POHĽAD NA OBRAZY DÁVNO ZABUDNUTÝCH ČIAS

V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa zjavili vrcholné filmové diela 20. storočia, ktorých autorom bol Federiko Fellini, filmové dielo sa stáva odrazom všetkého, čím táto búrlivá epocha žila, pretože opisovalo život a hovorilo o ňom. Všetky fakty, ktoré sa človek dozvie o jednej epoche, môžu mať veľký význam pre budúce generácie. Každý bios sa prejavuje svojím biologickým životom, vnútornou životnou históriou, výkonom a dielom. Človek to pochopí, ak pozná anticipačný tok života, pretože každé umelecké dielo je odzrkadlením umelcovho poznania, lepšie povedané toho, ako jeho biológia súvisí s dedením, jeho psychika s rodinou, širším spoločenstvom a so spoločnosťou vôbec, a duch s objektívnou tendenciou platných hodnôt. Všetko toto zovšeobecňovanie je v konkrétnom prípade iba predpoklad. Umelec sa preto musí obmedziť na artefakt a môže uviesť iba všeobecnejšie fakty z oblasti rodinných a spoločenských vzťahov, dedičstva a tradície, ktoré priamo súvisia s konkrétnym životom. Žiaľ, umelec nikdy nemôže odhaliť celistvosť toho, čo tvorí nekonečno, hoci každý život má svoj koniec. Induktívne myslenie a usudzovanie má na to právo iba keď je známy rad dôležitých činiteľov. No bez ohľadu na množstvo faktov, s ktorými nakladáme, a na možnosť myslenia, determinujúce zložky mnohých skutočností a náhod zostanú pre nás navždy neznáme. Pýtame sa, ako umelec môže znázorniť celistvé špecifikum zhusťovania udalostí. Nové vzišlo zo starého a staré sa nepretržite mení vo svetle nového a nadobúda význam, o akom autor ani netušil, význam, ktorý nebolo vidno ani v jednej z predchádzajúcich etap. Tak napríklad Pieseň piesní zo Starého zákona bola najprv modlitba a dnešný človek vidí v nej nie iba lyrické ale i erotické prvky, o akých sa zrejme skôr ani netušilo.

Rôznorodosť tlmočenia Miroslava Benku prostredníctvom troch obrazov, resp. záberov spočíva v rozličnosti významov, ktoré netreba chápať subjektivisticky ale dialekticky, ako rozličné východiská a predpoklady, ktoré sa v diele a prostredníctvom neho potvrdzujú ako rozličné skúsenosti. Každé tlmočenie záberu má tu svoj predpoklad, svoje východisko, i svoj cieľ, spôsob verifikácie a interpretácie. Všetko to logicky súvisí a sugeruje, že v oblasti emocionálneho zážitku existujú určité zákonitosti a že i vplyv historických a sociologických činiteľov a zážitkov z detstva tiež podlieha takým zákonitostiam. Povedzme, že na nejakú rieku sa v tej istej chvíli pozerá maliar, fotograf a básnik, zoológ, sociológ a ďalší. Každý z nich bude mať svoj uhol pohľadu, bude sledovať svoj cieľ, robiť svoj výskum, zbierať fakty, o ktorých si myslí, že sú preň dôležité, a nakoniec podá i svoju interpretáciu. To znamená, že sú pozorovatelia subjektívni alebo že rieka, tečúca voda, je neurčitá a každý si môže o nej hovoriť svoje, pritom to všetko je súčasne tak. To znamená, že rieka je zložitý prírodný jav, ktorý predstaviteľom rozličných teórií núka rozličné, len im zaujímavé fakty. To isté sa stáva i s interpretáciou Benkových záberov. V tomto prípade ide o tri. Jún, júl a august. Nechybíme, ak súhlasíme s právom autorov tvrdiť, že obecenstvo je i príčinou i cieľom každej tvorby. Z nej všetko vychádza a všetko k nej vedie bez ohľadu na to, do akej miery sú motívy tvorcu osobné. Tvorivé procesy vychádzajú z osoby a z podvedomia, ale aby sa vôbec udiali, musia sa konfrontovať so spoločenskou bytosťou človeka. Tvorca je vždy obrátený k publiku, aj keď sa niekedy zdá, že práve jemu obracia chrbát alebo sa pred ním ukrýva.

Umelecký proces ako púhe snenie, monológ alebo idea v niečej hlave, ak zostali nerealizované, nedostali sa pred obecenstvo, čo znamená, že neexistuje ohlas ani z jeho strany, zo strany obecenstva, nemajú ontologický ráz. Umelecké dielo nadobúda estetickú realitu len cez svoje obecenstvo, teda z toho, ako sa obecenstvo naň pozerá. Benkove práce to potvrdzujú.

Okrem toho, že majú spoločné vlastnosti, umelci ako produktívne subjekty a ich obecenstvo sa navzájom i líšia, rovnako fungujú ale esteticky rozlične objektivizujú rurálny život v minulosti a dnes, lásku a smrť. Analógia pozorovania a myslenia navádza na záver, že silné korene vojvodinských Slovákov nepretržitým dopĺňaním a tlmočením vlastných predkov sa vpletajú do univerzálnosti existujúcej na tomto priestore a dnes.