SPRÁVA ZO 42. PSODT DIVADELNÝ VAVRÍN 2011

Mgr. Peter Janků
19. apríla 2011

Jessica A. Kaahwa, režisérka, dramatička a v nemalej miere angažovaná humanitárna pracovníčka z Ugandy, v tohtoročnom príhovore k Svetovému dňu divadla, ktorý sme si pripomenuli 27.marca, dáva divadlu dôležitú úlohu nielen v oblasti formovania súčasného človeka, ale najmä v súvislosti s aktivitami na nastolenie svetového mieru. Podporou nie zbrojenia, ale aktivít súvisiacich s divadlom, je podľa nej možné nastoľovať rovnováhu medzi rôznymi skupinami obyvateľov v rôznych končinách sveta. Vojvodina a vojvodinskí Slováci si silu tejto úvahy mohli odskúšať na vlastnej koži vo vojenských konfliktných situáciách, ktorých sa stali rukojemníkmi. A bolo to práve divadlo, ktoré ich častokrát počas náletov NATO držalo pri živote, ako som mal možnosť počuť zo slov mojej tohtoročnej pazovskej hostiteľky, novinárky Kataríny Verešovej. Slováci vo Vojvodine, napriek nepriazni doby v období konfliktov, ale i dnes, v období doznievajúcej svetovej finančnej krízy, ostávajú verní odkazu VHV, že divadlo budú hrať každý rok. Divadlo ako miesto spoločných meditácií o zmysle života, ale i divadlo, ako prostriedok zachovania si vlastnej identity, kultúry a jazyka. V tomto kontexte si práca vojvodinských slovenských ochotníkov zaslúži bez ohľadu na kvalitu ich produkcie, veľkú úctu a rešpekt.

42. ročník prehliadky slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby DIVADELNÝ VAVRÍN 2011 sa tento rok uskutočnil v Starej Pazove. Ponúkol 8 súťažných predstavení a jedno predstavenie mimo konkurencie z miestneho gymnázia a na záver hosťovské predstavenie profesionálneho Slovenského vojvodinského divadla na text slovenského autora Miloša Janouška, Alica v zázračnej krajine. O réžiu sa postaral jeden z odborných porotcov, Ján Čáni. Ešte pred otvorením prehliadky sa vo foyeri divadelného domu uskutočnila vernišáž pazovskej výtvarníčky a režisérky, so svetovými úspechmi, Márie Miri Brtkovej. V komponovaných večeroch sme si mohli pripomenúť a uctiť tvorbu dvoch osobností divadelného života. V prípade režiséra Ľuboslava Majeru to bolo 60. výročie jeho narodenia a 35. výročie jeho aktívnej divadelnej tvorby. Srbský režisér, ktorý bol zároveň členom odbornej poroty, Milan Belegišanin, zasa ponúkol exkurz do svojej literárnej tvorby a premietol svetovo oceňovaný dokument „lastovička“, o príbehu sriemskeho obyčajného človeka a neobyčajného príbehu, ktorého ústredným motívom stal jeho vzťah k lastovičke. Prehliadka privítala aj hosťa zo Slovenska a bola ním víťazka vlaňajšieho tvorivého činu roka na Scénickej žatve, recitátorka Michaela Vyskupičová.

O otváracie predstavenie prehliadky sa postaralo Ochotnícke divadlo KIS Kysáč a divadelná skupina ŠTÚDIO z Kysáča. Anna Kovárová si za svoj režijný debut zobrala predlohu Angela Beolco Ruzanteho: Komédia o láske. Autora môžeme považovať za predchodcu talianskeho ľudového divadla, ktoré poznáme pod názvom Commedia dell´ Arte. Tento druh divadla, založený na improvizačnom rozohrávaní situácií, s presne typologicky zaradenými postavami – karikatúrami meštiackych ľudí, dodnes inšpiruje mnohých divadelných tvorcov, pre ktorých je základom divadla dôsledná herecká práca. Už názov predstavenia hovorí o žánri komédie, avšak to, čo sa odohráva na javisku väčšinu času s komédiou nemá nič spoločné. Je to možno aj vďaka postave rozprávača, ktorá po celý čas inscenácie hrá na gitare lyrickú pesničku, čo akoby išlo proti zmyslu aj komediálne vyznievajúcich situácií. Komediálny účinok v komédii dell´Arte vychádza už zo spomínanej schopnosti improvizácie, ako aj presnej štylizácie konania jednotlivých typov postáv. Súbor však akoby na tieto základné atribúty zabudol a v hereckom prejave sa mieša civilnosť hrania, s občasnými (najmä na záver) snahami o zaujímavé riešenie situácie. Pochváliť však môžeme kostýmografiu ako aj vhodne zvolené členenie priestoru, tak aj výkony niektorých hercov, najmä Ivana Privizera za postavu Menata. Réžijný debut Anny Kovárovej síce zostal v tomto prípade na pol ceste, v jej práci je však prísľub ďalšieho kvalitného slovenského vojvodinského tvorcu.

Kto sme? A sme vôbec? Pýta sa slovami slovenskej autorky Kataríny Mišíkovej Ochotnícke divadlo Janka Čemana z Pivnice. Autorka textu sa o túto tému zaujíma na rozhraní prenatálneho života človeka a toho, čo sa udeje po narodení. Čo je tým, čo nás formuje a kam sa posúvame v hodnotách nášho života? Režisér Ján Kmeťko s kolektívom mladých ľudí pripravil nad jej textom divadelnú úvahu, ktorá však rozširuje rámec témy na všeobecnú tému existencie človeka na zemi. A práve všeobecnosť je problém, ktorý sľubne znejúcu tému splošťuje na akési čiernobiele videnie. To koniec koncov priznáva aj súbor, keď jeho scénografiou je čiernobiela šachovnica ako na podlahe javiska, tak aj na horizonte. Postavy opäť v čiernobielych kostýmch sa po javisku pohybujú, akoby unizono. S tým, že ich pohyb predurčuje reprodukovaná hudba. Nevnímane snahu o vytváranie situácií, v ktorých by sa konanie postáv mohlo stať konkrétnejšie a možno aj zrozumiteľnejšie. Režisér sa možno spoľahol na výber a expresiu sekvencií kvalitnej filmovej produkcie, ktorú v troch blokoch premieta na jedno políčko šachovnice. Od Cubrikovej Odysey, záberov súboja ľudoopov, cez sekvencie obrazov križiackych vojen, archívnych záberov z holokaustu počas 2. svetovej vojny, až po zábery vesmírnych ľudí – chlapčeka a dievčatka na inej plantéte (kráčajúcich k inej budúcnosti?). Obidva plány, projektovaný a hraný hercami sú však vnútorne neprepojené a oproti filmovej produkcii vyznieva herecký plán ako réžijne zanedbaný a len naznačnený. V súbore je však možné pozorovať snahu o hľadanie súčasných výrazových divadelných prostriedkov, čo si zaslúži podporu a mladý kolektív má veľkú perspektívu.

Slovenské centrum P.J.Šafárika z Nového Sadu siahlo po hre Štefana Kršňáka: S brokovnicou na manžela. Predloha patrí k tým, o ktorých sa niektorí slovenskí teatrológovia (napríklad J. Jaborník) pred svojimi študentami radšej nezmieňovali, a to z dôvodu, že reprezentuje obdobie, ktoré by radšej z dejín drámy vyčiarkli. Situačné konštrukcie, fabula, boli akousi spoločenskou objednávkou zábavy, ktorú vtláčalo do hláv ľudí na prekrytie iných tém a problémov obdobie, ktoré nazývame socialistický realizmus. Aj tento typ predlohy však potrebuje zvládnutie základných divadelných postupov, ktorými sa text adaptuje do jeho javiskového stvárnenia. Súbor pod režijnou taktovkou Samuela Medveďa však akoby mal problém so zvládnutím základnej abecedy divadla a v kontexte tradície kvalitnej vojvodinskej divadelnej produkcie vyvolal u divákov nepríjemné rozčarovanie. V nezvládnutých situáciách, hraním v jednej rovine na úrovni portálu, v nelogickom členení priestoru ako aj nevhodnej voľbe dekorácie, napríklad rozkladacej postele (pri ktorej si herci museli dať viac pozor na to, aby nespadli, než na to, čo a ako hrajú) akoby sa ešte umocnila plochosť predlohy, ktorú nám zanechalo vyššie spomínané obdobie.

Jednou z tém vlaňajšieho Vavrína bola aj neúčasť súboru z Báčskeho Petrovca na prehliadke. Môžeme povedať, že tento rest Divadlo VHV Báčsky Petrovec napravilo takpovediac vo veľkom štýle. Režijnej taktovky sa ujala legenda vojvodinského divadla Ľuboslav Majera, ktorý tento rok oslavuje 60. narodeniny a 35.výročie aktívnej divadelnej tvorby. Týmto výročiam bolo venované aj stretnutie vo foyeri divadla, hodinu pred predstavením. Majera si ako predlohu zobral text slovenského autora Karola Horáka: Tip-top biotop, ktorý vznikol v roku 1976, metódou autorského divadla. Inscenácia súboru však k textu pristúpila ako k základu na vybudovanie obrazu doby, v ktorej žijeme, o vzťahoch a ich stereotypných prežívaniach. Scénografický rámec, ktorý Majera vypĺňa rôznofarebnosťou našich osudov, tvorí drevená jednoposchodová konštrukcia s desiatimi oknami pre desať postáv. Je to akési getto, panelák alebo desať monitorov, ktoré neustále ponúkajú a expresívne hrajú mikroosudy ľudí. Postavy nemajú mená, sú len číslami, rovnako ako ich postavy prezentujú akoby 10 základných typov ľudí, reprezentujúcich súčasné ľudské spoločenstvo. Predstavenie má neutíchajúci temporytmus a aj do pasáží, kedy by sme si potrebovali dožiť a uvedomiť posolstvo mikrotém, režisér vkladá silnú reprodukovanú hudbu rôznych motívov. Je to postmodernistická hra s témou, témami a tak spolu s Horákovými úvahami zaznieva infantilnosť Čanakyho hudby pre deti, nabubralosť motívu skupiny Queen, We are the champions (najdominantnejší motív) či ľudová produkcia takzvaných slovenských spevúľ. Možno je to otázkou dispozície každého diváka ako toľko plánov expresie zvládne, alebo je to nedokončenou úlohu režiséra, aby v inscenácii našiel miesta, ktoré nechajú priestor aj konotáciám a asociáciám diváka a ponúknu miesto stráviť zaujímavý, herecky bravúrne zvládnutý „koncert“ o tom kto sme, tu a teraz a kam...

Je tomu 100 rokov, čo sa divadlo v Starej Pazove prenieslo z hrania v krčme, do hrania vo Dvorane, za prítomnosti živého orchestra. Je v tomto kontexte symbolické, že súbor SKUS h.J.Čmelíka, Slovenského divadla VHV v Starej Pazove a Stredisko pre kultúry Stará Pazova, si vybral predlohu A.P.Čechova: Krčma na hlavnej hradskej. Režisér Miroslav Benka do pôvodnej jednoaktovky vpísal aj motívy, ktoré vychádzajú z niektorých čechovových poviedok. Krčma je centrom, je miestom kde všetko začína a končí, kde sa náhodou stretávajú osudy miestnych ľudí s osudmi tých, ktorý toto miesto dokázali opustiť. Pre vyrozprávanie príbehu ústrednej postavy prepadnutého zemana, ktorý z nešťastnej lásky stratil svoj honor, ale lásku ku strojkyni svojho nešťastia nikdy nestratil, súbor zvolil členenie priestoru do podoby arény. Diváci obklopujúci pôdorys krčmy, naznačený nevyhnutným dobovým mobiliárom, tak majú možnosť až fyzicky s postavami spolu prežívať ich peripetie. Nad hlavami hercov i divákov je štvorcová konštrukcia, ktorú vypĺňajú prázdne vypité fľaše, akoby vyprázdnené osudy ľudí, ktorý už touto krčmou prešli. Môžeme povedať, že inscenácia po každej stránke napĺňa tie najvyššie divadelné kritériá a napriek tomu, že sme v kontexte prehliadky ochotníckeho divadla máme pocit, že pred nami defiluje kvalitný profesionálny kolektív. Režisér si z plejády kvalitných pazovských ochotníkov mohol vybrať presne jednotlivé typy ľudí na obsadenie postáv, čo herectvu psychologickej pravdepodobnosti ponúka to najlepšie zázemie. Presné a dômyselné mizanscény, temporytmus inscenácie, práca so zvukovou rovinou (hrmenie a dážď, vytvárajúci z miesta hrania až akýsi enviroment) a hlavne herecký výkon všetkých jedenástich hercov, ktorí akoby si na túto inscenáciu dožili, sa podpísali pod výnimočný zážitok, výnimočnú inscenáciu, ktorá si zaslúži v ochotníckom i profesionálnom kontexte hodnotenie v superlatívoch.

V poradí tretím súborom VHV, ktorý sa predstavil na prehliadke, bolo Divadlo VHV scéna Kovačica. Vlani debutujúca režisérka Danka Hriešiková potvrdzuje, že má talent alebo takpovediac nos na výber kvalitnej produkcie z pera súčasného autora. V prípade tohtoročnej inscenácie to bol text Simony Semenovič: 5 chlapcov.si. Už samotná autorka určuje text pre herecký ženský kolektív. Tento motív prináša ambivalentnosť do vnímania jednotlivých mikrotém, ktoré hra prezentuje. Postavy prezentujú akoby subkultúru, ktorá sa formuje ako alternatíva voči spoločenskému konsenzu hodnôt majoritnej kultúry. A práve témy, ktoré postavy rozohrávajú na svojom kultovom mieste, mimo pohľad sveta, odhaľujú pálčivé problémy súčasnosti – alkoholizmus v rodinách ústiaci k násiliu a incestu, nevraživosť rôznych skupín ľudí, predsudky voči inakosti a pod. To všetko podané súčasným jazykom, expresiou, ktorá výdatne využíva vulgarizmy. V prípade tejto predlohy je to však úplne na mieste. Problémom inscenácie je, že mladý dievčenský herecký kolektív akoby nedokázal naplniť úlohu, ktorú predloha určuje. Hrať ako dievča chlapca, ktorý hrá niekoľko iných postáv, hrať divadlo na divadle, je výzvou a pre herca asi najťažšou úlohou. Dokázať scudzovať postavy, komentovať ich a nie len deklamovať a memorovať text, to si žiada dokonalú predprípravu. V tomto prípade však kvalitný text akoby vytŕčal nad schopnosti a potenciál kovačických herečiek. V každom prípade je pre Kovačicu šťastím, že v osobe Danky Hriešikovej našla veľmi perspektívnu divadelnú osobnosť.

Súbor SKOS DETVAN, z Vojlovice – Pančevo, v réžijnej taktovke Jána Chalupku ponúkol jeho autorský text Sladká päťdesiatka. A práve autorský text sa zdá byť prvou slabinou inscenácie, nakoľko ponúka zbierku skečov, často až prvoplánovo humorných, ktoré očakávanú zaujímavú tému ľudských vzťahov a peripetií v päťdesiatke zatlačujú do niekde do úzadia. Kolektív inak herecky disponovaný, je režisérom vedený do zbytočného prehrávania a karikovania jednotlivých výstupov, s účelom pobaviť. Vychádzajú z toho miestami až neuveriteľné motivácie konania postáv a predstavenie sa tak zákonite rozpadá aj temporitmicky. Súvisí to aj s verbálnym prejavom hercov, ktorý je zbytočne tiahly a rozvláčny. Súboru DETVAN napriek tomu ukázal, že má ľudský i herecký potenciál na to, aby v budúcnosti s divadelnou aktivitou uspel. Korene toho, že táto inscenácia nefunguje a ani nemôže fungovať, musíme žiaľ pripísať na vrub textu a jeho následného javiskového režijného stvárnenia.

Divadelný súbor Kulpínskeho kultúrno-umeleckého strediska Zvolen siahol po klasike na slovenských javiskách, hre Jozefa Gregora Tajovského: Ženský zákon. Pod réžiu sa podpísal Michal Čiliak a kolektív. Inscenovať „klasiku“ nie je až tak jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Snahou súboru bolo preniesť pôvodný text v pôvodnom vyznení aj na javisko, o čom svedčí kostýmové i výtvarné riešenie inscenácie. Predstavenie, ktoré je ohlasované a písané ako veselohra, ostáva za hranicami tohto žánru. Chýba dramaturgická práca na zaktuálnení textu, čím by sa dosiahlo celkové zhutnenie inscenácie. Herci sa v niekoľkých pasážach prezradia, že neovládajú text, čo je však v tomto prípade (a nielen v tomto) nevyhnutnou podmienkou na vybudovanie a dosiahnutie humornosti v situáciách. Nekonalo sa. Z veselohry sa akoby vytratila iskra, k čomu vo významnej miere prispieva nepretržité opakovanie hudobných reprodukovaných motívov, ktoré predstavenie zbytočne rozvláčňujú. Súbor, najmä po hereckej stránke, je možné hodnotiť pozitívne a možno viac práce na zhutnení javiskového tvaru by zo Ženského zákona urobilo úspešný exkurz do tajomstiev ženskej ješitnosti, témy, ktorá je ako téma na inscenovanie vhodnou a zdá sa večnou.

Divadelný Vavrín je okrem prehliadky divadla aj možnosťou, ako sa stretnúť, ako pestovať kontakt medzi ostrovčekmi, na ktorých žijú vojvodinskí Slováci, a preto táto prehliadka má a stále bude mať svoj veľký význam. Možno aj problémy s premenlivým počasím, alebo dennodenné starosti spôsobili, že na predstaveniach ostali divácke miesta častokrát prázdne a hľadisko sa naplnilo ani nie z polovice (s výnimkou domáceho predstavenia, ktoré bolo v arénovitom priestore naplnené). Možno je to aj situáciou Slovákov v Starej Pazove, kde tvoria predsa len menšinu z väčšinového srbského obyvateľstva. Zázemie, ktoré však miestni organizátori vytvorili hosťujúcim súborom, si zaslúži uznanie a poďakovanie. Možno by stálo za úvahu porozmýšľať, akú formu má mať úvodné otvorenie festivalu, kde sme sa pocitovo z 21.storočia presunuli akoby hlboko do 80tych rokov minulého storočia, kedy desiatky minút rôznych príhovorov boli povinnou jazdou každého spoločenského podujatia. Možno by si prehliadka tohto významu aj v otváracom ceremoniáli zaslúžila držať krok z kvalitnou vojvodinskou slovenskou produkciou. Nie každý rok sa urodí všetko v kvalite, ako sa očakáva. Ak pri slovách hodnotenia zaznievali výhrady, je to len z dôvodu uvedomenia si potenciálu, aký má v sebe tradícia slovenského vojvodinského divadla. Spätná väzba na verejných hodnoteniach ukázala, že súbory sú ochotné načúvať a reflektovať to, čo robia. K celkovému pozitívnemu zhodnoteniu prehliadky prispeli najmä produkcie z Báčskeho Petrovca, z Kovačice a najmä domáci súbor zo Starej Pazovy, ktoré aj tento rok potvrdili vysoký kredit slovenského vojvodinského divadla. Víťaz prehliadky, ktorý bude Vojvodinu reprezentovať na slovenskej Scénickej žatve, určite bude mať čo ponúknuť a verím, že slovenskému publiku divadelne opäť vyrazí dych.