Z Dolných Strhár do Jače a z nej do Kovačice

V 17. storočí boli severné, teda slovenské stolice Uhorska (Orava, Turiec, Liptov...) husto osídlené a ich obyvatelia trpeli nedostatkom úrodnej obrábateľnej pôdy. Navyše zemepánske vykorisťovanie a náboženský útlak poddaných spôsobili, že obyvatelia týchto krajov svoje ťažké položenie riešili sťahovaním sa do úrodnejších južných častí krajiny.

Keďže pre väčšinu z nich sťahovanie nebolo dovolené, koncom 17. a začiatkom 18. storočia to riešili aj útekmi od svojich zemepánov smerom na juh. Kým sa po desaťročiach rôznymi cestami dostali až na Dolnú zem, ich predkovia na ceste za chlebom a slobodou prekonali so žobráckou palicou veľa prekážok. Neraz vymenili viacero dedín a krajov a tým aj zemepánov. Mnohí z nich, aby ich zemepán nenašiel a nedonútil ich vrátiť sa, si menili svoje priezviská, najčastejšie podľa obce, z ktorej pochádzali, alebo v ktorej sa dočasne usadili. Smer prúdenia utečencov zo severu na Dolnú zem prechádzal najčastejšie cez Novohradskú a Peštiansku stolicu, po trase Balašské Ďarmoty - Asód - Pešť - Piliš - Alberti - Békešská stolica. Svedčia o tom najmä súpisy utečeneckých poddaných z rokov 1720 a 1723, ktoré okrem iného prezrádzajú, kde sa na ceste osadzovali, ale aj že v niektorých obciach sa počas sťahovania vymenilo obyvateľstvo až trikrát. Niekoľkí z utekajúcich sa v Novohrade natrvalo usadili, ale ako potvrdzujú aj súpisy, väčšina pôvodných obyvateľov a putujúcich z miesta na miesto Novohradskú stolicu opustila. Z uvedených súpisov sa môžeme dozvedieť, že z jednotlivých obcí túto stolicu do roku 1720 opustilo viac ako sedemtisíc poddaných. Niektorí z nich sa posunuli do susedných stolíc, väčšina z nich po „medzipristáti“ putovala rovno do cieľovej stanice na Dolnej zemi. Ani tam to pre všetkých ešte nebola konečná zastávka, po rokoch oni alebo ich potomkovia v rámci druhotnej kolonizácie dolnozemských území hľadali nové, lepšie príležitosti usadiť sa najmä v ďalších novozakladajúcich sa osadách neosídlenej Dolnej zeme. Aj keď zemepáni v južnejších stoliciach Uhorska na začiatku prijímali s ochotou utekajúcich poddaných s cieľom zúrodniť a obsadiť spustnuté kraje, na druhej strane zemepáni, od ktorých ich poddaní ušli, žiadali ich návrat. Medzi takéto známe súdne spory patrí proces medzi majiteľom Asódu barónom Podmanickým, ktorý v roku 1734 žiadal, aby mu békešský zemepán Harruckern vrátil jeho poddaných, ktorí ušli do Sarvašu. Časť poddaných sa mu prostredníctvom Kráľovskej tabule podarilo získať späť a za časť mu musel Harruckern zaplatiť.

V tomto príspevku by som však chcel na konkrétnych príkladoch jednotlivých rodín (v súpisoch uvádzali iba ich čeľadných otcov), uvedených v súpise utečených z roku 1720 a 1723 z Novohradskej stolice, sledovať ich cestu do konečného cieľa. Úteky vtedy spisovali a prerokovávali na kongregáciach župy nielen komisári, ale následne ich riešil aj lučenský súd. Stoličná vrchnosť bola prostredníctvom svedkov uvedených v súpise dobre informovaná o tom, kto, kedy a kde od miestneho zemepána ušiel a ku ktorému prešiel, alebo kde ušiel. Okresné súpisy prezrádzajú, že z vtedajšieho okresu Lučenec ušlo 542, okresu Modrý Kameň 329, okresu Fiľakovo 318, okresu Sečany 242 poddaných rodín, čo je spolu viac ako sedemtisíc osôb. Súpis poukazuje aj na to, že poddaní z prvej a druhej vlny sťahovania sa usádzali prevažne v Peštianskej a Hevešskej stolici a menšia časť už priamo v Békešskej stolici. Kým obyvateľstvo zo slovenských obcí okresu Modrý Kameň a Lučenec hľadalo usadlosti v južnej časti Novohradskej, Peštianskej a Békešskej stolice, časť obyvateľov maďarskej národnosti z okresu Fiľakovo a Sečany sa usádzala v Hevešskej stolici a Jazygo-kumánskom dištrikte. Kým veľa rodín a osôb usadených podľa tohto súpisu v Peštianskej stolici opustilo svoje usadlosti veľmi skoro, niektorí, medzi nimi už aj ich potomkovia, až po desiatkach rokov. Ako príklad som si zo súpisu vybral útek Juraja Cicku z Dolných Strhár do Jače (Acsa), ležiacej v Peštianskej župe na hranici s Novohradskou župou. Tabuľkový latinsky písaný súpis z roku 1720 je nasledovný:

Dolné Strháre: Mená svedkov, ktorí potvrdzujú, ktoré rodiny z obce ušli, pred koľkými rokmi, v akom počte a kde u ktorého nového zemepána sa usadili. Do tohto roku z obce zbehlo s uvedením mena čeľadného otca až dvadsať rodín.

Svedkovia: Ján Králik, 70-ročný poddaný Štefana Koháryho - richtár, ďalej Ján Petrus, 50-ročný, Martin Petrus, 45-ročný a Juraj Križan, 45-ročný. Piaty v poradí v tabuľke uvedený zbeh je Georgius Cziczka, Koháryho poddaný. Utiekol pred 6. rokmi s 8-člennou rodinou do Acse (Jača) v župe Pestiensi (Pešť) od zemepána Štefana Koháryho ku šľachticovi Kohárymu a rodine Vay. Ešte pre úplnosť ďalší poddaní z Dolných Strhár podľa tohto súpisu ušli takto: Michal Ďuricou (Ďurica) do Szent Márie (Heveš), Ján Fergeš, Juraj Fergeš, obidvaja do Mohory (Novohrad), Martin Križan do Rimócu (Novohrad), Ján Križan do Alberti (Pešť), Ján Ganden do Paloty (Pešť), Andrej Križan do Bakó (Novohrad), Štefan Pavlík do Išasvy (Pešť), Ján Králik a Ján Demikát do Szent Márie (Heveš), Michal Mišov do Alberti (Pešť), Pavol Mišov do Čaby (Békeš), Ján Sabo, Juraj Sabo do Alberti (Pešť), Ján Rozlaky na neznáme miesto, Ján Seljak do Asódu (Pešť), Ján Frčka senior a Ján Frčka junior do Balašských Ďarmôt (Novohrad), Ján Frčka do Alberti (Pešť).\

S menami Frečkovcov (pôvodne Frčkovcov) sa možno aj dnes stretnúť nielen na pomníkoch balašskoďarmotského cintorína, ale aj naživo v uliciach mesta. Porozprávať sa s nimi môžete už iba po maďarsky. Tristo rokov v novom prostredí zohralo svoju úlohu. Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, koľko a ktorí z ďalších 19 utečených z Dolných Strhár si pri hľadaní nového domova zmenilo pravé priezvisko na pomiestne Strhársky, Strehársky (v Srbsku Kysáč, Pivnica, Selenča), Strhár, Strehár, (v Srbsku Erdevík, Nový Sad), ktoré sa ako vidieť dodnes vyskytujú medzi dolnozemskými Slovákmi.

Poďme však po pôvodnej stope Juraja Cicku. Podľa výpovede svedkov jeho rodina sa mala v Jači usadiť roku 1714 a iste sa tu musela aj po meči rozrásť, keď pri ďalšej väčšej vlne sťahovania Slovákov do Banátu sa do Kovačice vydali z Jače aj rodiny Cickovcov. Po prijatí Tolerančného patentu vydaným Jozefom II. (1781) sa otvoril Banát aj pre evanjelikov a tak v roku 1803, čiže po ôsmych desaťročiach pobytu v Jači, medzi prvými zakladajúcimi a tým aj prvými obyvateľmi tejto osady a majiteľmi pridelených pozemkov v Kovačici boli aj dvaja Cickovci z Jače.

Podľa tlačou v roku 1928 vydaných Dejín slovenského evanjelického a. v. cirkevného zboru v Kovačici od Dr. Jána Čaploviča, v časti Začiatky Kovačice, sa uvádza zoznam prvých rodín, ktorým koncom roku v novozaloženej obci pridelili zem. Boli to predovšetkým rodiny zo severného Novohradu, ktorých už predtým v roku 1783 na žiadosť grófa Gabriela Buttlera do jednej časti Banátu verboval pôtorský farár Matej Baráni, ktorý sa o rok neskôr stal aj vôbec prvým evanjelickým farárom v tejto časti Uhorska. Kým prví Kovačičania pochádzajúci zo severného Novohradu prišli najskôr v rokoch 1785-1786 do banátskeho Bardánu a Ečky a až v roku 1802-1803 sa presunuli do vznikajúcej Kovačice, Cickovci sem prišli roku 1803 rovno z Jače. V zozname pod číslom 93 je poznačené, že Matej Cicka prišiel do Kovačice rovno z Jače a dostal s rodinou na obrábanie 48 jutár ornej pôdy, 20 jutár lúky, 2 jutrá pod vinicou - spolu 70 jutár poľnohospodárskej pôdy. Pod číslo 112 je zase uvedený Ján Cicka, prisťahovalec z Jače, ktorý dostal s rodinou 36 jutár ornej pôdy, 15 jutár lúky, 1 jutro pod vinicu - spolu 52 jutár poľnohospodárskej pôdy. Cickovci neboli z Jače sami, ktorým ako prvým obyvateľom novozaloženej Kovačice bola pridelená zem a stali sa takto aj jej zakladateľmi. Táto bývalá hraničiarska osada, dnes už ako osemtisícová veľkoobec s charakterom mestečka, zásluhou zachovávania slovenského kultúrneho dedičstva a insitného umenia sa stala známou nielen v Srbsku, ale aj vo svete. Medzi prvými obyvateľmi Kovačice boli z Jače aj rodiny M. Petríka, Michala Kolára, Ján Čížika ml. a st., Juraja Samporského, Juraja Košúta, Juraja Litavského, Mateja Čížika, Jána Dudáša a Adama Jašku. Nie je mi známe, či sa z týchto uvedených priezvisk v Jači niektoré nachádza, ale iste viem, že Cickovci v Jači žijú dodnes. Žiada sa ešte dodať, že prví Slováci, ktorí sa usadili v Jači ešte v čase zákazu sťahovania sa a ušli z tejto osady do niektorej dolnozemskej obce, sú nositeľmi priezviska Jačiansky (napríklad v Kysáči v Srbsku a v Nadlaku v Rumunsku). Aj kovačických Cickovcov, a medzi nimi významných, žije viac nielen v Kovačici, ale aj v susednej Padine. V Kovačici patrí medzi nich insitný maliar Pavel Cicka a v susednej Padine evanjelický farár a predseda kňazských konferencíí SEAVC v Srbsku Ján Cicka.

V Jači dodnes žije ešte šesť rodín s priezviskom Cicka. V júni roku 2010 sme zašli v jednu nedeľu pred evanjelický kostol v Jači, kde sme sa stretli so 62-ročným dôchodcom, bývalým automechanikom Michalom Cickom. Odovzdali sme mu spomínaný dokument o príchode prvého Juraja Cicku do Jače, ktorého tento dokument zaujal a dohodol sa s Jánom Labátom z Dolných Strhár o ďalšej spolupráci pri bádaní o rode dolnostrhárskych Cickovcov.

V Jači nás prekvapila výborná znalosť slovenského jazyka všetkých starších cirkevníkov. Je na škodu zanikajúceho jazyka, že sa tu bohoslužby nekonajú aj po slovensky. Staršia generácia by to iste privítala.

Podobných prípadov, keď po desaťročiach usadenia sa prvých Slovákov v osadách Peštianskej stolice sa ich potomkovia vybrali ešte nižšie v Panónskej nížine, je množstvo. Napríklad založenie Kysáča v Báčke v rokoch 1773-1804 významne ovplyvnil v rokoch 1776-1827 príchod takmer 200 osadníkov z 25 obcí z južnej (maďarskej) časti Novohradskej stolice, najviac z Terian (Terény), Luciny (Lucfalva), Šámšonházu (Sámsonháza), Guty (Galgaguta), Veňarca (Vanyarc)... Do Terian prišli pred rokom 1720 z Madačky s rodinou Juraj Filka a Juraj Pavlov, z Dolného Tisovníka Andrej Nátoň, z Nedelišťa Juraj a Matej Čemanovi a Tomáš Gaško a z Pravice Juraj Strema (Strmý). Ich potomkovia putovali neskôr do novovznikajúceho Kysáča. Vtedy sem prišlo aj 70 rodín zo 16 osád Peštianskej stolice, 35 z Malého Kereša (Kiskörös), ale aj z Jače (Bičiar, Cicka, Jačiansky). Je zaujímavé, že kiškunský Malý Kereš, ktorý bol založený podobne ako Békešská Čaba v roku 1718, vypustil svoje roje aj v roku 1787-1788 do Slovenského Aradáča v Banáte. V tomto čase sa tu usadilo 28 malokerešských rodín, z ktorých v Aradáči žije už len menšia časť potomkov. Prevažná väčšina zakladateľov tejto osady, ako aj jej súčasných obyvateľov, má tiež prevažne pôvod v obciach severného Novohradu.

Ako zo zistenej skutočnosti vyplýva, v Jači a v Kovačici žije dodnes viac rodín s priezviskom Cicka, ale v pôvodnom bydlisku - Dolných Strhároch, po ich úteku nežije nikto. V tejto novohradskej dedine pri Veľkom Krtíši ostala po nich len pomenovaná usadlosť, v ktorej Cickovci pred tristo rokmi žili. Táto skutočnosť z pohľadu sťahovania Slovákov v čase feudalizmu na Dolnú zem je typická pre viaceré terajšie obce v slovenskej časti Novohradu. Postupným vysťahovaním sa tieto stali málopočetné a s viacerými najstaršími pôvodnými priezviskami ich obyvateľov sa môžeme stretnúť práve na Slovákmi obývaných územiach Maďarska, Srbska a Rumunska.