Báčska Palanka

MESTO STRETÁVANIA SLOVENSKÝCH VYSOKOŠKOLÁKOV

Zemepisná charakteristika a demografia

Báčska Palanka sa nachádza v juhobáčskom obvode Vojvodiny, jej koordináty sú 45° 15′ severnej zemepisnej šírky a 19° 24′ východnej zemepisnej dĺžky. Leží na ľavom brehu Dunaja, rieky, ktorá je zároveň aj hranicou medzi srbskou Palankou a chorvátskym mestečkom Ilok. Srbsko s Chorvátskom tu spája Most 25. mája, ktorý bol postavený v roku 1974.

V etnicky zmiešanej Palanke už stáročia spolunažívajú Srbi, ktorí tvoria väčšinu, s menšinovými spoločenstvami Slovákov, Maďarov, Chorvátov, Rómov, Čiernohorcov a iných. Podľa súpisu občanov z roku 2002 mesto malo 29 449 obyvateľov, z toho 1194 občanov sa prihlásilo k slovenskej národnosti, čo je 4,06 %.

Báčska Palanka je zároveň aj obcou a má 60 966 obyvateľov. Z toho počtu je Slovákov 5837, čiže 9,57 %. V obci Báčska Palanka žijú Slováci v dedinách Čelarevo, Begeč, Silbaš, ako aj v Pivnici, v ktorej tvoria väčšinové obyvateľstvo.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva
v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Báčskej Palanke žije spolu 28239 obyvateľov, z čoho je 23155 Srbov a 1055 Slovákov.

Špecifiká Báčskej Palanky

V Báčskej Palanke (vtedy Nemecká Palanka) v roku 1888 vyšla prvá odborná historická publikácia po slovensky vo Vojvodine. Bola to kniha pod názvom Báč-Sriemski Slováci. Vydal ju kulpínsky farár Félix Kutlík svojím nákladom a vytlačil ju Jozef Krištofek v Nemeckej Palanke.

Historické fakty a súčasnosť Báčskej Palanky

Názov Palanka sa prvýkrát objavuje v roku 1690, keď po vyhnaní Turkov nazvali miesto oproti Iloku na mape štábneho inžiniera Merenglima Vicus Palanka, čo znamená dedina Palanka. Stará Palanka, v minulosti nazývaná aj Pest-Kerestur, bola osídlená Srbmi a Maďarmi. Turci osadu spustošili roku 1524 a od roku 1556 sa na mapách uvádza ako vojenská osada Palanka. Po vyhnaní Turkov sa usadilo roku 1687 v Palanke niekoľko srbských rodín, ktoré sem prišli pod vedením patriarchu Čarnojevića a okolo roku 1742 prišli do Palanky prví nemeckí osadníci.

Dve Palanky sa začali spomínať od roku 1765. Srbská Palanka ako staršie mesto dostala názov Stará Palanka, kým novšiu usadlosť, osídlenú prevažne Nemcami, pomenovali Nová Palanka. V roku 1780 sa začalo osídľovanie neobývaného priestoru medzi Starou a Novou Palankou, ktorý roku 1807 nazvali Nemeckou Palankou. Tieto tri Palanky časom splynuli v mestečko Palanka.

Koncom 17. a začiatkom 18. storočia, keď sa Nemci tu udomácnili, boli postavené prvé vodné mlyny. Bolo ich tridsať až štyridsať a ich počet sa menil. Dnes už vodné mlyny neexistujú, nezachovali sa ani ich zvyšky.

Keď bola roku 1765 vybudovaná tehelňa údajne medzi tehliarmi bolo aj niekoľko slovenských rodín – Arbetovci, Hatalovci a Bekovci.

Slováci prišli do Palanky roku 1792, keď sa sem prisťahovalo asi tridsať slovenských rodín z Nitrianskej stolice. Neskoršie počas sekundárnej migrácie sa sem prisťahovali Slováci z okolitých osád: z Petrovca, Hložian, Kysáča a zo Selenče, ktorí si od tunajších Srbov odkúpili pozemky. Migrácia slovenského obyvateľstva trvá dodnes, takže sú tu aj Slováci z Pivnice, Erdevíka, Iloka a iných osád.

Zo západného Slovenska sa prisťahovali do Palanky nádenníci, remeselníci, majstri a menší počet roľníkov. Už v roku 1822 si dali postaviť slovenskú cirkevnú školu, ktorá bola zároveň aj modlitebňou. V tejto škole začali pôsobiť slovenskí učitelia, ktorí ju však opúšťali pre zlé podmienky a škola tak často zostávala bez učiteľa. Po prvej svetovej vojne slovenskú cirkevnú školu zoštátnili. Prvé dve triedy základnej školy otvorili v miestnostiach dnešného druhého obvodu a tretia a štvrtá trieda mali vyučovanie v budove cirkevnej školy.

V päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia boli v budove cirkevnej školy umiestnené štyri ročníky slovenskej štátnej školy a v šesťdesiatych rokoch, po presunutí slovenských tried do domovskej školy Petra Drapšina, sa náhle znížil počet zapísných detí slovenskej národnosti, následkom čoho boli slovenské triedy zrušené. Od tých čias sa slovenčina na základnej a troch stredných školách v Palanke vyučuje iba fakultatívne.

V prvých desaťročiach bola palanská cirkev hložianskou fíliou, služby Božie konal kantor-levita. Palanka sa stala matkocirkvou roku 1860 a k nej vtedy patrili Ilok, Ľuba a Neštín. Za prvého kňaza bol roku 1859 zvolený Gustáv Belohorský (1833 – 1890). Výstavba evanjelického kostola sa začala roku 1892 vďaka úsiliu miestneho kňaza Jána Abafiho (Abaffyho) (1855 – 1905), ktorý v Palanke pôsobil od roku 1880 a ktorý zorganizoval peňažnú zbierku na výstavbu chrámu. Po jeho odchode v palanskej slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi pôsobil veľký počet kňazov, ktorí podobne ako učitelia, neraz opúšťali toto prostredie a hľadali si lepšie pôsobisko.

Keď roku 1941 vypukla druhá svetová vojna, mnohí slovenskí muži nastúpili do vojenských útvarov. Pätnásti z nich padli za slobodu a jedného z nich, Štefana Hatalu (1921 – 1943), vyhlásili za národného hrdinu a od konca druhej svetovej vojny jedna z ulíc v Báčskej Palanke nesie jeho meno.

Foto: Michal Madacký

Kultúrny život palanských Slovákov

Prvé miesto, na ktorom sa schádzali palanskí Slováci, bol hostinec U Argaláša. Bola to malá sieň, v ktorej usporadúvali svoje prvé divadlá a rozličné večierky. Prvé divadelné predstavenie zahrali už v roku 1902. Išlo o predvedenie detskej hry Belinka a sedem trpaslíkov, ktorú nacvičil učiteľ Július Rudolf Cavar. Neskoršie sa divadlá a prednášky uskutočňovali v prenajatej veľkej sieni Reisingerovej krčmy.

Prvým organizátorom kultúrneho života Slovákov v Báčskej Palanke bol kantor – levita Karol Kubica, učiteľ, ktorý sa stal aj zakladateľom prvého Slovenského čítacieho kruhu v Starej Palanke (1923). Tento spolok sa roku 1936 stal súčasťou Matice slovenskej v Juhoslávii a až po druhej svetovej vojne bol premenovaný na matičnú odbočku.

Po skončení druhej svetovej vojny dostali palanskí Slováci kultúrny dom. Kultúrnu činnosť organizovali v niekoľkých spolkoch a údaje hovoria, že od roku 1945 do roku 1950 uviedli až 46 divadelných predstavení. Po roku 1948 si palanskí Slováci založili Kultúrno-osvetový spolok Milana Rastislava Štefánika. Pri tej príležitosti uviedli divadelnú hru Sedliacka nevesta od Pavla Socháňa (1862 – 1941).

Roku1949 farár Karol Chalupka obnovil cirkevný spevokol a o tri roky bol založený aj štvorčlenný orchester. Prednášateľská odbočka organizovala prednášky z rôznych oblastí. Po roku 1956 celková kultúrna činnosť v Palanke sa sústredila do spoločného domu kultúry, no Slováci svoje kultúrne programy aj naďalej realizovali v ochotníckom divadle Trudbenik. Časť slovenských kníh odniesli do mestskej knižnice a tie staršie a menej zachované do slovenskej školy. O kroje a iný inventár sa začali starať ženy súkromne a palanskí Slováci sa viac orientovali na cirkev, v rámci ktorej úspešne pôsobil aj cirkevný spevokol.

Po dlhšej stagnácii organizovaného pôsobenia v kultúre a občasných pokusoch o jej oživenie sa až v deväťdesiatych rokoch zakladajú folklórne skupiny zásluhou obnoveného Miestneho odboru MS v Palanke pod vedením Branislava Slivku. V roku 1998 bol ukončený a slávnostne otvorený Slovenský dom, ktorý sa nachádza na cirkevnom pozemku. Slovenský dom značne prispel k tomu, aby mali palanskí Slováci miesto, kde sa môžu stretávať, pripravovať divadelné predstavenia, príležitostné kultúrne a umelecké programy, koncerty a pod.

Foto archív: Slovenský dom

Pôsobí tu aj Spolok žien, ktorý sa pravidelne stretáva a zachováva si slovenský jazyk, ale aj slovenské tradície. V súčasnosti je aktívny Divadelný súbor pri MO MS Báčska Palanka, ktorý sa každoročne zúčastňuje na prehliadke detskej divadelnej tvorby. Hybnou silou tunajších Slovákov je Slovenský evanjelický cirkevný zbor v Palanke, v ktorom sa okrem pravidelných bohoslužieb usporadúvajú rozličné programy pre slovenské deti a funguje tu aj cirkevný spevokol.

V súčasnosti žijú v Báčskej Palanke tvoriví jednotlivci z radov vojvodinských Slovákov. Medzi nimi je aj kulpínsky rodák, básnik Michal Ďuga (1951), zároveň novinár, prekladateľ a šéfredaktor printových médií vojvodinských Slovákov. Vydal básnické zbierky Spiace motýle (1976), Krok (1979), Prometeus, bibliofília (1979), Zem (1986), Výklad snov (2001), Trosky ticha (2008) a Krajina divých jabloní (2010). Jeho básne sú zaradené do mnohých antológií doma a v zahraničí. Okrem poézie, píše aj prózu a literárnu kritiku, tiež napísal množstvo štúdií, recenzií a článkov.

V roku 2009 knižný debut, zbierku divadelných hier pre dospievajúcu mládež s názvom Hluchý telefón, predstavila autorka Elena Hložanová, ktorá v Báčskej Palanke pôsobí ako učiteľka slovenského jazyka a literatúry a zároveň vedúca divadelnej skupiny. V Báčskej Palanke tvorí aj hudobníčka Elena Krošláková, ktorá píše skladby pre deti.

Prečo by ste mali navštíviť Báčsku Palanku?

Do Palanky prichádzajú každoročne mladí Slováci, absolventi vysokých škôl u nás a v zahraničí. Stretávajú sa tu, nadväzujú nové známosti či spoluprácu. Od roku 2000 sa koná v Slovenskom dome podujatie Stretnutie slovenských študentov ako súčasť Slovenských národných slávností. Vo štvrtok pred prvým augustovým víkendom mladí absolventi tu získavajú ocenenia a tí najlepší v ostatných rokoch aj finančnú odmenu zo zdrojov Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny. Tak vyjadruje slovenská komunita poctu budúcim intelektuálom z vlastných radov a dáva im tak na vedomie, že sú pre ňu dôležití.

V poslednom desaťročí organizujú palanskí Slováci stavanie a potom i váľanie mája. Váľanie mája sa koná v posledný májový deň, keď sa do Palanky pozývajú folklórne súbory z iných dedín, aby spestrili túto udalosť. Medzi tradičné podujatia patrí aj program, ktorý na konci školského roka pripravujú žiaci, ktorí sa učia slovenčinu ako voliteľný predmet.

Foto: Michal Madacký

Palanku sa oplatí navštíviť aj kvôli nádherne upraveným kaviarňam a čardám pri Dunaji. V športovo-rekreačnom stredisku Tikvara a v Dome športov na Tikvare sa organizujú rozličné športové podujatia a zápasy. Pôsobia tu dva kajakárske kluby, z ktorých vyšli známe osobnosti tohto športu.