BUTKOV MÝTICKÝ PETROVEC...

V Petrovci sa vlani v jeseň na ochotníckej scéne prihodil pravý divadelno-filmový zázrak, vlastne divadelná hra Óda na rovinu režiséra Petra Serge Butka. V skutku autor v tejto veľmi páčivej,  poetickej a šťavnato surealistickej hre, použil niekoľko pôsobivých techník: okom kamery pred publikum sprostredkoval také obrazy ľudí a udalostí, ktoré Petrovčania každodenne zažívajú, pravda, neuvedomujúc si ich symboliku videobimom zázrak spoza scény, v stredisku života a hrou na doskách pričaril i postmoderný pohľad na scénu. Videli sme a zažili na scéne ľudí, povesti, magické zábery striedajúce sa s minulosťou a dneškom; všetko podané originálnym spôsobom režiséra-cudzinca, ktorý sa neraz vyznal z tejto veľkej lásky k nám, panónskym ľuďom... teda k Slovákom žijúcim na akomsi imaginárnom poetickom “tekvicovom ostrovčeku“ v srdci Vojvodiny, plnom príbehov...

Možno v oku s imagináciou poetična veľkého Jakubiska, predsa vytvoril svojské, nevšedné dielo, ktoré oslovilo najmä mladých ľudí, ktorí v ňom spoznali nekaždodenný iný svet ako ho vidíme my: svet plný povestí, príbehov, zázrakov a údivov!

Óda na rovinu podáva taký Petrovec a takých obyvateľov, ktorých denno-denne vídame na trhu, v kostole, v hostinci, doma pri práci alebo v rozhovore so susedmi, cudzincami i krajanmi... Ľudia tu zobrazení a odhalení, povedali by sme našským slovníkom pre nezvedavcov a nebásnikov sú vskutku nezaujímaví, ale objavom Butkovej kamery... Práve oko poetickej kamery v rukách režiséra, s hravou hrou mladých ľudí, ktorí ju sledovali a do deja priamo i zasahovali komentármi alebo iba sa dívali, podávali minulé dnešku, odmotávali povesti a deje z neuveriteľných petrovských zákutí (a nielen tých typických rovinatých a pritom vojvodinských, ale i dedinských a ľudských); oko kamery nazrelo do šuštiaceho erotického kukuričniska, do zázračných vôd Dunaja, v ktorom sa, ako hovorí i stará povesť, raz zadávna utopila z veľkej lásky statkárova dcéra; nazrelo do zákutia susednej osady Begeč, ktorú zadávna vytopila rieka; a keď sú mesačné letné noci a snoví ľudia pozerajú sa do seba teda i do minulosti svojej duše a pamäte, dochvíľne sa im zjavuje i dávny vytopený modrý begečský kostolík i statkárova dcéra ktorá našla objatie Dunajom...

Tí ľudia, ktorých sme videli zachytených okom kamery mimo a na scéne, sú veľmi realistickí a pritom snoví, ale veľmi skutoční; hoci žijú vedľa nás a zdieľajú s nami chlieb ako zaťovia Neslováci, povedal raz veľký spisovateľ G. G. Marguéz sú naskutku magickí a veľmi sžití s prostredím, o čom svedčia i ich spovede... Butkoví hrdinova sú teda z mäsa a krvi, zachádzajú pomilovať sa do hustého zeleného lesa, do tunajších kukuríc, pália pálenku (potom sa bijú o dievku a medzi sebou iba tak silácky dokazujú, ktorý je z nich silnejši či lepší!), pozerajú sa do rozžeravených úst rozpálených ohnísk v čase zabíjačiek a pod. O tom akí sú a kto sú vlastne títo rovinatí ľudia, Slováci, osadení tu už takmer tristo rokov, hovoria o nich práve spomínaní zaťovia a cudzinci, ktorí sa stali naturalizovanými Petrovčanmi... Ich výrečnosť a filozofia, smiech, štavnatý a drsný odŕhajúci jazyk, ktorý osvojil i režiséra Butku, z čoho sa i sám priznal, bol výrečný práve takýmito scénami. Režisérovo oko kamery bolo ako to biblické – všeoko a zachytilo nezvyčajné miestne reálie: ulice, mládež, motoristov, staré ženy vymknuté z doby a pod. alebo scéna pripomínajúca raj na zemi- záhrada s divožienkami – Petrovčankami, v mámivom jablkovom sade, tu divožienky s otvorenými očami snijú sen o pravom, možno práve rajskom jablku?! Chybovali pri nich iba vysoké, až po samé nebo siahajúce „lojtre“ teda rebrík, aby sa ten sen uskutočnil ako zboštený sen... a tento rebrík pripomínal i petrovskú „handrovku“ ktorá keď sa vystrie je ako čarodejný koberec a zavedie nas nielen do raja ale najmä do sveta...

Na ochotníckej scéne VHV v Petrovci a dnes ako víťazi divadelného festivalu DIDA v Pivnici toho vlaňajšieho novembra za účasti mladého hereckého kolektívu, ktorý vraj nikdy na scéne nevystupoval a nehral, konal sa divadelný zázrak, Óda na rovinu, oslavná pieseň tohto tak typického Panónskeho človeka...