NAD NOVOU BÁSNICKOU ZBIERKOU I. M. AMBRUŠA – VÝKRIKY UKRYTÉ V SLOVÁCH

U nadlackého básnika Ivana Miroslava Ambruša sme si takmer zvykli na to, že jeho tvorba je oddávna naladená na intímnu lyrickú strunu. Inak tomu nie je ani vo výbere jeho ľúbostnej poézie pod názvom Ak je to láska. Tomuto zameraniu do značnej miery neostáva dlžen ani vo svojej najnovšej zbierke Kým báseň vykríkne. (Vydavateľstvo Ivan Krasko. Nadlak 2010).

Podobne ako tentoraz, aj v minulosti pozorný čitateľ neraz mohol konštatovať, že Ambruš, vzdelaním a povolaním profesor chémie a fyziky v nadlackom lýceu, nezapiera toto svoje poslanie ani v jazyku poézie, takže často nám vnuká predstavu, akoby svoje verše písal na spôsob chemických či fyzikálnych vzorcov, takýmto spôsobom neustále experimentujúc s novými a novými javmi v ľudskom duchu i mimo neho.

Základným a spoľahlivým materiálom jeho básnivosti, na ktorom buduje svoju výpoveď, sú duchovné a hmotné archetypy, ako napríklad nebo – zem, telo – duša, boh – anjel – človek, vietor – dážď – sneh, smútok – radosť, svetlo – tma, mlčanie - krik atď., pre ktoré je príznačné aj ich vzájomné prelínanie a prepodstatňovanie, keď nehmotné prechádza do reality alebo naopak, lebo čokoľvek - ticho, sneh alebo svetlo sa - môže prejavovať rôzne, meniť svoje „skupenstvo“. Autorovo pero je takto motivované rôznymi podobami jedného a toho istého javu. Svojou takmer bezhraničnou predstavivosťou nám ozrejmuje pocitovú a pociťovanú skutočnosť, keď dáva slovám nový zmysel („prach nádhery, / ktorý sa nám nechcel stelesniť / len v sne“). Lenže toto je práve to, čo označujeme ako výsostné poslanie poézie ako takej: rozširovať hranice ľudského vnímania. Rozširovať a zároveň neprekročiť, aby posolstvo poetického výrazu nevyšlo nazmar.

Autorova výpoveď má pritom aj ďalšie poslanie a účinok; ak použijeme slovo z každodenného jazyka, povedali by sme, že agituje a vyzýva. Básnik – tvorca akcentuje potrebu a nevyhnutnosť autentického žitia („nejestvuje užitočnejší svet / to stále sme ešte my“) a zároveň dôvodí, ako na toto jestvovanie môžu pôsobiť pravdivé slová („nikto neodmeral silu slov / a tá sila je tak obrovská,/ že ani neveríme“). V tejto súvislosti si nemožno nepovšimnúť, ako sa zviditeľňuje básnikovo úsilie o maximálne využitie vlastných zdrojov poetickej „energie“ a výrazového fondu. Je pochopiteľné, že sa pritom pokúša aj o novotvary (zimonosný, slovodarca, chutnoslávny, nemozemný, či snáď nebozemný? – pozn. ok).

Nehľadiac na tieto a ďalšie možnosti tvorby, náš autor zároveň doznáva, že toto, ako aj iné ľudské úsilie, je priam sizyfovské (že básnik „nikdy nenazbiera ani len na malilinký začiatok / zajtrajšieho šťastia“). Tu nám mimovoľne prichádza na um konštatovanie Milana Rúfusa, ktorý kedysi, v súvislosti s funkciou a možnosťami poézie, zaujal približne toto stanovisko: Cieľom poézie nie je a ani nemôže byť zmena sveta, respektíve spoločenského systému, poézia je však povolaná zaklínať zlo...

Podobne i Ambruš sa naďalej a dôsledne pridržiava vyššie spomenutej axiómy o rozširovaní hraníc vnímavosti. Nikdy a nič nemožno pozorovať, tobôž nie poznať z jedného zorného uhla a už vôbec nie - z nepoznania. Ani to zdanlivo najjednoduchšie a najviditeľnejšie. A všetko je len približné. Teda opäť akási hraničná situácia, nie však pesimistický postoj. Básnik vo svojom neustálom úsilí „odlamuje zo seba to, / čo je skryté pod slovami.“ A v tejto dramatickej chvíli, v stave naplnenia obsahu a formy, keď slovo takmer dosahuje svoj účel, odrazu nastáva onen malý zázrak a svojím spôsobom báseň konečne – vykríkne.