VYHODNOTENIE KONCERTU TANEČNÝCH SKUPÍN 42. FOLKLÓRNEHO FESTIVALU TANCUJ, TANCUJ...

Je mi cťou byť členom poroty na podujatí, ktoré má nielen renomé, ale znamená najvyššiu úroveň scénického folklorizmu vojvodinskej slovenskej kultúry. Na festivalovej scéne sa prezentuje väčšina tanečných kolektívov v kategóriach pôvodné tance, štylizované tance, obyčaje. Toto rozdelenie v minulosti vyplynulo z potreby diferencovať rôzne prístupy a spôsoby spracovania tradičnej ľudovej kultúry vojvodinských Slovákov. A nielen vojvodinských. V súčasnosti, čo považujeme to za pozitívum, je slovenská kultúra (myslíme zdroje z územia Slovenska) jasne oddelená a prezentuje sa v adekvátnej kvalite. Delenie na tri kategórie napomáha tvorcom k správnemu prístupu k inšpiračným zdrojom a determinuje scénické postupy, ktoré sa v jednotlivých žánroch výrazne odlišujú.

Odborná porota, ktorá pracovala v zložení Marijan Pavlov, Milorad Lonić, Marta Týrová a Martin Urban, celkovo konšatatuje vysokú úroveň a scénickú skúsenosť. Práve vrcholné prehliadky tohto typu vytvárajú ideálne predpoklady na vymieňanie skúseností, overenie si odbornej a diváckej úspešnosti uvedených čísel a prirodzene motivujú autorov a kolektívy k najlepšiemu výkonu v príprave a interpretácii. Divácky ohlas prajného publika je naozaj výnimočná hodnota a zážitok. Každý interpret, ktorý to zažil, to vie. Často je to jediná odmena, ktorú si interpreti uvedomujú. Málo kto im totiž prízvukuje tú druhú, zdanlivo menej dôležitú hodnotu. Zdanlivo. Tradícia. Od slova tradovať. Teda generačne odovzdávať skúsenosť, vedomosť, schopnosti, múdrosť a umenie budované mnohými schopnými a výnimočnými ľuďmi. Dovolíme si voľne parafrázovať majstra Svetozára Stračinu, hudobného skladateľa, ctiteľa ľudovej piesne a jej geniality. Podľa jeho slov je ľudová pieseň tvorivým činom konkrétnych výnimočných jedincov, rešpektujúcich svoje prostredie, v ktorom bola vytvorená a reprezentuje ho ako celok. A každý ďalší interpret, každá ďalšia interpretácia pieseň obohacovala a jedinečným spôsobom brúsila ako drahokam. Je to živá bytosť a niekedy naozaj žije svojim životom, alebo upadá do zabudnutia, stráca sa a objavuje v pamäti jednotlivcov. Až zápisom sa ukladá jej podoba v jednom z mnohých tvarov. A ak ju dnes prinášame na scénu v ktorejkoľvek jej podobe, či ako spev, tanec alebo hudbu, vzdávame jej česť a sami sme obohatení o túto nekonečnú hodnotu. Odpusťte nám takúto zdanlivú melanchóliu. Chceme zdôrazniť, že ten kto pracuje s týmto pokladom s úctou, obozretnosťou a tvorivo rozvíja jej možnosti, stáva sa reprezentantom, výnimočným nasledovníkom obrovského potenciálu predkov. Z tohto uhlu pohľadu je až zarážajúce, ako ľahkovážne vnímame a podceňujeme kultúru, ktorú sme zdedili aj so zodpovednosťou za jej uchovanie a rozvoj. Alebo aspoň čiastočné spoznanie a znovuzrodenie, nielen pre scénu.

Tvorcovia a interpreti, ktorí prezentovali svoju, alebo sprostredkovanú tvorbu na 42. ročníku FF „Tancuj, tancuj...“ v Hložanoch, sa možno bez toho aby si túto rovinu uvedomili, stali pokračovateľmi tohto dôležitého procesu. Diváci jeho príjemcami. A tak ako to bolo aj v minulosti, keď niekto hral, tancoval, alebo spieval, bol ctený ako výnimočný človek, aj tentokrát sa vytvorila tá najdôležitejšia väzba, vzťah, obdiv, hrdosť na svoju kultúru. Krásnu a naozaj výnimočnú.

Deväť rokov sme spolupracovali na seminári pre umeleckých vedúcich, choreografov, pedagógov, interpretov v Báčskom Petrovci. Bez zábran konštatujeme, že sme možno prispeli ku kvalite, ktorá sa na scéne prezentovala. Súčasní tvorcovia, je potrebné povedať, že starší aj mladší, pracujú vynikajúco. Kolektívy (teda jednotlivci) sú pripravené výborne. Je jedno, či interpretujú staršiu choreografiu, alebo úplne novú tvorbu. Dokonca sa nivelizujú kvality jednotlivých zložiek. Spev, hudba, tanec, hovorené slovo, výtvarná kultúra a vzťah k divákovi fungoval, v jednotlivých prípadoch vytváral synkretické umenie. Je to slovo, ktoré definuje pôvodnú formu tradičnej ľudovej kultúry. Neoddeľoval sa spev, tanec, ani výtvarná stránka, ktorú reprezentuje vtedajší prirodzený odev. Hudobníci boli špecialisti, často to boli výnimoční ľudia z komunity kde žili, vedeli to čo všetci a niečo výnimočné naviac a všetci to od nich vyžadovali a užívali predovšetkým pri zábave. A vážili si to. Takže ak sa niekomu v súčasnosti podarí priniesť na scénu takúto formu, pôsobí to ako naplnenie niečoho prirodzeného a divák to prijíma spontánne, s radosťou. Vzniká väzba, stáva sa súčasťou toho čo vidí a prirodzene to vníma ako svoju kultúru. A má pravdu.

Pozrime sa konkrétne na jednotlivé zložky. Tanečníci konečne začali spievať počas tanca. Speváci sa prirodzene zapájajú do celkového obrazu a prirodzene sa pohybujú na scéne. Niekedy dokonca prirodzene tancujú a to väčšinou v prípade, že tanečníci sú aj speváci. Najvyšší možný prípad je ak tanečník je aj muzikant, spevák a herec. Prirodzený a zároveň výnimočný. Toto sa nevidí tak často, ale v Hložanoch sme to tentokrát zažili. Síce v dvoch rozdielnych častiach festivalu, lenže málokto to videl, pretože divákov na speváckej časti bolo pomenej. Ivan Slávik. Cimbalista...

V minulosti a aj v súčasnosti vidíme, keď tanečník je vlastne muzikant, ktorý si „odskočí“ zatancovať. Väčšinou rómski muzikanti, ako príklad uvádzame známy záznam bývalého bratislavského Osvetového ústavu z Parchovian. A podobne.

Na scéne je to výnimočné. Nedá nám nepovedať, že primáš hosťujúcej Braväcovskej Bukovinky, Marek Pôbiš je bývalý sólista folklórneho súboru Poľana zo Zvolena. Klobúk dolu pred každým, kto pochopí túto výnimočnú možnosť užiť každú stránku tradičnej kultúry.

Dotkneme sa ešte jednej dôležitej oblasti. Príprava na konečné uvedenie na scéne je dlhý, dlhodobý a veľmi náročný proces. Na túto tému sme už v minulosti viedli veľa polemík. V zásade platí, že výnimočné osobnosti generuje výnimočné prostredie. Tí sa následne stávajú motivátormi a tvorcami vo svojich kolektívoch. Gratulujeme Vojvodincom, že takýchto ľudí majú. A zdá sa, že dostatok. Všetko to začína prácou s deťmi. Našou najdôležitejšou a najvzácnejšou generáciou. Prirodzene z toho vyplýva záväzok týmto smerom zamerať všetky naše schopnosti. A potom sa nám podarí priniesť na scénu celé sociálne prostredie v jeho prirodzenej forme.

Výhodou vojvodinského prostredia je relatívne malý odstup pôvodnej a scénickej kultúry. Treba to využiť a podľa možnosti priniesť čo najviac z klenotov naspäť, do zábavovej časti súčasnej generácie. V mnohých krajinách na tomto fenoméne budujú národnú identitu a výnimočnosť v globalizujúcom svete. Tento rok sme videli tanečnú školu pre všetkých, v prestávke medzi dvomi časťami súťaže. Minulý rok sa nám podarilo priniesť dolnozemskú kultúru rovnakou formou aj na slávnostiach v Detve. S obrovským úspechom a záujmom divákov. Väčším, ako o školu podpolianskych tancov... Aj tento rok sa o to pokúsime a veríme, že Hložanci, ktorí tento rok po vlaňajšom úspechu na „Tancuj, tancuj...“ budú reprezentovať na Krajanskej nedeli v Detve, zožnú rovnaký úspech. Majú s čím, vedia ako, na Slovensku budú výnimoční. Vzhľadom na výsledky tohto ročníka to o rok budú môcť dosiahnuť FS Klasy zo Starej Pazovy.

Dostávame sa k hodnoteniu jednotlivých kolektívov. Porota sa bez problémov zhodla. Udelenie troch zlatých je adekvátne kvalite. Skvelé. A pritom nasledujúce bodové rozdiely boli minimálne. Takže na špici bolo ocenených 5 kolektívov.

Zlaté pásmo získali v kategórii pôvodné tance SKUS Pivnica s choreografiou Čardáše do kola – Veselo do tanca autora Jána Merníka. Dôkladná znalosť pôvodných tancov, v interpretácii všetkých tanečníkov je naplnením všetkých snažení minulých rokov. Janko Merník dozrel do kvality skúseného choreografa. Dokázal skĺbiť pôvodný materiál a bohatú priestorovú kresbu. Odporúčame rozkazovať muzike jednotlivé zmeny tancov, či už incipitom piesne, spevom, alebo názvom tanca. Pomôže to rozvrstviť jednotlivé časti, spestriť celok. Výnimočné boli kroje. Tým sú Pivničania povestní.

V obyčajoch, SKUS Jánošík s pásmom Kapusťička kislá, moja žena frišká, v choreografii Kataríny Mosnákovej, všetky zložky prirodzene zapadli do celku. Generačne pestré a hodnoverné číslo, podporené dobrým hereckým prejavom spodobuje pracovnú tematiku a prirodzene scénicky žiadanú zábavu. Výber materiálu, jeho spracovanie a adaptovanie dokazuje poctivú prácu autorky, znalosť prostredia a pôvodného materiálu. A veľkú perspektívu.

Najväčšiu skúsenosť a preto aj postup na Krajanskú nedeľu do Detvy, tentokrát ukázal Zlatko Ruman v štylizovanej choreografii Neďaľeko od Vojki je Pazova, ktorá rešpektuje všetky znaky pôvodných tancov a vo vynikajúcej výtvarnej koláži ponúkla silný divácky zážitok. Vyzretí tanečníci, skvelý piesňový materiál, dobrá interpretácia. Tešíme sa na ďalšiu tvorbu.

Podobne ako na tvorbu Jaroslava Krišku. Tentokrát sa neobmedzoval, doprial si choreografické orgie a urobil „veľkú“ choreografiu – Na Dunaji šaty praľi. Ak by v minulosti neukázal citlivú prácu s pôvodným materiálom, dalo by sa uvažovať o samoúčelnom „choreografovaní“. V tomto prípade ide o lukratívnu inšpiráciu praním prádla a následnej „spontánnej zábave“. Dobré remeslo, s jasnými charakterovými „priznávkami“. A veľa zdravej, mladej energie. Pripomienkujeme použitie slávnostného kroja, zjavne samoúčelne, kvôli pestrosti. Odporúčame prispôsobenie a aj sociálne diferencovanie.

Hložanci reprezentovali aj staršou generáciou, v kategórii pôvodných tancov zatancovali choreografiu Mamko moja. Králi ukázali svoje kvality, v synchrónnom tancovaní. Ich najsilnejšia stránka v dobrej improvizácii ostala trochu nenaplnená a len ženy v kolese zaspievali. Otváracia choreografia, napriek svojej formálnosti, prezentovala čistý tanečný materiál a osobnosti na scéne excelovali.

Obidve choreografie získali strieborné pásmo.

Na bronzovom sa umiestnil SKOS Detvan Pančevo – Vojlovica a ich tanec Jaj, Aňička, Aňička. Skúsenosti, dobrá kapela, skvelý spev. Ak by sa rozdrobilo spoločné tancovanie vo verbunku, využili improvizačné schopnosti tanečníkov, o ktorých vieme, celé číslo by získalo dynamiku.

Samostatnú cenu za choreografickú prácu porota udelila Michalovi Čiliakovi. Nielen za záverečné číslo Krajana, ale aj za dielčiu mravenčiu prácu s kolektívmi a jednotlivcami. Dá sa povedať, že keby sa jeho výrazové prostriedky zaoberali pôvodnou tanečnou kultúrou vojvodinských tancov, skúsenosť a invencia, ktorú prejavuje by naozaj reprezentovala krajanov z Vojvodiny.

Proti osobnému vkusu a zvoleným prostriedkom scénickej tvorby možno namietať. Ale keďže tvorba je subjektívny proces a jeho dielka sú plné dynamických a divácky vďačných motivických väzieb, ktoré sa „nehrajú“ na citovaný materiál, dá sa pohybový slovník ktorý Michal Čiliak využíva vnímať ako autorský a tanečne príjemný. A taký pocit vyvolala aj skvelá interpretácia vyberaných tanečníkov v záverečnom čísle úspešného 42. ročníka Folklórneho festivalu „Tancuj, tancuj...“ 2012.

Za zmienku stojí číslo SKC P. J. Šafárika z Nového Sadu, v choreografii Ivana Slávika, už spomínaného cimbalistu. A nie zlého. Podobne ako jeho otec, Ján Slávik, rád využíva „slovenskú“ tvorbu a čerpá inšpiráciu zo Zámutova. Choreografia bola zaradená v pôvodných tancoch a naplnila tento rozmer. Odporúčame pracovať na hlbšej motivickej adaptácii materiálu tanečníkmi. Možno mierna korekcia kostýmov. Držíme palce a tešíme sa na podobnú tvorbu s pôvodnými tancami z Vojvodiny.

Pozornosť odporúčame venovať aj ostatným kolektívom, v ktorých sme videli mladých, chtivých a perspektívnych interpretov. Ak sa pustia do novej tvorby a prostredníctvom výskumu získajú pôvodný materiál, je tu veľká perspektíva. Staršie prevzaté motivické formy adaptované z tvorby minulých desaťročí neumožňujú extrakciu pôvodných foriem tancov. Tu sú veľké rezervy a prostredníctvom vyhľadávania archívnych materiálov, dodatkového výskumu v ešte existujúcom prostredí a systematickej príprave môže modifikovaná tanečná kultúra získať svoju pôvodnú tvár. S piesňami to je samozrejme lepšie a to je dobrá inšpiračná základňa. Následne sa môže vytvoriť platforma pre tvorbu. Rovnako zvykoslovné obrady a rodinné tradície poskytujú širokú motiváciu. Túto tematiku nikto nevyužil. A je to škoda.

Celý festival bol dobre zorganizovaný. Výborný bol priebeh a plynulosť predstavení. Zaujímavé spojenie sprievodu a otváracieho ceremoniálu dalo vyniknúť bohatstvu a pestrosti vojvodinskej kultúry, zvlášť výtvarnej stránke.

Verím, že každý ďalší ročník prinesie zlepšenia. Za najväčší prínos považujeme jasnú prezentáciu novej kvalitnej interpretačnej a autorskej generácie. Porovnateľnej s tou na Slovensku.

Vo Zvolenskej Slatine 21. 5. 2012

Mgr. art. Martin Urban, člen odbornej poroty, choreograf, metodik, režisér, obdivovateľ.