SPRÁVA ZO 43. DIVADELNÉHO VAVRÍNA 2012, PREHLIADKY SLOVENSKEJ OCHOTNÍCKEJ DIVADELNEJ TVORBY V SRBSKU

Tri krát a dosť, hovorí sa. V prípade mojej účasti v porote Divadelného Vavrína dúfam, že je to tri krát a ešte. Dôvod je jednoduchý. Tu, na dolnej zemi má človek možnosť stretnúť nielen krásnych ľudí, ale nachádzať iné významy divadla, ktoré na Slovensku nepozoruje alebo vníma úplne inak. Divadlo ako prostriedok zachovania identity národa a jazyka znie na Slovensku ako pátos. Tu je však toto slovné spojenie existenčným predpokladom a možnosťou zveľaďovania jednej krásnej komunity, oproti asimilácii rôznymi vplyvmi, ktoré na vojvodinských Slovákov útočia nielen z prostredia, v ktorom žijú, ale aj vplyvom rôznym mediálnych výstupov, ktoré agresívne dokážu meniť materiál človeka. Preto je dobré a dôležité, že Národnostná rada zaradila túto prehliadku medzi tie zo zvláštnym zreteľom a chce pre tvorbu vojvodinského divadla urobiť takpovediac všetko. Pre ochotnícku divadelnú tvorbu je symbolické, že 43. ročník Divadelného vavrína, prehliadky slovenskej ochotníckej divadelnej tvorby v Srbsku, sa tento rok uskutočnil v Kovačici, ktorá je po svete preslávená svojim insitným umením. Za insitou sa skrýva úprimnosť, ktorá je základným atribútom aj divadelného ochotníctva a divadelníkom, ako aj divákom, často stačí. Vojvodinské slovenské divadlo však nezabúda ani na odbornosť, ktorá akoby bola druhom póle oproti insite a predstavuje výzvu, ku ktorej sa ochotnícke divadlo približuje. Nájsť správny pomer úprimnosti a odbornosti, s cieľom zachovať jazyk a svoju národnosť, je cieľ, pre ktorý sa oplatí robiť divadlo aj v 21.storočí a divadlo, dovolím si povedať ako jediné z umení, umožňuje tieto atribúty spájať v jednote zo živým aktom medziľudskej komunikácie, zo zreteľom na univerzálne hodnoty ľudského života. Rôzne formy spájania týchto motívov ponúkli aj predstavenia tohtoročnej prehliadky.

43. Divadelný Vavrín, ktorý sa uskutočnil v dňoch 4. až 13. mája 2012 v Kovačici, ponúkol 12 súťažných divadelných inscenácií. Hosťom tohtoročnej prehliadky bola Levočská divadelná spoločnosť pri Mestskom kultúrnom stredisku v Levoči s hrou V. Pankovčina a Vlada Benku Pastier. Inscenácia získala v roku 2009 cenu za tvorivý čin roka na Scénickej žatve v Martine. Druhým hosťujúcim súborom bolo divadlo Commedia Poprad s hrou Pavla Uhera Statky zmätky alebo ako sa Gianni Schicchi dostal cez posteľ k majetku. Otvorenie prehliadky patrilo trom tanečníkom, ktorý pod taktovkou choreografa Sašu Krgu špeciálne pre Divadelný vavrín pripravili pohybové performance. Následne sa začala súťažná časť prehliadky slovenského vojvodinského ochotníckeho divadla.

Koľko významov môže mať slovo rovina? Túto otázku si položil kolektív divadla VHV z Báčskeho Petrovca spolu s režisérom Petrom Serge Butkom a odpovede na ňu ponúkli v inscenácii Óda na rovinu. Ešte predtým však uskutočnili dôkladný etnografický výskum v reáliách Báčskeho Petrovca a jeho okolia, ktorý zdokumentovali prostredníctvom kamery. Inscenácia tak ponúka dve roviny rozprávania, a to prostredníctvom filmovej projekcie nakrúteného dokumentu na projekčné plátno a prostredníctvom javiskového konania mladého kolektívu divadla. Na plátne sa zjavujú rôzne motívy, od projekcie čiary znamenajúcej rovinu, na ktorej vyrástla obec, cez rozprávanie starých Petrovčanov a evanjelického farára z Kulpína, rôzne symboly a rituály života na dolnej zeme, ako stiebanie papriky, pálenie pálenky, kukurica ako miesto vášne, tekvica ako posvätný plod, nebo ako večná prítomnosť boha, Dunaj a jeho legendy a pod. Ale aj tradície samotného petrovského súboru, reprezentované buď fotkami alebo herečkami staršej generácie, ktoré sú nakrútené v „čechovovskom“ jablkovom sade. Tieto projekcie však nie sú samoúčelné, ale kolektív divadla na javisku interaktívne na premietané motívy reaguje. Pred nami sa tak odvíja akási dolnozemská Laterna magica, ktorá diváka napĺňa množstvom umelecky hodnotne spracovaných informácií na tému rovina. Jednotlivé motívy sú navyše prepájané príbehom legendy o veľkostatkárke, ktorá sa zaľúbila do kráľa Dunaja. Ak v úvode predstavia je to čiara - rovina, na ktorej vyrastie dedina, v závere je to rovina – javisko, na ktorej vyrastie trojrozmerná maketa Petrovca. Krásne, dojemné, poučné a veľmi prínosné. Je však potrebné podotknúť, že v situáciách, kedy je mladý herecký súbor odkázaný sám na seba, a nepomáha mu jasne definovaný čas a forma výstupu cez plátno, ukazuje sa, že z hľadiska hereckej práce by bolo na inscenácii ešte čo doháňať.

Zypa Cupák je známa hra a postavička z pera Jana Čajaka mladšieho, ktorú sa rozhodla divadelne spracovať Divadelná odbočka MOMS, Báčska Palanka. Je to jeden z tých súborov prehliadky, ktorý sa po dlhých rokoch rozhodli obnoviť tradíciu divadla vo svojej obci a predstaviť sa v konkurencii skúsenejších divadiel na Vavríne. Z tohto aspektu je potrebné takúto snahu podporiť a napriek inscenačným problémom zaželať súboru veľa zdaru v ich sympatickom divadelnom odhodlaní. Režisérka Elena Hložanová sa snaží dodržiavať pôdorys predlohy a divák prechádza príbehom dolnozemského Slováka, ktorý nečíta cyrilikou, a tak ako skomolí na začiatku svoje meno napísané na liste, tak neskôr zamotáva aj situácie, v ktorých sa ocitá cestou na svadbu svojho synovca. Najmä zásluhou Jozefa Chrčeka v postave Ďura Siráka – Zypa Cupáka sa súboru darí udržať pozornosť diváka až do konca. Incenácia má však viacero takpovediac detských divadelných chorôb. Tým, že súbor zastavia scénu zbytočne ilustratívnou maľovanou kašírovanou stenou, ku ktorej pritlačí stôl a sedenie, hercom sa tak zužuje priestor na konanie a väčšina situácií sa vytláča do predného plánu bez možnosti konať, ale len memorovať text predlohy. To platí aj pre vytváranie iných prostredí, predpísaných v hre, ktoré tým, že si súbor zastavia celé javisko jedným prostredím, hľadá následne miesta mimo tohto hracieho plánu, kde by odohral skoro polovicu predstavenia. Paradoxne to núti režisérku hľadať znaky prostredia, a tak krčmu zastupuje pult, policajnú stanicu stolík, železničnú stanicu lavička so zvukom vlaku a pod. Celá zápletka hry spočíva v tom, že Ďuro Sirák nerozumie a nečíta srbsky, v tomto kontexte ide proti logike používanie rôznych srbizmov v hre či dokonca súvislej srbčiny v jednej zo situácií hry. Nelogický je aj záver hry, kedy režisérka zopakuje scénu úvodného prinesenia listu a necháva skončiť inscenácie státím postáv v štronze.

Minulosť, a najmä tú na slovenských dedinách, si väčšinou predstavujeme na základe idealizovaného romantizmu, čistú, nepoškvrnenú. Replika „To driev tak nebolo...“, však môže ukrývať viac, než si dokážme predstaviť alebo pripustiť. Odromantizovať našu minulosť sa rozhodlo Kultúrno-umelecké stredisko Zvolen, Kulpín pod taktovkou svojho rodáka, dnes už renomovaného režiséra Michala Babiaka. Prepísanie predlohy románu Nebezpečné známosti Choderlosa de Laclosa a dramatizácie Christophera Hemptona do podmienok slovenskej dediny na prelome 19. a 20. storočia pod názvom Frajerčenia na tretej ulici môžeme považovať v kontexte vojvodinského divadla za dramaturgický počin. Režisérovi vo vkusne a presne zvolenej scénografii (posteľné plachty, tvoriace polkruh, z ktorého sa vynárajú postavy spolu s dvomi posteľami a jednou lavicou, všetko krémovej farby) darí vytvárať divadelne poučené situácie, v ktorých sa postupne zjavujú autentické rekvizity toho obdobia. Rovnako kostýmografia predstavuje silnú stránku inscenácie, ktorá pomáha hercom realizovať neľahkú úlohu, a tou je predstaviť zakrývané neresti slovenskej dediny, kde sa dá „pretiahnuť“ všetko a každý. Stačí hra dvoch po sebe túžiacich milencov Ďura (Michal Čiliak) a mladej vdovy Anči (Mária Koruniaková), ktorí odďaľujú svoj milenecký akt splnením rôznych mileneckých úloh, za ktorými sa skrývajú motívy pomsty. Postupne sa pred nami demaskuje „pravá“ tvár slovenskej dediny. Silne erotické a až sexuálne scény sú realizované s potrebnou režijnou skratkou a divadelný súbor práve v spracovaní aj takýchto háklivých situácii ukazuje svoju hereckú erudovanosť. Inscenácia pôsobí kompaktne a presne napĺňa zadanie autora adaptácie a režiséra Michala Babiaka a smrť postavy Ďura predstavuje tragickú katarziu tohto štýlu života. Problémom sa javí druhá časť inscenácie, ktorú by bolo vhodné dramaturgicky upraviť a skrátiť, najmä v situáciách, kedy dáva mladá vdova slovne zadania a tie následne Ďuro napĺňa v situáciách, ktoré sú dupľovaním slovnej informácie. Inscenácia by sa časovo skrátila a tempo rytmicky ako i z hľadiska vytvárania napätia a očakávania zhutnila.

Domáci súbor, Divadlo VHV, Dom kultúry 3.októbra v Kovačici vsadil tento rok na to, čo Kovačicu preslavuje na celom svete – insitné umenie. Do tohto štýlu – neštýlu zaodel predlohu Stevana Vasića Falošné jednanie režisér a profesionálny herec Milenko Pavlov. Základnou zápletkou je nikdy nekončiaca hádka dvoch susedov, ktorý sa naťahujú o zem, spájajúci ich pozemky. Jeden predáva, druhý kupuje. Medzitým na seba vyťahujú rôzne invektívy a príhody, s cieľom toho druhého čo najviac uraziť. Pôvodná predloha sa odohráva v advokátskej kancelárii, kde dvaja protivníci komunikujú len prostredníctvom advokáta. Na želanie súboru však autor vytvoril aj ďalšie postavy, a to ženy a deti susedov. Z hľadiska kvality a najmä časového plánu sú však tieto postavy napísané menejhodnotne a celú inscenáciu skôr problematizujú. Kým dvaja susedia sa rozprávajú akoby v jeden deň, v jednote času, priestoru a deja, postavy detí sa počas toho stihnú zaľúbiť, dcéra otehotnieť a byť v 6. mesiaci a postaviť fabriku. Bijú sa tak dva rôzne plány a stráca sa logika celej predlohy. Z hľadiska hereckého prístupu vidieť, že hlavnou ambíciou súboru bolo diváka pobaviť a toto zadanie sa darí napĺňať najmä susedom Ďurovi (Jaroslav Dudáš) a Ondrišovi (Miloslav Jonáš). Kostýmovanie najmä hlavných postáv konvenuje so scénografiou, ktorá je vytvorená v duchu kovačického institného výtvarného umenia – v bohatej farebnosti, ako aj v hieratickej perspektíve, kde človek je väčší v mierke ako malé domčeky – salaše. Škoda, že autor predlohy nevytvoril postavám herecké situácie, o ktoré by sa dalo oprieť a tak sa postavy na javisku zjavujú len mechanicky a text viac menej úspešne memorujú. Divák sa tak niekedy pýta, aký je motív ich konania. A prečo susedia, ktorí sa zo sebou de facto nerozprávajú, strávia rozprávaním sa takmer celý čas hry.

Odhodlať sa po takmer 30tich rokoch poskladať súbor, pripraviť inscenáciu bez profesionálnej pomoci, ktorá je vo vojvodinskom prostredí takmer pravidlom a predstúpiť pred diváka aj mimo svojej obce, predstavuje ocenenia hodnú odvahu. A potrebnú odvahu. A dobre že sa tak udialo v dedinke Šíd, kde režisér Benajmin Chovan s Kultúrno-spoločenským spolkom Jednota, Šíd, pripravil predlohu Jovana Sterija Popovića Zlá žena. Príbeh rozmaznanej a zlej grófky, ktorá na vlastnej koži musí zistiť ako je zlé iným ubližovať a až potom sa z nej stane „normálny“ človek, nesie až rozprávkové posolstvo, že dobro víťazí nad zlom. V ochotníckom divadle, ktoré de facto začína, však nad odbornosťou a divadelnou poučenosťou prevažuje úprimnosť, ktorá je však nedivadelným kritériom. A tak súbor prichádza na inscenačné riešenia skôr intuitívne, ako v zmysle nejakej divadelnej štylizácie. Odráža sa to ako vo výbere scénografie a kostýmografie, kde sa na javisku objaví všetko, čo sa súboru podarilo po svojej dedinke zaobstarať a čo text predpisuje, avšak bez štýlovej jednoty. Tak aj v konaní postáv, ktoré miestami len vedľa seba deklamujú text, inokedy zasa naturálne konajú, ako v prípade obuvníka Stefana (Benjamín Chovan), ktorý dáva zlej žene (Blaženka Dierčanová) opaskom skutočných päť a dvadsať na zadok tak, že diváka až mykne a pritom ju druhou rukou silno drží za vlasy. Chuť robiť divadlo, ako aj reakcia súboru na hodnotenie odbornou porotou, dáva tušiť, že súbor to s divadlom myslí vážne, chce načúvať a divadelne rásť. Prípadne aj s profesionálnou pomocou. A v tomto treba súboru držať úprimne palce.

Jednoaktovky G.K.Zechentera-Laskomerského Starý zaľúbenec, Komédia bez zaľúbenia alebo oklamaný klamár a Súboj na pivo vznikli v rôznom časovom období a sú súčtom celej dramatickej tvorby autora. Režisér Janko Hološ a Dom kultúry Michala Babinku a Padinské ochotnícke divadlo Nová Scéna z Padiny sa tieto tri jednoaktovky rozhodli spojiť do celku inscenácie. Vo všetkých troch prípadoch ide v princípe o morality, ktoré komediálnym spôsobom vykresľujú zlé voči dobrému, úprimné voči falošnému, klamstvo oproti pravde. Korene týchto foriem siahajú až ku Komedii dell Arte, typu ľudového divadla, ktoré vytvorilo typy postáv a tie v hereckej kreácii karikujú rôzne situácie života. Aj v prípade padinského divadla ide o jasné typy postáv a hercom sa v rôznej miere štylizácie darí tieto postavy aj herecky uchopiť. Za zmienku stojí postava klebetnej susedy v podaní Anny Širkovej, či postava doktora Lezebucha, ktorého stvárnil Želko Marušník. Ak v komédii dell Arte stačil voz, zakrytý plachtami, ktoré naznačovali prostredie, v prípade padinského uchopenia sa súbor snažil až otrocky vyplniť prázdnu scénu rôznymi prvkami, rôznej kvality a štýlu, s cieľom ilustrovať predpísané prostredie. Navyše tak urobil v každej jednoaktovke zvlášť, čo malo za následok zbytočne dlhé prestavby medzi nimi. Inscenácii chýbajú elementy, ktoré by všetky tri jednoaktovky medzi sebou prepojili a vytvorili celok inscenácie. Tak, ako sa to neudialo na ploche scénografie, nedeje sa to ani v dramaturgickom prepojení jednotlivých častí ani v reťazení konania jednotlivých postáv počas celej inscenácie. Do každej jednoaktovky nastupujú noví herci a ostatní na škodu ostávajú ležať úhorom. Spoločné záverečné zjavenie sa všetkých postáv v krčme sa z tohto aspektu zdá byť málo. V prípade prepájanie troch rôznych jednoaktoviek, aby vytvorili kompaktný celok, je popri ich osobitnej interpretácii potrebné aj to, čo Umberto Eco nazýva nadinterpretáciou, ktorú má právo a aj povinnosť vytvárať autor divadelnej inscenácie.

Hudba s bluesovým podfarbením, aréna v strede so stolom a písacím strojom, v pozadí s paravánom, pred ktorým sa hore dole prechádza postava v bielej tunike. To sú atribúty, ktoré vítajú diváka na začiatku inscenácie režisérky Kataríny Hitzingerovej (Mišíkovej), ktorá je zároveň autorkou predlohy To nenapíšeš!. Jediným hercom Ochotníckeho divadla Janka Čemana z Pivnice, v tomto prípade monodrámy, je Jaroslav Šimon. Už úvodné privítanie divákov „čo tu chcete, zasa ste prišli“, ako by išlo proti logike samotnej otvorenej arény a začiatku, ktorý naopak diváka pozýva na stretnutie. Postupne sa dozvedáme, že postava pred nami je frustrovaný spisovateľ, autor, ktorý popisuje príkoria svojho života. Postupne sa prevteľuje do postáv, ktoré si vytvoril, a to prostredníctvom divadelného znaku – topánok. Kapce predstavujú šušľavého hrobára Emila, čižmy kráľa Armanda a ženské ihličky kráľovnú Natašu. Zdá sa, okrem topánok, je jediným prostriedkom na odlíšenie postáv rôzna forma intonácie a zafarbenia hlasu. Všetka tri postavy len deskriptívne popisujú svoj autorom napísaný život a z hľadiska autorky predlohy chýba konkrétna situácia, v ktorej by postava mohla konať. Ani režisérka, napríklad lepším rozohratím scénických prvkov na javisku, takúto situáciu nevytvára. Naopak, zlý kráľ zrazu zaľúbene dvorí jednej z diváčok obecenstva a kráľovná temnoty Nataša, s priteplastým hlasom, si namiesto temného konania sadá do lona diváka. Ak je dôvodom interaktivita s publikom, v poriadku. Nemala by ísť však proti charakteru postavy a logike jej konania. Záver patrí opäť spisovateľovi, ktorý pokračuje vo svojej frustrácii a prikrytím písacieho stroja obrusom symbolicky umiera a stráca sa v točiacom sa paraváne so svojimi vymyslenými postavami. Niekedy sa stáva, že autor a režisér sú jedna a tá istá osoba, v prípade Pivnickej inscenácie však ukazuje, že autor akoby režisérovi nepripravil dobré podhubie, a režisér naopak divadelne nepovzniesol samotného autora. V prípade identického autora a režiséra sa to občas stáva.

Slovenský režisér Dodo Gombár predstavuje generáciu, ktorá vo svojej tvorbe reflektuje súčasné problémy mladých ľudí a súčasnými prostriedkami napĺňa aj svoje inscenácie. Túto svoju charakteristiku akoby naplno pretavil do predlohy Hugo Karas, ktorú spracoval s mladým kolektívom Ochotníckeho divadla KIS, Kysáč režisér Ivan Hansman. Je potrebné zdôrazniť, že ide o kolektív, ktorý už niekoľko rokov na sebe pracuje a pre Kysáč predstavuje silné ohnivko budúcnosti jeho ochotníckeho divadla. Tieto predpoklady naplno využil režisér inscenácie, ktorý už pre samotne kvalitnú predlohu, zvolil neutrálne prostredie, postavené zo štyroch čiernych niekoľkostupňových schodísk a jedného mostíka. Toto prostredie napĺňa rôznymi obrazmi zo života, ktorých rozprávačom je chlapec Hugo. V hercovi Branislavovi Čemanovi predstavuje táto postava dokonalé stvárnenie a herec je výborným jednotiacim elementom celej inscenácie. Jeho partnerom je smrť (Svetlana Gašková), ktorá navonok pôsobí naivne, ale práve tým akoby umocňovala hrôzostrašnosť svojej postavy. Postupne s neutrálnym výrazom odoberá s Hugovho života všetkých ľudí a zároveň dáva odpoveď na príčiny rôznych foriem smrti. Na pozadí tragédie jednotlivých postáv však ako katarzia vyznieva záverečný odkaz „treba sa tešiť na každý nový deň“. Režisér vytvára súboru situácie, ktoré mu pomáhajú takmer dokonale napĺňať svoje postavy. Pracuje so symbolikou rekvizít a predmetov, ktoré dopĺňajú neutrálnu scénu. Ich význam sa reťazí a tak z halogénov, ktoré predstavujú televízor sa stane auto. Z fľaše, ktorú na začiatku prináša smrť, sa stane symbol prítomnosti mŕtveho kamaráta Baloga. Napriek minimalizmu presne zvolených prostriedkov a práve vďaka nemu, sa pred nami vytvára kompaktná divadelná inscenácia ašpirujúca na to najvyššie hodnotenie. Snáď len cítiť, že temporytmicky sa predstavenie (nie inscenácia), ktoré sme videli v Kovačici, miestami zbytočne naťahovalo. To však nie je handicap, ale v rukách kysáčskeho mladého súboru malá výhrada, ktorú v nasledujúcich reprízach určite hravo odstránia.

Divadelný súbor SKOS Detvan z Vojlovice už po druhý rok na spoluprácu prizval režiséra Jána Chalupku. Ten pre ich potreby upravil text Didiera Kaminku Len nijakú paniku a uviedol ho pod názvom Človeče – nehýb sa. Ide v princípe o situačnú komédiu o dvoch outsideroch spoločnosti, ktorí sa pod ťažobou dlžoby, inšpirovaní TV správami, rozhodnú prepadnúť banku. Tam z jednotlivých, na hlavu obrátených situácií a z konania iných postáv zisťujú, že to s nimi nemusí byť až také zlé. Hra je plná prvoplánového humoru, aktualizačných odkazov či slovných hračiek. V prípade, že súbor sa takýto text nedokáže dokonale naučiť naspamäť, aby následne mohol rozohrávať situácie, výsledok pôsobí veľmi rozpačito. Ako v prípade inscenácie Vojlovčanov, kedy viac ako polovicu predstavenia viac ako hercov počuť šepkárku. Scénografia rozdeľuje priestor na dve polovice, tým dosť početnému súboru odoberá polovicu priestoru na konanie. Postavy (najmä v situácii v banke) tak stoja vedľa seba natlačené ako sardinky a mechanicky si odovzdávajú repliky, ktoré predpisuje text (a našepká šepkárka). Výsledok pôsobí rozpačito a inscenácia sa rozpadáva na viac alebo menej vydarené herecké výstupy, najmä dvojice hlavných postáv Samka (Ján Grm) a Paľka (Miroslav Oravec). Akoby absentovala ruka režiséra a dramaturga, ktorí by predstavenie pomohli zlepiť dokopy. Na hodnotení sa však dozvedáme, že režisér tento tvar nevidel a nebol ani na premiére. Podobná situácia sa zopakovala už pri vlaňajšej inscenácii, čo rozhodne nie je dobrá vizitka pre režiséra, ktorý pôsobí v profesionálnom divadle na Slovensku. (tuším ako inšpicient). Pre potenciálny herecký súbor, ktorý chce a vie robiť divadlo, však poučenie, že je načase zaloviť v inom režijnom jazere.

Hry Eugéna Ionesca dokážu stále inšpirovať súčasné divadlo a otvárať zásadné témy. Divadelná skupina Štúdio a Rusínske kulúrne stredisko Nový Sad, ktoré sa programovo zaoberá multikulturálnymi projektami, kde v jednej inscenácii pôsobia herci viacerých národností, v spolupráci s režisérom Jánom Makanom siahla po známej Ionescovej predlohe Lekcia a uviedli ju pod názvom Pedagogika. Za multikulturálny projekt môžeme považovať aj túto inscenáciu, pričom zloženie súboru akoby podčiarkovalo samotnú tému hry. Pedagogika ponúka opakujúcu sa situáciu, kedy učiteľka (v predlohe učiteľ) vraždí svoje študentky. Ešte predtým im zadáva banálne otázky z matematiky a filológie, pričom svojimi argumentmi spochybňuje ich banálnosť a upozorňuje na fakt, že čísla a slová sú často tak abstraktné, že sme ako ľudia stratili kontakt s ich skutočným významom. Navyše to isté slovo môže znamenať rôzne, keď ho použijeme a vyslovíme v rôznych jazykoch. Súbor ako kontrapunkt k tejto téme zvolil patričný herecký jazyk, opierajúci sa hlavne o pohybovú zložku, kde každý detail pohybu s hovoreným slovom akoby vytváral novú formu informácie. Prázdnota slov a číslic sa spája s krutosťou fyzična a života. Takto poňatý Ionesco, naplnený pohybovo fyzickým herectvom, akoby do prázdnej schémy života vlieval opäť prvky rituálu, aj keď vo forme rituálnej vraždy. Na prvý pohľad odpudzujúca schéma, končiaca vraždou. V hlbšom a divadelnom zamyslení sa a meditovaní (podporenom aj stále plynúcou klavírnou hudbou), ktoré nám ponúkol súbor z Nového Sadu, je to dobrý dôvod zamyslieť sa nad prázdnotou našich životov, nad zmyslom a významom vecí, slov a informácií.

Slovenské divadlo VHV, SKUS hrdinu Janka Čmelíka zo Starej Pazovy ponúkol pohybové divalo pod názvom Neresti ľudstva, ktoré režíroval Miroslav Kožík. Divákov vítajú v bielom odeté mužské a ženské telá, ležiace na rôznych miestach javiska a dokonca aj v hľadisku. Rodia sa pod tónmi kvalitnej autorskej hudby Miroslava Benku do toho, aby nám na ploche niekoľkých obrazov pohybovo stvárnili tragický osud ľudstva, ktorý sa oddá rôznym nerestiam. Už len nádej, v podobe malého dievčaťa s handrovou bábkou v ruke, na záver ostáva ako prísľub toho, že ľudstvo dostalo ešte jednu šancu. Inscenácia pracuje zo všetkými divadelnými zložkami veľmi svedomito, pričom vyniká práca zo svetlom a samozrejme pohybom, ktorý je naviazaný na hudobnú zložku. A práve tu, na Kovačickom predstavení, bola hudobná zložka reprodukovaná na veľmi hlasnej úrovni, čo v očiach a najmä ušiach divákov narušilo dojem z celkového vyznenia inscenácie. Zdá sa, že chýba pauza, ktorá má z hľadiska významu a výrazu takú istú hodnotu ako zvuk v rôznych podobách. Inscenácia však nedá vydýchnuť, chýbajú miesta, kde by doznela informácia. Navyše z hľadiska štruktúry a témy inscenácie, chýbajú konkrétne motívy, o ktoré by sa opieralo rozprávanie príbehu. Vzniká pocit, že sa pred nami odvíja všeobecné pohybové rozprávanie o všeobecnej téme, všeobecne používanými divadelnými prostriedkami. Ak by sa z chóru tanečníkov oddelil pár, cez ktorý by sa motívy zkonkrétnili, predstavenie by nabralo nielen na proporčnosti, ale aj na zrozumiteľnosti. A zrozumiteľnosť bola v prípade predstavenia v Kovačici achylovou pätou predstavenia pre veľa divákov (aspoň podľa reakcií publika po vystúpení). Súbor však napriek výhradám predstavuje veľmi potenciálny kolektív, ktorý by mal vo svojej práci rozhodne pokračovať, lebo už teraz dokázal, že vo Vojvodine stále žije aj tradícia kvalitného pohybového divadla.

Súbor Novej scény Padinského ochotníckeho divadla sa na tohtoročnej prehliadke predstavil dvomi inscenáciami. Druhou v poradí a záverečnou v súťažnej časti prehliadky bola inscenácia hry slovenskej autorky Adriany Krúpovej Zoznamka. Na začiatku súbor takpovediac nachytá divákov na hruškách. Najprv im reprodukovane zakáže používať mobilné telefóny, následne sa spomedzi divákov vyčlení telefonujúca panička podnikateľka s poslušným manželom. Hlavné postavy, ktoré spolu podnikajú ako sprostredkovateľská kancelária, inými slovami zoznamka. Manžel sa postupne zoznamuje s tromi záujemkyňami o vzťah, s tým, že každú využíva vo svoj prospech. U jednej večeria, od druhej dostáva dary a s treťou zažíva intímne chvíle. Celé sa to otáča proti nemu, keď všetky tri ženy zamestnáva jeho manželka a on končí ako invalid na vozíku, odkázaný práve na pomoc všetkých štyroch žien. Treba konštatovať, že súboru sa podarilo herecky naplniť všetky autorkou predpísané postavy a ich charakteristiky. Hra predpisuje niekoľko prostredí, a tak súbor scénograficky vystavia najprv kanceláriu agentúry, s použitím reálnych nábytkov a potom iným spôsobom, výtvarnej štylizácie vystavia plán lesa, v ktorom sa manžel stretáva so ženami. Tieto plány sa medzi sebou bijú a navyše predurčujú stále potrebné zhasnutie svetla a prestavbu medzi obrazmi.

43. Divadelný Vavrín potvrdil kredit slovenského vojvodinského divadla, a to najmä v predstaveniach z Báčskeho Petrovca, Zvolena-Kulpína, Kysáča, Nového Sadu a Starej Pazovy. Treba však konštatovať, že aj keď v siedmych prípadoch z dvanástich predstavení sa režijnej taktovky ujali profesionáli, vo väčšine predstavení, samozrejme až na výnimky, bolo slabšou stránkou to, čomu hovoríme dramaturgia. Počnúc výberom kvalitného alebo vhodného textu pre súbor, cez úpravu textu až po zásadnú a veľmi potrebnú pozíciu dramaturga oproti režisérovi, ktorý je jeho konštruktívnym oponentom. Vo väčšine predstavení žiaľ dominovala hovorová slovenčina prípadne niečo medzi hovorovou slovenčinou a nárečím, samozrejme s veľkou dávkou výrazov majoritného srbského jazyka. V niektorých prípadoch to bol inscenačný zámer, v iných zasa nedôslednosť. Bolo by vhodné porozmýšľať, či práve na prehliadke slovenských ochotníckych divadiel by tento element nemal smerovať k používaniu spisovného jazyka alebo aspoň priblíženia sa k nemu, aby generácie o niekoľko desiatok rokov mali na koho a čo nadväzovať. Keď už nemožno prehliadku vymedziť žánrovo a druhovo, práve jej vymedzenie cez používanie spisovného jazyka sa kladie minimálne ako zaujímavá otázka. V niektorých súboroch bolo badať relativizovanie odborných hodnotení, v prípade neskúsenejších súborov dokonca známky obavy z odbornej poroty. Aj z tohto hľadiska je dôležité vyzvať všetkých, a najmä tých neskúsených, aby navštevovali edukačné kurzy, ktoré pre sa pre ich potreby organizujú. Možno práve tam zistia, že odbornosť nemusí mať tak ďaleko od úprimnosti, a že aj porota svoje hodnotenia vyslovuje z hľadiska čo najväčšej možnej úprimnosti. Víťazovi prehliadky, ktorý sa predstaví na tohtoročnej Scénickej Žatve držíme palce a želáme, aby vojvodinskému slovenskému ochotníckemu divadlu znovu urobil dobré meno, tam na Hornej zemi.