SPRÁVA KOMISIE PRE UDEĽOVANIE CENY NOVÉHO ŽIVOTA

V poradí 63. ročník Mesačníka pre literatúru a kultúru Nový život si aj v roku 2011 zachoval vysokú úroveň príspevkov, z ktorých opäť prevahu mali literárne reflexie nad pôvodnou autorskou tvorbou. Vysokej úrovni prispevajú texty literárnych vedcov a spisovateľov zo Slovenska, ako aj ukážky svetovej literatúry. Túto mozaiku dotvárajú príspevky z oblasti lingvistiky, výtvarníctva, filmovej vedy, kultúrnych dejín a iných oblastí kultúry, čím médium doslova plní svoje poslanie a je mesačníkom pre literatúru a kultúru.

Mesačník Nový život si v roku za nami zachoval viac-menej ustálenú koncepciu. Rubrika Rozkoš z textu predstavuje 6 výborných esejí vo funkcii úvodníka. Téma centra a periférie v literárnom a kultúrnom kontexte rozoberaná zo 6 aspektov, zostala bez konečnej odpovede o jednoznačnej hranici medzi jedným a druhým pólom. V rubrike Chat si písali 10 autori (dvaja po dvakrát) na tému tvorby konkrétnych autorov, ako kultúrnych a spoločenských dianí. Pulzovane literatúry skutočne pulzovalo. Mozaiku tvoria diela, prípadne úryvky, 14 autorov – od literárnych začiatočníkov až po nobelovcov. Osobitnou rubrikou v 63. ročníku bola Súčasná slovenská próza. Dobrým výberov 6 kvalitných slovenských súčasných prozaikov umožnila vojvodinským čitateľom čiastočný pohľad na súčasnú prozaickú tvorbu na Slovensku. Táto rubrika na jednej strane čitateľa zoznamuje s najnovšou prozaickou tvorbou Slovákov a na strane druhej zdá sa, že chce podnietiť domácich autorov, aby nabrúsili pero v oblasti, v ktorej už roky klesá kvalita a kvantita. 5 textov bolo uverejnené v rubrike Studnička pamäť, 15 iterárnovedných príspevkov v rubrike Texty a kontexty, medzi ktorými zdôrazníme text Pred príchodom anjelov Víťazoslava Hronca, 1 príspevok (uverejnený v dvoch častiach) z oblasti filmovej vedy, ktorý napísala Jana Dudková, 14 recenzií. 8 článkov z oblasti výtvarného umenia, texty obyčajne venované jubilantom – osobnostiam z oblasti vizuálneho umenia, literatúry a kultúry.

Berúc do úvahy celý ročník Nového života, nemožno prehliadnuť a nespomenúť polemiku Víťazoslav Hronec – Samuel Boldocký (Jedna bezcenná antológia (VH), Zloba prevtelená do recenzie (SB), O redigovaní básní, o ich zaraďovaní do rôznych výberov a o pozadí mojej polemiky so Samuelom Boldockým (VH), Anatómia a anamnéza podrazov a podfukov Víťazoslava Hronca (SB), ktorá pre nás recipientov slovenskej vojvodinskej kultúry, hlavne médiami príliš zidealizovanej, pôsobila doslova osviežujúco. Táto polemika uviedla konfrontáciu dvoch odborníkov, diametricky odlišné názory na danú problematiku – konkrétne na vydanú Antológiu poetiky rurálneho lokálneho koloritu vojvodinských Slovákov - Rodiskom oprstenkovaný zostovovateľa Samuela Boldockého vo vydaní Matice slovenskej v Srbsku. Musíme uznať, že takéto čítanie nie je až tak častné na stranách Nového života. Polemiky sú dôkazom existencie kritického zázemia, ktoré literatúre a vôbec umeniu prispievajú v zmysle dvíhania štandardu a úrovni, ako aj pestovania kritického myslenia.

Komisia uvažovalao možnom udeľovaní ceny Michalovi Bírešovi. Tretia časť jeho poémy Julliete bola uverejnená v čísle 7-8. Uverejnené verše naznačujú autora a poetiku novej generácie v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry. Je to poézia svieža, radostná, prináša nové pocity a iné vnímanie sveta a seba. Vo veršoch nachádzame senzualistická radosť, ľúbostné motívy, jednoznačnosť a čistotu emócií, prirodzenosť. Vo svojich veršoch Michal Bíreš hovorí o príliš úzkych rámcoch existencie, do ktorých je človek prinútený sa vtesnať (Do vzrocov skúpej encyklopédie / Potichu vtesnávam svoj čas) a v tom nútenom vtesnávaní sa cítiť túžbu a potrebu za šírkou a slobodou. Existencia sa u Bíreša prejavuje tiež ako opakovaný a ohraničený a bezperspektívny pohyb, ktorého zmysel nachádza v sile ozveny svojho vnútorného bytia do prostredia. (Cestujete / Pozdlž svetliekujúceho povrazu. Jeden výkyvov je náš odchod / Druhý výkyv je náš príchod   A zvonár/Ten je na našej strane).

Síce, je pravda, že tieto verše čakali až 18 rokov na uverejnenie, ale práve tento fakt potvrdzuje ich hodnotu, lebo básne medzičasom nie sú menené. Akoby nemusela dozrieť poetika, ale musel dozrieť čas, literatúra a kontext na jej recepciu.

Berúc do ohľadu silu umeleckého básnického výrazu, permanentnosť tvorby a prínos do literatúry vojvodinských Slovákov, komisia v zložení Zdenka Valentová-Belićová, Katarína Mosnáková a Katarína Hricová, sa rozhodla cenu udeliť Ladislavovi Čánimu za Cyklus básni Kvapka vlastnej tmy (Človek, ktorý nie je, Dom, ktorý nie je, Slovo, ktoré nie je, Cela, Bezmenný, Nikdy mi never, Trocha vlastnej tmy), ktorý bol uverejnený v čísle 11–12.

Básnik Čáni je aktívne prítomný nie len v kontexte slovenskej dolnozemskej literatúry, ale aj v kontexte celonárodnom od konca osemdesiatych rokov 20. storočia. Patrí do – ako sa tomu hovorí - zatiaľ najmladšej generácie básnikov, ktorú literárny kritik Adam Svetlík pomenoval ako Generácia X a ktorú reprezentujú Martin Prebudila, Ján Salčák, Ladislav Čáni, Katarína Hricová a Ľubomír Častven. Publikoval v literárnych časopisoch, vydal bibliofíliu Glosolália (Nový Sad, 1992) a básnické zbierky Zánik chrámu (Báčsky Petrovec, 1997), Po milovaní (Báčsky Petrovec, 2004), Kameň na dlani (Nový Sad, 2005). Získal Cenu časopisu Nový život za poéziu (1997), cenu za najlepší text na hudobnom festivale Mesam.
Autorsky spolupracoval na vydaní viacerých albumov popredných interpretov populárnej hudby a vydal vlatný album Ladislav Čáni (1992), Malá nočná panika (2005). Spolupracoval na vydaní viacerých kníh na Slovensku a v Srbsku.

V odmenených veršoch Čáni zachováva konštanty svojej tvorby. Vyjadruje v nich nesúhlas, poznačený iróniou a miestami až hryzavým sarkazmom, cítiť v nich samotu a skepsu lyrického hrdinu. Čániho básnická výpoveď je pozbavená každej ilúzi. Toto všetko sme v Čániho básňach čítali aj skôr.

Nové Čániho verše poznačil absurd a poperanie. Spôsobom introspektívnej skepsy Čáni hovorí o nemožnosti poznaním obsiahnuť svet vonkajší a svet vnútorný. Poznanie ku ktorému sa predsa dopracuje popieraním existencie, práve toto jestvovanie potvrdzuje. To poperanie však nie je deštruktúvne, lež v tomto úplnom samopopretí lyrický subjekt seba odznova vytvára – od začiatku, ale inak. Vo veršoch Ladislava Čániho človek nie je a predsa nevyhnutne je lebo nemá právo na neexistenciu. Jestvovať musí cez nezničiteľný a večný cyklyzmus, cyklickú podstatu vecí a javov, nekonečný návrat od konca k začiatku, sebazničenie a sebaobnovu. Dom nie je a predsa jestvuje ako osudové predsavzatie hlboko zakódované, nie je lebo žije sám v sebe a nikto doň nevkročí. V najnovších Ćániho veršoch niekdajší „chrám“ vystriedal „dom“, aj keď ešte stále Čáni popiera seba ako subjekt (človek ktorý nie je..., bezmenný, moje meno bez ozveny...), už viac nepopiera seba ako básnika. V týchto nových veršoch akoby Čániho lyrický subjekt nadobudol určité „poetické sebavedomie“ a jeho doposiaľ tak výrazná depoetizácia sa pomali stráca.

Literárni vedci a kritici už niekoľkokrát potvrdili, že vojvodinskí Slováci majú medzi sebou veľkého majstra veršov, ktorý svoje stopy necháva aj v celoslovenských lietrárnych kontextoch. Tvorbou básní z cyklu Kvapka vlastnej tmy si to pomaly akoby začal uznávať aj samotný Čáni.