Begeč

BEGOVA OSADA, V KTOREJ VZNIKAJÚ UMELECKÉ DIELA

Zemepisná charakteristika a demografia

Begeč bol založený na brehu Dunaja v západnej časti južnobáčskeho obvodu a patrí do obce Nový Sad. Od mesta Nový Sad je vzdialený 15 km, jeho zemepisná šírka je 45° 14′ 12″ a zemepisná dĺžka 19° 37′ 23″. Rozprestiera sa na ploche 43,8 km².

Osada Begeč leží v blízkosti Dunaja oproti sriemskej osade Banoštor, s ktorou ju spája kompa. Je to zároveň najrýchlejšia a najkratšia cesta, ako sa dostať z osád južnej Báčky na sriemsku stranu. Begeč charakterizuje typické panónske (kontinentálne) podnebie. Má úrodnú černozem, na ktorej sa darí najmä zelenine. Výhodná je blízkosť rieky Dunaj a umelé jazero, tzv. Begečská jama.

Foto: Anna Snidová

Podľa sčítania obyvateľov z roku 2002 bolo v Begeči 3335 obyvateľov. Obyvateľstvo srbského pôvodu bolo najpočetnejšie - 2378 obyvateľov, teda 71,30 %, zatiaľ čo Slovákov bolo 439, čo predstavuje 13,16 %. Žijú tu ešte Rómovia, Juhoslovania, Maďari, Chorváti, Čiernohorci, Rusíni, Macedónci, Rumuni, Ukrajinci a iní, ktorí tvoria minimálny podiel na počte obyvateľov. Priemerný vek občanov Begeča je 39, 6 roka (38, 4 u mužov a 40, 8 u žien).

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Begeči žije spolu 3325 obyvateľov, z čoho je 2427 Srbov a 438 Slovákov.

Begečania sú známi pestovatelia zeleniny. Osada zaujíma významné miesto na zeleninárskej mape Srbska. Pestuje sa tu najmä kapusta a mrkva, ale aj zemiaky, cvikla, zeler, karfiol a iná zelenina, ktorú vyvážajú aj do zahraničia, hlavne do Nemecka, Maďarska a Bosny a Hercegoviny. Združenie poľnohospodárov dopestuje ročne 10 000 ton rozličnej zeleniny.

Foto: Anna Snidová

Historické fakty a súčasnosť Begeča

Prvé záznamy o dnešnom názve Begeč pochádzajú zo 16. storočia, z čias tureckej nadvlády. Pôvod názvu Begeč možno hľadať v tureckom jazyku, v slovách beg (titul tureckého hodnostára) a eč (dedina, osada). Teda v doslovnom preklade ide o begovu osadu. To, že sa osada prvý raz spomína pod týmto menom až v 16. storočí, však neznamená, že lokalita nebola predtým obývaná.

Už v období Rímskej ríše v 3. až 4. storočí existoval na tomto území antický hrad menom Castellum Onagrinum a pontónový most, ktorý Rimania používali počas vojny so Saracénmi. Hrad bol postavený koncom 3. storočia ako náprotivok hradu Bononia (dnešný Banoštor). Na ľavom brehu Dunaja medzi lokalitami Kuva a Ačka sa zrúcaniny tohto hradu zachovali do 18. storočia, sčasti až dodnes. V knihe evanjelického biskupa Adama Vereša nachádzame údaj, že obyvatelia neďalekej osady Hložany „s dovolením futockého panstva z fundamentov hradu Onagrinum nalámali 116 ½ siahy kamenia,“ ktoré použili ako materiál pri stavbe hložianskeho chrámu.

Foto: Anna Snidová

Počas vykopávok v roku 1902 a ďalších výskumov v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch objavili archeológovia na južnej strane stavby neskorostredovekú nekropolu a hroby z obdobia sťahovania národov a na severnej strane saracénsku nekropolu. Roku 1965 bola časť hradieb kvôli ochrane pred záplavami prekrytá obranným valom, ale na ostatných miestach sú zvyšky stavby stále viditeľné. S touto lokalitou sa spája mýtus, ktorý hovorí, že na tomto mieste sa nachádza dodnes nenájdený hrob známeho hunského dobyvateľa Atilu (406 – 453), prezývaného Bič boží.

Dnešný srbský pravoslávny Kostol svätého apoštola a evanjelistu Lukáša bol postavený v roku 1838 v strede osady v barokovo-klasicistickom štýle. V strede osady Begeč je základná škola, na ktorej sa vyučuje po srbsky. Generácia dnešných Slovákov – štyridsiatnikov absolvovala prednášky vo svojej materinskej reči. V súčasnosti sa však slovenský jazyk na begečskej škole už nevyučuje.

Foto: Anna Snidová

Slováci sa do Begeča začínajú sťahovať v poslednom desaťročí 18. storočia. Slovenská komunita sa tu začala rozvíjať kultúrne a duchovne vďaka slovenskej evanjelickej cirkvi. Jej začiatky sa datujú do roku 1818, keď bola založená begečská fília neďalekej matkocirkvi hložianskej. Práve v tomto roku begečskí veriaci priniesli k svätému krstu prvé dieťa (ako uvádza v roku 1930 evanjelický farár Samuel Štarke v knihe evanjelického biskupa Adama Vereša Slovenská evanjelická kresťanská cirkev a. v. v kráľovstve Juhoslovanskom v slove a obrazoch). Odvtedy počet cirkevníkov rástol. Na rozsiahlom panstve radi videli pracovitých Slovákov, a tak sa sem prisťahovali slovenské rodiny aj z iných osád a nakúpili si tu majetky. V roku 1890 žilo tu 145 Slovákov.

Begečskí Slováci dodnes nemajú svoj chrám. Služby Božie vykonávajú v modlitebnom dome, ktorý bol postavený roku 1913. Dnes slovenský cirkevný zbor v Begeči má asi 350 veriacich. Krsty a konfirmácie sa vykonávajú v Hložanoch, keďže begečský cirkevný zbor je dodnes fíliou hložianskej cirkvi. Modlitebný dom na Ulici Djure Jakšića je k dispozícii veriacim dodnes.

Foto: Anna Snidová

Prečo by ste mali navštíviť Begeč?

Kultúrny a spoločenský život v Begeči prebieha prevažne v Dome kultúry a duchovný život Slovákov je spätý s pôsobením slovenského cirkevného zboru.

Slováci sú integrovaní do srbského spoločenstva a pôsobia v úradoch, napríklad v Miestnom spoločenstve. To však neznamená, že podľahli asimilácii, naopak, privítajú vás tu ľubozvučnou slovenčinou bez srbizmov, aká je zriedkavá aj v prostrediach s väčším počtom Slovákov.

Foto: Anna Snidová

Pre turizmus v Begeči je rozhodujúca rieka Dunaj, popri ktorej pulzuje život osady. Nachádzajú sa tu príjemné čárdy, v ktorých sa dá oddýchnuť od rýchleho životného tempa. Dunaj poskytuje možnosť rybačky, rýb je tu neúrekom a legiend o doteraz nevidených a neulovených rybách tiež.

Osada je známa vďaka jazeru Begečská jama, ktoré vzniklo zaplavením starej osady. Pri nízkej hladine vody bolo vidieť vežu starého kostola zaplavenej osady. Takýto pohľad sa naposledy naskytol v deväťdesiatych rokoch minulého storočia. V Begečskej jame je veľa živočíšnych a rastlinných druhov, najmä rozličných druhov rýb.

Zaujímavosťou Begeča je aj starodávna studňa v strede osady pri pomníku padlým bojovníkom.