leta oázou ticha a zelene na Sysľovom vŕšku na chalupe u Farkašovcov ukončím autorkiným poetickým záznamom:

V časolabyrinte

ovíjam si čas okolo prstov ako nite v nádeji,

že zblízka sa mu lepšie prizriem na zúbky,

vymámim z neho odpoveď,

na ktorú sa čakáva dlhočizné roky,

ba niekedy dokonca aj celý život:

kamže to smeruje

a kam ma to stále súri,

neistú, blúdiacu v labyrinte,

v ktorom cieľ nemožno vylúštiť

(a, navyše, Ariadna zabudla v ňom

nechať stopy svojich krokov)

V Petrovci, 31.aug.2010