LOKÁLNA UKOTVENOSŤ A RURÁLNOSŤ LITERÁRNEHO JAZYKA: ARCHAIZMUS ALEBO VÝZVA SÚČASNOSTI?

Príroda (vo vzťahu k človeku, k spoločnosti, kultúre) je častou témou vo filozofii i v literatúre, pri čom v reflexiách tejto témy vystupujú do popredia viaceré aspekty naznačeného vzťahu. V príspevku sa zamýšľam nad prítomnosťou (lokálnej) prírody a prvkov rurálnosti v súčasnom literárnom jazyku (poetike), ako aj nad možnosťou takejto poetiky formotvorne pôsobiť na recipienta.

Zatiaľ čo v minulosti sa vplyv prírody na kultúru premietal ako konštitutívny faktor do utvárania jedinečných foriem lokálnych kultúr s charakteristickými príznakmi, ktoré boli určované napríklad geografickými, klimatickými osobitosťami daného kraja, spôsobu života, zvykov, celkovej mentality a jazyka jeho obyvateľstva, súčasnú dobu globalizácie sprevádza tendencia k nivelizácii lokálnych odlišností, k značnej unifikácii spôsobov života, foriem materiálnej a duchovnej kultúry, čo možno pripísať na vrub vyvinutej (štandardizovanej) technickej civilizácii, univerzálnemu charakteru trhovej ekonomiky, ale aj vyspelým komunikačným technikám. Dôsledkom tejto tendencie je hrozba, pred akou sa ľudstvo dosiaľ ešte neocitlo ([3], 125, 126 a n.). V kontexte uvažovania o nej sa mi ako základné javia dva znepokojujúce momenty: prvý súvisí s faktom, že znížený kontakt s prírodou v každodennom živote dnešnej mladej generácie, a s tým spojená zúžená zážitkovosť môže viesť k osobnostnej deformácii z nedostatku podnetov na rozvoj emocionality, intelektu či percepčnej senzibility (príroda je aj nevyčerpateľným a primárnym zdrojom aj estetických zážitkov); možno povedať, že nedostatok pocitu „zažitej prírody“ oslabuje integrálny vývin človeka. Druhý moment je nemenej dôležitý: kontakt s konkrétnou prírodou od útleho detstva (s prírodou konkrétneho regiónu) učí jedinca vzťahovať sa k danému miestu ako k „domovu“, z ktorého sa začína pozerať na svet, s ktorým sa identifikuje (nielen ako s geografickým, prírodným, ale aj kultúrnym priestorom, s jeho históriou, tradíciami); takýto kontakt posilňuje jeho vedomie spolupatričnosti s prírodným prostredím a vedomie zodpovednosti zaň. Ľudskú osobnosť výrazne formuje miesto, kde prežila detstvo, mladosť alebo väčšinu života; toto miesto si človek nesie v sebe nielen “ako skryté tajomstvo vlastnej osobnosti po celý život” ([4], 13), ale aj ako istý vzor, model, podľa ktorého hodnotí, posudzuje ostatné miesta, do ktorých prichádza (moja osobná skúsenosť mi potvrdzuje, že som sa postupne “učila” vidieť a tvoriť si emocionálny vzťah k nížinatej krajine, ktorú som najprv dlho “premeriavala” vzorom Nízkych Tatier – miesta mojich detských prázdnin; k tomuto vzťahu ma priviedla literatúra, najmä dielo L. Balleka, I. Habaja či P. Andrušku, ktorí venovali nížinatej krajine južného Slovenska viaceré prózy).

V hodnotení významu väzby na prírodu (konkrétneho typu, v konkrétnej lokalite) idú niektorí filozofi ešte ďalej, poukazujúc na to, že fakt „prírodnej situovanosti“ hrá pre človeka dôležitú úlohu aj vzhľadom na ontogenetické aspekty. Podľa Josefa Šmajsa, ktorý vyzdvihuje viazanosť psychosomatickej štruktúry na prírodné a kultúrne prostredie, existuje v tomto ohľade istá analógia medzi ontogenézou človeka a živočíchov. Nebudem sa tu venovať téze, že “člověk je teritoriálním živočichem jako většina jiných teritoriálních živočichů…” ([4], 13), no zhodne s brnianskym filozofom som presvedčená, že dôležitým faktorom utvárania osobnosti, jej identity patria aj väzby na konkrétny (geografický, socio-kultúrny) priestor.

Protiargumenty v podobe teoretickej podpory poskytujú idey dekonštruktivistického postmodernizmu, ktorý prichádza s predstavou neukotvenosti subjektu, nekonečnej variability pohľadov, a túto predstavu opiera o metafory tanca, večnej premeny, o „choreografiu rôznorodosti“. V pozadí tejto predstavy cítiť ,,sen o možnosti byť všade“, akoby tu tradičný „pohľad nehybného diváka“ nahradili vízie voľne sa pohybujúceho tela, ktoré môže zaujať ľubovoľnú pozíciu, nadobúdať ľubovoľné podoby, tvary, identity, prekračujúc akékoľvek hranice a obmedzenia, oddať sa „fantastickej predstavivosti o úniku z ľudskej situovanosti“ ([2]). Zo skúsenosti však vieme, že ľudské príbehy prežívame ako situované bytosti, narácie vznikajú a žijú takisto „v situácii“, neexistuje príbeh odohrávajúci sa v „krajine nikoho“ a nejestvuje „pohľad odnikiaľ“, tak ako nejestvuje príbeh, ktorý by sa odohrával „všade“, ani pohľad, ktorý by prichádzal „zovšadiaľ“; práve situovanosť nás vytrháva z abstraktnej neurčitosti, usúvzťažňuje a konkrétnymi vzťahmi zaväzuje k zodpovednému prežívaniu tu a teraz.

Skúsme si položiť otázku, či literárny text môže niesť znaky svojej konkrétnej prírodnej situovanosti, a aké sú jeho možnosti pôsobiť v procese recepcie na utváranie emocionálneho vzťahu k danému priestoru. Ako za ilustratívnymi textami som siahla za antológiou rurálnej poézie z tvorby súčasných vojvodinských, po slovensky píšucich poetov a poetiek Rodiskom oprstenkovan(Matica slovenská v Srbsku, edícia Súzvuky, 2010). Už názov naznačuje, že leitmotívom príspevkov, ktoré zostavil literárny vedec Samuel Boldocký, je silná väzba na rodný kraj a zvýraznenie prvkov lokálneho (rurálneho) koloritu. Básne nás vovádzajú do špecifickou atmosférou dýchajúceho sveta, sú (programovo či mimovoľne) ovplyvnené svojím regiónom a sú v nich prítomné geografické kontúry, farby a vône krajiny, kde vznikali. Tematizujú rôzne podoby vzťahu k „panónskej hrude“ ako k domovine, k živiteľke i ako k poetickej inšpirátorke, vanie z nich dych pokojnej, slnkom zaliatej nížinatej, jemnými pahorkami len kde-tu zľahka preťatej žírnej zeme. Sú to básne s nezameniteľnou „farbou času a miesta“, s jasnými príznakmi časovej a priestorovej situovanosti, ktorá sa vzťahuje na tvorcu, jeho ľudské i umelecké formovanie, na spôsoby videnia, preciťovania sveta, a aj na poetické artikulácie videného, zažitého, precíteného.

V básňach cítime vnútorné napojenie na prírodné cykly, pulzujú v nich cykly času každodennosti a času sviatočnosti, ktorá ešte nie je zahltená hlučným virvarom mestského života; je to sviatočnosť, v ktorej si spolu s Vierou Benkovou uvedomujeme „tichosťou nedele opradenú prednú izbu“, preciťujeme význam „chlebnej duše, čo sa v nás na večnosť usadila...“. Akoby v týchto básňach rezonoval a vlastné poetické bytie nachádzal kolobeh života a smrti, cez ne sa darí nachádzať v dedinskom, modernizáciou zasiahnutom prostredí reálne žitú (žiaľ, už sčasti dožívajúcu) harmóniu človeka a prírody, potvrdzovať ju básnickým jazykom s metaforami vymodelovanými krajom, v ktorom sa zrodili: preteplenými slnkom, zemitými, rozľahlými, šírymi... Dôraz na harmóniu v poetických textoch nevyúsťuje do lacnej idealizácie, tobôž nie idylizácie roľníckeho života, lebo, ako píše napríklad Michal Babinka, „tvrdé sú dlane s nádychom horkých osív/ a prívetivého chleba“/; cítime však, že hoci stvrdnuté robotou, „teplé sú ruky ktoré si zvykli na plač tráv...“/ Pri empatickej recepcii týchto básní nemožno v ich jazyku nevycítiť prítomnosť konkrétneho typu prírody, spôsobu ľudského vzťahovania sa k nej, čítať ich ako texty, ktoré sú „oprstenkované“ lokálnym koloritom regiónu, kde vznikali – a ktoré v tej podobe, v akej jestvujú, inde ani vznikať nemohli. Tieto texty mapujú nielen “panónsku hrudu”, ale aj charakter „panónskeho typu“ poetiky, jeho svojráznosť, komplex prírodných i sociálnych faktorov, ktoré ho ovplyvňujú.

Samotná prítomnosť lokálneho koloritu (najmä ak má  rurálnu podobu), sa aj v umeleckej kritike neraz pokladá za prežitý, znehodnocujúci archaizmus, za sentimentalizmus, oprašovanie reminiscencií, ktoré môžu sťažovať recepciu čitateľmi či už z iného prostredia alebo z mladších generácií síce vyrastajúcich na dedine, no už nepoznajúcich miznúcu atmosféru. Myslím si však, že (aspoň občasné) návraty k takejto poézii sú dôležité vzhľadom na záchranu pestrosti kultúrneho dedičstva, na zachovávanie špecifickosti, jedinečnosti (viazanej aj na lokálnu prírodu a rurálny kolorit), ktorú môžeme vnímať ako pozitívne gesto čeliace hroziacej monotónnosti, nediferencovanej, bezfarebnej uniformite, ako gesto podporujúce zachovanie originality.

Pristavme sa aspoň pri niekoľkých metaforách, ktoré hovoria o svojráznosti poetiky zrodenej vojvodinským regiónom a mentalitou človeka spätého s touto zemou; vospolok rozkrývajú krásu, vzácnosť tejto svojráznosti, a tým, nazdávam sa, môžu posilňovať pozitívne emócie k nej. Sugestívny obraz krajiny, jej tvarov i času, ktorý ňou preteká, prináša v basni napríklad spomínaná V. Benková, ktorá dáva dolnozemskému dňu jasne rozoznateľné kontúry podmaňujúce si našu obrazotvornosť: „Dozretá vika letí poľom,/ o kukuričnisko potkol sa deň,/ z diaľky pricválala búrka...“ Alebo Michal Babinka v básni o otcovskom vinohrade, v ktorej ožíva mäkký, vláčny, hladiaci (a zabúdaný) starorodičovský jazyk priam vyrastajúci z konkrétneho kúska zeme a ktorá asociatívnosťou rozvibruje všetky naše zmysly: „Na utľapkanom preddomí kolibky vo vinohrade/ vŕzgajú slová ako tie črvotočivé dverce/ Tamďalej ohník dotlieva Prívetivo zradne/ Len reč nezhasína: mení sa na trávu na byľ/ na pierce...“ Nemenej výrečné, sugestívne sú metafory Víťazoslava Hronca, ktorý si spomína na „vlny tekvicového detstva“ či na „spupné slnečnice“ stojace „na začiatku cesty“, na „pšeničné krupobitie“ a „kukuričné ráno“; sú to metafory, do ktorých sa poeticky premieta írečitosť kraja, pred očami recipientov sa vlnia lány kukurice, pšenice, maku, pásy vinohradov, polia voňajúce zrelými tekvicami; metafory, ktoré majú moc sprostredkovávať svojráznosť prírodnej i ľudskej atmosféry, zvýrazniť jej hodnotovosť i hodnototvornosť.

Azda najvýrečnejšie hovorí o prepojenosti prírodných a socio-kultúrnych prvkov, o svojráznosti krajiny a spôsobu života v nej báseň “Motyka”, v ktorej Paľo Bohuš priam geniálne vyjadril esenciu životného pocitu a životnej filozofie, ba aj morálny kódex tamojšieho roľníka: „Už zvonia na motyke/ do kostola./ Idem./ Motyka, moja gotika,/ moja omega,/ moja alfa./ Moja trblietavá zázračná harfa./ Moja najostrejšia etika,/ podopri ma poriskom,/ skeptika.“/. V tejto aforisticky zhutnenej básni (Boldocký), v básni-vyznaní, motyka nereprezentuje iba predmet či pracovný nástroj, ale je symbolom spätosti sedliaka so zemou a s rurálnym spôsobom života vôbec, stáva sa nielen základom jeho existencie (potrebná pri dorábaní chleba), ale sprevádza autobiografický subjekt až k záveru života (potrebná na vykopanie hrobu – návratu do zeme), stáva sa normou pre jeho systém etických i estetických (umeleckých) hodnôt, jeho svetonázorom, náboženstvom, počiatkom vertikály spájajúcej pozemské s nebeským: jeho harfou i gotikou (posledný výraz odkazuje nielen na architektúru chrámu, ale ako identifikačný príznak aj na novogotické písmo „švabach“ – písmo biblie tradične používanej slovenskými, teda aj vojvodinskými evanjelikmi). Cítime, že vo chvíľach zneistenia, pochybovania, pocitov prázdnoty či nezmyselnosti sa motyka (porisko) zároveň stáva (v oboch významoch – ako predmet praktickej potreby aj ako symbol identity) oporou voči možnému skeptickému a zatrpklo-ironickému postoju k životu, a tak zároveň ponúka miernou sebairóniou tónovaný prísľub zaslúženej (v práci s motykou ťažko odrobenej) katarzie ([1], 10). So symbolizáciou či metaforizáciou prvkov lokálneho koloritu sa stretávame v týchto básňach nielen pri vyjadrovaní životných pocitov zhŕňajúcich osobné skúsenosti, ale aj pri hľadaní odpovedí na kľúčové metafyzické otázky. Básne takejto poetickej proveniencie mohli písať predovšetkým básnici silnými citovými putami pripútaní k rodisku s vedomím, že „génius loci inšpiruje a posilňuje iba tých, ktorí sú schopní sa naň naladiť a čítať jeho odkaz“ ([1], 10-11). Nazdávam sa, že je v moci literatúry, literárneho (najmä poetického) jazyka nalaďovať takto súčasníka a odovzdávať mu odkaz, ktorý zdôrazňuje význam (aj lokálnej) prírody, (lokálneho) socio-kultúrneho priestoru, emocionálneho vzťahu k nim pre naše ľudské vyzrievanie a ktorý zároveň prebúdza v nás vedomie zodpovednosti za ne.