LITERÁRNA VEDA. Zborník Matice slovenskej

LITERÁRNA VEDA. Zborník Matice slovenskej.

Matica slovenská, Martin, 2011

Dominantnú obsahovú časť zborníka, o ktorom bude reč, tvoria štúdie a materiály z medzinárodného vedeckého seminára Literárna tvorba Slovákov v zahraničí (Martin, 23. – 24. 9. 2010). Väčšina uverejnených príspevkov odznela priamo na seminári, zvyšné boli organizátorovi podujatia doručené dodatočne. Celkovo sa v zborníku nachádza 28 textov, ktoré rôznorodým spôsobom interpretujú, analyzujú, dokumentujú i hodnotia skúmanú problematiku.

Kľúčový príspevok pod názvom Je literatúra našich krajanov žijúcich v zahraničí skutočne naša? predniesol na seminári jeho vedecký garant Viliam Marčok. Tento text zároveň otvára aj pertraktovaný zborník. Autor v ňom danú tematiku rozoberá zo širšieho uhla pohľadu. Všíma si nielen určujúce literárne, ale aj rôzne historické, filozofické a kultúrne súvislosti. Otvorene tiež poukazuje na dlhodobo neriešené problémy, ktoré sa bezprostredne dotýkajú otázok vydávania, recepcie a propagácie tejto spisby v domácich podmienkach, získavania zdrojov aktuálnych informácií, nedostatočnej komunikácie medzi inštitúciami, systému koncepčnej trvalej podpory (študijné, tvorivé a prezentačné pobyty, štipendiá, granty na vydávanie) a pod.

Slovenskej literatúre v Maďarsku, Srbsku a Rumunsku sú v zborníku venované príspevky Víťazoslava Hronca, Michala Harpáňa, Adama Svetlíka, Samuela Boldockého, Vladimíra Valentíka, Viery Benkovej, Kataríny Maruszovej-Šebovej a Petra Andrušku. Do kategórie prierezových textov možno zaradiť príspevky Vincenta Šabíka, Iľju Čičváka, Tomáša Winklera a Júliusa Lomenčíka. Dôstojné zastúpenie má v zborníku aj Slovenská národná knižnica. Menovite ide o Petra Cabadaja (Dvadsať rokov slobodného sprístupňovania exilovej literatúry na Slovensku, 1990 – 2010), Gabrielu Hamranovú (Slováci v zahraničí a databáza Zahraničné slovaciká), Evu Augustínovú (Retrospektívne budovanie informačných databáz slovenských autorov žijúcich a pôsobiacich v zahraničí – predstavy a realita), Jozefa Beňovského (Slovenská literárna kultúra v zahraničí – múzejná recepcia a interpretácia), Magdalénu Brinckovú (Aktuálny stav budovania literárnoarchívnych fondov Slovákov žijúcich v zahraničí v SNK Archíve literatúry a umenia) a Danicu Országhovú (Periodiká Slovákov žijúcich v zahraničí vo fonde Slovenskej národnej knižnice v Martine).

Viacerí autori vo svojich textoch zdôrazňujú neodkladnosť krokov vedúcich k záchrane slovenského kultúrneho dedičstva v zahraničí. Z vlastnej skúsenosti viem, že najmä v USA a Kanade sú ohrozené mimoriadne cenné archívy a knižnice, a to nielen krajanských či exilových organizácií, ale aj jednotlivcov. Riešenie tohto naliehavého problému by si však vyžadovalo diametrálne odlišnú formu súčinnosti a spolupráce zainteresovaných štátnych orgánov. Zatiaľ na tom nič nezmenila ani osobitná výzva, ktorú účastníci seminára adresovali pred dvoma rokmi príslušným ministerstvám...

V resumé zborníka sa uvádza, že uverejnené príspevky priniesli veľa užitočných informácií. „Limitujúcim činiteľom sa ukázal nedostatok špecialistov na niektoré aspekty. Vedecký garant napríklad chcel, aby na seminári odzneli referáty aj o tom, ako emigrantské koncepty národného štátu prispeli k procesu zavŕšenia našej národnej emancipácie vlastným štátom, alebo ako krajanská a exilová literatúra konkrétne prispela k posilňovaniu našej potreby pluralitnej literárnosti. Aj napriek dosiahnutým výsledkom skúmania exilovej literatúry solídny literárny výskum tejto tvorby je u nás stále v začiatkoch, hoci len on otvára výhľady na hodnoty a dlhodobejšie ich fixuje. Celá naša zahraničná – krajanská aj emigračná – literatúra je zatiaľ takpovediac bielym miestom v našom povedomí literatúry. Po zmapovaní nášho terajšieho vzťahu k našej literatúre vznikajúcej v zahraničí, ako sa ukázalo na seminári, je potrebné zo strany kompetentných orgánov a inštitúcií vytvoriť nové komunikačné a výskumné predpoklady a podmienky.“ (s. 170) Kameň úrazu je ukrytý v poslednej citovanej vete. Po roku 1990 sa totiž nepodarilo na Slovensku konštituovať primerané odborné pracovisko, ktoré by sa plnohodnotne venovalo danej oblasti. Žiaľ, nič nenasvedčuje tomu, že by sa situácia mohla časom zmeniť smerom k lepšiemu. Reflexia slovenskej literatúry v zahraničí tak bude i naďalej závisieť od činnosti a najmä energie hŕstky najvernejších a najvytrvalejších jednotlivcov. Týmto ľuďom (nie, v nijakom prípade nejde o inštitúcie) azda netreba klásť fundamentálnu otázku, či je literárna tvorba našich krajanov v zahraničí skutočne naša?