Obrazová a zvuková zložka v TV portrétoch slovenských vojvodinských umelcov Martina Prebudilu

Vladimíra Dorčová
7. februára 2011

Hovorí sa, že novinári sú strážni psi demokracie. V prípade menšinového novinárstva alebo novinára, ktorý prislúcha napr. slovenskému národnostnému spoločenstvu v Srbsku, novinár je aj strážny pes zachovávania slovenskej kultúry a identity. Ak sa zhodneme s tvrdením Viery Lehoczkej, že „kultúra má schopnosť aktivovať a rozvíjať individuálnu duchovnú spôsobilosť ľudského jedinca, formovať jeho kultúrny entuziazmus a podporovať tvorivý vzťah k umeniu, k tradícii, k hodnotám“1, musíme zdôrazniť, že zodpovednosť na našom novinárovi je príliš veľká a dôležitá. Tým skôr, že súčasné masmédiá čoraz výraznejšie vplývajú na jednotlivca a jeho kultúrne začleňovanie sa do spoločnosti, čím sa „podieľajú čoraz výraznejšou mierou, v pozitívnom i negatívnom význame, [..] vplyvu ako na formovaní jedinca, tak na utváraní podoby spoločnosti a vzťahov, ktoré v nej dominujú“2 Verejnoprávne médiá, akým je pokrajinský verejný servis Rádio-televízia Vojvodiny by mali byť súčasťou výchovno-vzdelávacieho procesu spoločnosti, resp. jednotlivca, ktorý okrem iného znamená zachovávanie, formovanie a posilňovanie kultúrnej identity - v našom prípade slovenskej. Martin Prebudila, básnik, prozaik, publicista, kronikár, zostavovateľ Pazovského kalendára, ako redaktor verejného servisu bol a je neodmysliteľnou súčasťou realizácie tohto významného poslania.

Prebudila niekoľko rokov úspešne pôsobil v Slovenskej redakcii TV Nový Sad – v súčasnosti je redaktorom Novosadského rozhlasu. Je jeden z tých televíznych tvorcov, ktorí svojimi televíznymi portrétmi slovenských vojvodinských umelcov rôznych druhov umení nielenže vzdávajú hold našim umelcom, ale aj dokumentujú segmenty nášho umeleckého sveta, či konkrétnych osobností sveta umenia, možno povedať aj umeleckej elity vojvodinských Slovákov, čím sa pokúsili vplývať na formovanie kvalitných jedincov našej spoločnosti. V krízových 90-tych rokoch 20. storočia spolu s výtvarným kritikom Vladimírom Valentíkom začína natáčať cyklus portrétov slovenských vojvodinských akademických maliarov pod názov TV galéria slovenského vojvodinského výtvarného umenia a potom neskoršie redaktorsky samostatne portrétovou formou od zabudnutia zachoval aj inzitných maliarov, hercov, režisérov a i., na čom pracoval do r. 2005, keď z televízie odchádza do Rádia Nový Sad.

Ikeď si často neuvedomujeme, elektronické médiá „výrazne zasahujú svojím intenzívnym vplyvom do postojov a názorov širokého auditória spoločnosti, do individuálneho a verejného života.“3 V prípade Martina Prebudilu je to kladný zásah, keďže v jeho opuse TV portrétov, ktoré boli vysielané v rámci vysielania Dúhovka, sú veľké umelecké mená – maliari Martin Jonáš, Zuzana Chalupová, Ján Husárik, Anna Čížiková, divadelní tvorcovia Fedor Popov, Anna Kardelisová, a mnohé iné. V televíznom dokumente Nedá sa metaforovať (2010) autorky Anny Jaškovej, ktorý natočila Slovenská redakcia Televízie Vojvodiny pri príležitosti päťdesiatych narodenín Martina Prebudilu, samotný Prebudila v úlohe básnika suverénne tvrdí, že čiatateľskú obec v súčasnosti je ťažko vytvoriť. Tento výrok by sa dal modifikovať a zovšeobecniť. V tom prípade by sa obec vzťahovala na recipentov umenia, ktorí vedia spoznať kvalitné umenie. Prebudila sa činí v oboch sférach vytvárania obce – aj spisovateľským, ale aj novinárskym perom.

Už po analýze niekoľkých Prebudilových spravidla polhodinových TV portrétov, konkrétne portrétov inzitných maliarov Jána Husárika (2005), Alžbety Čížikovej (2005), Zuzany Chalupovej (1995) a divadelných tvorcov Anny Kardelisovej-Kurićovej (2003) a Fedora Popova (2005), na jeho novinársku tvorbu by sme mohli aplikovať slová Evy Chudinovej, že on „estetizuje fakty, a dokumentarizuje umenie.“4 V tom zmysle by sme aj jeho televízne portréty, podľa trichotomického delenia žánrov v súčasnej televíznej praxi, mohli zaradiť medzi dokumentárno-umeleckú publicistiku5 a v rámci nej medzi dokument, kam patrí aj monografia, medailón, strihový dokument. (Trichotomické delenie žurnalistických žánrov v televízii pozná spravodajstvo, analytickú publicistiku a dokumentárno-umeleckú publicistiku, pozn.a.) David MCQueen v knihe Televízia – mediálna príručka (2000) zdôrazňuje, že ikeď si pri dokumente zvyčajne predstavujeme objektívny prístup autora6, vo väčšine prípadov je tomu naopak. Tak aj Prebudilove portrétové dokumenty sú subjektívneho rázu. On sám si volí osobnosť, ktorú predstaví televíznemu auditóriu, čím prejavuje úctu, náklonosť a sympatie voči konkrétnemu umelcovi a jeho dielu.

Spomedzi troch základných možností dokumentaristického zobrazovania v televízii7, kam zaraďujeme scénický dokumentarizmus, reportážny dokumentarizmus a interview-dokumentarizmus, Prebudila využíva ten tretí princíp, ktorý garantuje autentickosť a dokumentuje aj prítomnosť tímu. (Tento postup možno takmer pripísať ako charakteristický pre TV portréty Slovenskej redakcie RTV.) Prítomnosť autora, resp. jeho otázky sú ukazovateľom, že redaktor naplno využíva rôzne formy štylizácie, čiže okrem samotného obrazu aj hovorenú reč. Musíme si však ujasniť, že jazykový prejav v televízii, tým aj v televíznom portréte, formujú prostriedky, ktoré pochádzajú aspoň z troch rovín: „z roviny obrazu, z roviny jazyka a roviny zvuku.“8 Jozef Mistrík ešte v sedemdesiatych rokoch minulého storočia zdôraznil horeuvedené poradie dôležitosti využívania štylizačných rovín, keď obraz vidí ako primárny, a jazyk ako sekundárny spôsob štylistického zobrazovania témy, avšak treba mať na zreteli, že „televízny výraz je iba vtedy plný a nasýtený, keď popri plnení požiadavky významovej harmónie každá zložka má aj autonómnu podobu: keď obraz je výpovedne úplný, ale keď súčasne aj „sprievodné“ slovo je ucelené a aj použitý zvuk má vlastnú sémantiku.“9 Aj súčasní mediálni experti zdôrazňujú nadradenosť obrazu nad hovorenou rečou. Chudinová v Praktiku mediálnej tvorby (2010) pripomína, že „pre audiovizuálnu komunikáciu je špecifické, že sú oslovované dva ľudské zmysly: sluch a zrak, ktoré sa v ideálnom prípade môžu navzájom dopĺňať. Treba však brať do úvahy, že obrazová zložka je oveľa silnejšia ako zvuková alebo slovná“10

Obrazová zložka však v niektorých analyzovaných Prebudilových portrétoch takmer absentuje, ikeď sme si vedomí, že pozorované portréty nepredstavujú reprezentačný materiál dokumentárnej novinárskej práce Martina Prebudilu, ale sú skôr ukážkové, pomocou ktorých sa chce poukázať na klady a (v niektorých prípadoch) zápory jeho tvorby. Napríklad v polhodinovom portréte inzitného maliara Jána Husárika vizuálna časť čiže zábery s hudobnou clonou ako ukážka umeleckého diela spolubesedníka činí iba okolo 6 minút, kým samotné krytie rozhovoru s ukážkovým materiálom sme objavili iba na dvoch-troch miestach, čiže takmer vôbec. Podobne je tomu tak aj v portréte inzitnej maliarky Alžbety Čížikovej, kde však nachádzame ešte menej záberov, ktoré predstavujú predel medzi dvomi segmentami portrétu, resp. životopisu. Avšak v tomto dokumente umelkyňa na tvári miesta pri rozhovore s novinárom maľuje, čím sa umocňuje autentickosť a aktuálnosť výpovede. Portrét Zuzany Chalupovej, ktorý vznikol desať rokov pred horeuvedenými sa však môže pochváliť relatívne dobre zastúpenou vizuálnou zložkou, čo trošku vyznieva ako paradox, ale je v podstate dôkazom, že doba 90. rokov 20. storočia, ikeď ťažká v každom ohľade – spoločensko-politickom, finančnom atď, predsa v určitých segmentoch dopriala televíznym tvorcom viacej času na prípravu dokumentov, čo sa potom odzrkadlilo aj na kvalite samotného produktu. Avšak, podstatne najchudobnejší portrét, pokiaľ ide o spomínanú zložku, je portrét výnimočnej herečky Anna Kardelisovej-Kurićovej, v ktorom okrem autorovho off-u, resp. sprievodného textu11 na začiatku a v strede vysielania, ktoré sú kryté obrazom, a dvomi kratučkými predelmi medzi dvomi otázkami, takmer ani nemožno nájsť ukazovateľ, že ide o dokument. Z druhej strany sa však kvalitatívne vymyká portrétovanie divadelného režiséra Fedora Popova, v ktorom je už v prvom pláne vizuálna stránka. V tomto dokumente okrem toho, že obraz, hovorené slovo a hudobná clona hrajú perfektné audovizuálne trio, aj samostatné krátke hudobné intremezzo s trefným obrazom dodáva a jednoznančne umocňuje konkrétnu tému a estetický zážitok. Autor akoby konal presne podľa mediálnych expertov – „obraz a slovo je televízna párová kategória, pričom reč umožňuje zafixovať si pojmy, abstrakcie, obraz dodáva realite konkrétnosť, jednoznačnosť, estetický zážitok. Reč dopĺňa obraz, lokalizuje časovo i priestorovo, vykladá, akcentuje, prináša podrobnosti. Naopak – obraz prehlbuje i mení zmysel reči.“12

I napriek tomu, že obraz je základom pre TV tvorbu, nesmieme marginalizovať reč, keďže ona „spája jednotlivé obrazy, upevňuje väzbu záberov, čím výrazne ovplyvňuje kvalitu audiovizuálneho diela.“13 V elektronických médiách jazyk – hovorená reč plní úlohu informatívneho, výchovno-vzdelávacieho a estetického charakteru. V takom kontexte treba ponímať aj redaktorove otázky adresované spolubesedníkovi, konkrétne umelcovi, ktorými autor portrétu usmerňuje umelca, v akom kontexte chce zachytiť jeho život a umelecké dielo. Otázky novinára by mali byť priame, jednoznačné, zrozumiteľné, bez zbytočnej symboliky a metafor. Martin Prebudila tieto pravidlá dodržiava. V piatich analyzovaných portrétoch Prebudlia nie vždy využíva nahlas položiť otázku, ale ona je prítomná a pred hovorením spolubesedníka cítiť autorovu otázku a prítomnosť. Základný okruh otázok, ktoré sú u Prebudilu takmer spravidla prítomné sú nasledujúce štyri: začiatky v maľovaní, resp. v divadelnom umení, motívy, resp. inšpirácia, výstavy a zájazdy, a spomienky na detstvo. V závislosti od odpovedí, konkrétnej osobnosti a stupňa pripravenosti na danú tému (alebo osobnosť) logicky vychádzajú ďalšie otázky, ktoré sa čo do počtu pohybujú medzi 7 až 14 otázok v jednom portrétovom dokumente. Je zaujímavé, že autor nevyužíva hodnotenie umeleckého diela výtvarnými, resp. divadelnými odborníkmi a kritikmi. Iba v portréte Alžbety Čížikovej využíva túto možnosť, keď hodnotenie prínosu Alžbety Čížikovej podáva kunsthistorička Jarmila Čendićová, čím sa získava širší rámec, či nadhľad na pozorovovanú umeleckú činnosť konkrétnej maliarky.

Na záver iba obzervácia, že pre portréty Martina Prebudilu príznančné je tzv. divánenie, kecanie – čiže bezprostredný, každodenný rozhovor so svojim spolubesedníkmi, pri ktorom hlavné slovo necháva hosťovi. V niektorých prípadoch však spolubesedníci dlho, rozvláčne a rozvodnene hovoria o nepodstatných veciach. Toto však nemusí byť negatívny bod, skôr to môže byť signálom, že autor formou spovede zachytával život a dielo umelca. Spoveď ako forma prejavu neraz v sebe obsahuje aj svedectvo doby, zachytáva rozprávanie o zvykoch, obyčajoch, detských hrách a pod., ktoré už takmer neexistujú na slovenských vojvodinských dedinách, čo určite treba hodnotiť ako kladnú zložku Prebudilovho novinárčenia.

 

 

1 Lehoczká, V.: Kultúra a masmediálna komunkácia v dobe vlády masových médií a konzumnej spoločnosti. In: ACTA CULTUROLOGICA. Zväzok 16. Zborník z doktorandskej konferencie.  Bratislava : Katedra kulturológie  Filozofická fakulta UK,  2009. s. 47 –61

2 Lehoczká, V.: Kultúra a masmediálna komunkácia v dobe vlády masových médií a konzumnej spoločnosti. In: ACTA CULTUROLOGICA. Zväzok 16. Zborník z doktorandskej konferencie.  Bratislava : Katedra kulturológie  Filozofická fakulta UK,  2009. s. 47 –61.

3 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 189

4 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 190

5 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 204 – 205

6 Dejvid Mek Kvin: Televizija (Medijski priručnik). Beograd : Clio, 2000, s. 154

7 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 243

8 Mistrík, J.: Televízny prejav v porovnaní s novinovým a rozhlasovým prejavom. In: M.J.: Kapitolky zo štylistiky. Bratislava : Obzor, 1977, s. 199

9 Mistrík, J.: Televízny prejav v porovnaní s novinovým a rozhlasovým prejavom. In: M.J: Kapitolky zo štylistiky. Bratislava : Obzor, 1977, s. 200

10 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 200

11 Off alebo sprievodný text Prebudila využíva v malej miere. Napríklad v piatich analyzovaných portrétoch off nachádzame iba v dvoch (pri Z. Chalupovej (5) a A.Kardelisovej Kurićovej (2)) a to iba v prípade, keď je prinútený k tomu v dôsledku neadekvátnemu začiatku, resp. priebehu odpovede, čiže obsahu odpovede, pozn.a.

12 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 200

13 Chudinová, E.: Televízna tvorba. In: Tušer, A. a kol.: Praktikum mediálnej tvorby. 1. vyd. Bratislava : EUROKÓDEX, 2010, s. 197