RECENZIA KNIHY SLOVÁCI V SRBSKU Z ASPEKTU KULTÚRY

MILINA SKLABINSKÁ, KATARÍNA MOSNÁKOVÁ

Slováci v Srbsku z aspektu kultúry. Vydal Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov. Nový Sad 2012, strán 400.

Pred štyrmi rokmi zriadený a kádrovo len skromne obsadený Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov z Nového Sadu, dal o sebe vedieť impozantným edičným činom. Publikácia Slováci v Srbsku z aspektu kultúry prekvapila nielen noblesným grafickým stvárnením (Đula Šanta), ale aj vydarenou koncepciou a nezvyčajne nasýteným obsahom. Slováci v srbskej Vojvodine, známi dávnou vydavateľskou tradíciou, ako aj náročnou reflexiou vlastnej kultúrnej identity, sa len teraz dočkali diela, ktoré sprostredkovalo súhrnný obraz o podobe, do ktorej sa v priebehu už takmer troch storočí uhnietilo ich civilizačné, komunitné, jazykové, kultúrne a národnostné uspôsobenie.

Netreba osobitne rozvádzať, že tvorcovia publikácie o Slovákoch v Srbsku sa podujali na neľahkú úlohu. Najmä ak zoberieme do úvahy rozsah a úskalia interpretácie fenoménu kultúra. A tiež aj to, že v súčasnosti sú už značne sproblematizované koncepty, ktoré zobrazovali enklávne, jazykové či etnické spoločenstvá, akým sú aj vojvodinskí Slováci, ako geneticky, historicky a sociokultúrne homogenizované jednotky. Takéto prístupy zjednodušovali, no hlavne skresľovali reálny obraz takýchto spoločenstiev. Milina Sklabinská v editorskej poznámke konštatovala, že kocepcia, ktorú si zvolili, predstavuje iba jeden z možných prístupov ku spracovávanej problematike. Ja by som k tomu chcel dodať, že pri rozhodovaní sa pre niektorú z nepreberného množstva možností, editorky preukázali výnimočný cit pre výber vari najoptimálnejšieho riešenia. Obraz vojvodinských Slovákov sa podujali sprostredkovať možno tým najjednoduchším, no nanajvýš efektívnym spôsobom. Poskladali ho z tridsiatich štyroch Slovákmi osídlených lokalít, ktoré im poslúžili ako obsahová osnova k povytkávaniu širokej a pestrej škály vysťahovaleckých osudov, ako aj rozmanitých podôb tradíciou, inštitucionálne a osobnostne formovaných kultúrnych prejavov a snažení. Koncept lokálnych komunít sa ukázal byť prezieravým krokom hlavne preto, lebo aj v prostredí vojvodinských Slovákov patrí lokálna identita k najvýraznejšie pociťovaným a manifestovaným hodnotám. Dominantnosť územnej či lokálnej komunity v živote vojvodinských Slovákov korešpondovala v minulosti s potrebou zakotvenosti a zakorenenosti kolonistov v novo osídlenom prostredí. Vtedy, ale aj v súčasnosti, korešponduje s potrebou niekam patriť, mať svoje blízke prostredie, svojich blízkych ľudí ako svoju oporu. Pre takéto danosti sa lokálna komunita osvedčila v sociálnych vedách ako jedna z najproduktívnejších analytických kategórií pri vytváraní obrazu o skupinovosti, o kultúre sociálnych skupín a o kolektívnych identitách. Tento princíp bol v publikácii Slováci v Srbsku umocnený aj tým, že na jej tvorbe boli zainteresovaní vzdelanci prezentovaných lokalít, ktorí pri spracovávaní príslušných kapitol mohli zúžitkovať aj vlastnú autopsiu.

Z obsahovej štruktúry publikácie, spočívajúcej na 34 komunitách vojvodinských Slovákov, zrejme vyplynulo, že faktografická stránka bola zostavovaná na spôsob lexikograficko – encyklopedického diela. To znamená, že všetky lokality boli spracované podľa jednotnej osnovy so zreteľom na jej zemepisnú a demografickú charakteristiku, historický vývin a súčasný stav, reálie životného štýlu a kultúry v tradičných,  inštitucionálne a individuálne rozvíjaných formách, pozoruhodnosti a špecifiká komunity, najvýznamnejšie ustanovizne a osobnosti danej lokality. Práve tejto zjednocujúcej štruktúre obsahu jednotlivých kapitol vďačí publikácia o Slovákoch v Srbsku za výnimočnú bohatosť empirických faktov. Takýto postup umožnil, že do publikácie sa nedostali iba historické, sociokultúrne, umelecké a ďalšie reálie, ako aj ustanovizne a osobnosti, ktoré by reprezentovali slovenskú enklávu vo Vojvodine ako celok. V posudzovanej publikácii sú takéto reálie zastúpené v každej jednej kapitole/lokalite, takže môžeme posúdiť, akú úlohu zohrávali nielen v celostnom organizme, ale aj v jednotlivých častiach vojvodinských Slovákov.

Dokumentačná a informačná nasýtenosť vniesla do publikácie aj nie vždy samozrejmú pridanú hodnotu. Spoznáme ju v jej nevšednom zaľudnení. Viac ako tisícka dobových a recentných fotografií priblížila nielen významné a zväčša už známe osobnosti, ale hlavne nespočetný zástup vojvodinských Slovákov. Zakaždým v ich vlastnom pospolitom, rodinnom, generačnom, pracovnom či inom začlenení, aj v ich špecifickom miestnom prostredí.

Hlavným zámerom publikácie bolo predstaviť Slovákov v Srbsku ako geograficky a početnosťou rozložité, a preto aj kultúrne rozrôznené spoločenstvo. Tvorcovia publikácie však nestrácali zo zreteľa, že v doterajšom vývine tohto spoločenstva boli zastúpené aj integračné činitele a trendy. Do rozpadu Rakúsko-Uhorska boli zjednocujúce snaženia zacielené na integráciu slovenských ostrovov v reláciách širšie ponímaného dolnozemského priestoru. Po roku 1918 sa integračné snahy vojvodinských Slovákov čoraz zreteľnejšie začali orientovať na procesy v reláciách formujúcej sa slovenskej národnostnej menšiny v rámci novo utvorenej Juhoslávie. Výsledkom najskôr dezintegračných a potom integračných procesov bolo, že pôvodne širšie rámcované povedomie dolnozemských Slovákov sa transformovalo a zúžilo na identitu vojvodinských Slovákov, najnovšie aj srbských Slovákov. Milina Sklabinská v týchto súvislostiach zhodnotila, ako sa Slováci vo Vojvodine popri budovaní infraštruktúry lokálnych či komunitných ustanovizní, programovo upriamili aj na budovanie inštitucionálnych základov slovenskej menšiny v jej juhoslovanskom štátnom začlenení. Najvýznamnejšiu oporu jej poskytovali v Báčskom Petrovci pôsobiace Slovenské gymnázium (1919), Kníhtlačiareň (1919), Slovenské národné slávnosti (1919), časopis Národná jednota (1920), Slovenská evanjelická a.v. cirkev v Juhoslávii (1921), Matica slovenská v Juhoslávii (1932) a ďalšie. Novým kultúrnym centrom vojvodinských Slovákov sa stal Nový Sad, kde začalo slovenské vysielanie v tamojšom Rozhlase (1949) a TV (1975), zriadený bol odbor slovakistiky na Filozofickej fakulte (1961), vznikol Spolok vojvodinských slovakistov (1969), vychádzajú tu viaceré slovenské časopisy a noviny. Najnovšie tu začal pôsobiť aj Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov (2008). To sú iba tie kľúčové inštitúcie, na činnosti ktorých sa vyhraňovali kontúry svojbytnej národnostnej kultúry Slovákov v srbskej Vojvodine. Ich význam vidí Milina Sklabinská v tom, že „Slovákov v Srbsku poznajú dnes ako vyspelú menšinu, ktorá si hlboko váži svoje korene, zachováva svoje tradície a ktorá suverénne rozvíja svoje schopnosti a tvorivosť. A zároveň, že sa Slováci v súčasnosti pokladajú za plne integrovanú menšinu, ktorá svojimi osobitosťami a špecifikami vo významnej miere dotvára kultúrnu mozaiku multietnickej Vojvodiny a Srbska“.

Záverom možno konštatovať, že mladý a ambiciózny bádateľský kolektív, ktorý sa zoskupil v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov, práve vydanou publikáciou Slováci v Srbsku z aspektu kultúry, vytvoril spoľahlivý základ, na ktorom môže rozpracovávať genetické zdroje, medzietnické a interkultúrne súvislosti, ako aj ďalšie stránky jedinečného a rešpektovaného obrazu kultúry Slovákov v Srbsku. A môže na ňom rozvíjať aj súčasný, neobyčajne dynamický sebapoznávací a sebauvedomovací proces tohto kultúrne a etnicky vitálneho spoločenstva.