Bajša

NAJSEVERNEJŠIA DEDINA V SRBSKU OBÝVANÁ SLOVÁKMI

Zemepisná charakteristika a demografia

Bajša je osada v obci Báčska Topola v Severobáčskom okrese. Od Báčskej Topoly je vzdialená 6 km a rozprestiera sa na ploche 67,4 km² v nadmorskej výške 75 m n. m. Je najsevernejšou lokalitou v Srbsku, početnejšie obývanou Slovákmi. Zemepisné súradnice Bajše sú 45° 46‘ 27” severnej geografickej šírky a 19° 35‘ 04“ východnej zemepisnej dĺžky.

Podľa súpisu z roku 2002 žilo tu 2568 obyvateľov, z čoho 162 Slovákov, teda 6,3 %. Početnú prevahu majú príslušníci maďarskej národnostnej menšiny. Počet domácností je 996, priemerný počet členov jednej domácnosti je 2,58 a priemerný vek obyvateľov je 41,4 rokov.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Bajši žije spolu 2297 obyvateľov, z čoho je 369 Srbov a 86 Slovákov.

Historické fakty a súčasnosť Bajše

Prvé historické zmienky o Bajši sa datujú do roku 1462, keď túto lokalitu pod názvom Naghbaych daroval Matej Korvín svojej matke. Po Moháčskej bitke bola osada spustošená, ale neskôr sa sem nasťahovalo srbské obyvateľstvo. Z roku 1665 existuje písomný doklad, v ktorom je osada pomenovaná Bajsza. Po Rákociho povstaní (1703 – 1711) bola znovu spustošená a v dokladoch sa už spomína ako pustatina Bajša.

V knihe Slovenská evanjelická kresťanská cirkev, ktorú zostavil Adam Vereš (1883 – 1931) sa píše, že latinské doklady zachované v cirkevnom archíve v Bajši svedčia o tom, že tu už roku 1720 žili Slováci – evanjelici a Maďari – kalvíni. V tom roku mali aj učiteľa – levitu Ďurkoviča, ktorého onedlho pozbavili funkcie, pretože vyučoval iba po slovensky a nehovoril po maďarsky. Slováci evanjelického vierovyznania patrili pod správu topolského rímskokatolíckeho plebána a služby Božie museli vykonávať tajne v súkromnom dome. V dokladoch je zaznačené aj to, že evanjelikov navštevovali kňazi zo Sarvaša a tajne im usporadúvali večeru Pánovu. Prvá takáto návšteva sa konala roku 1722. Predpokladá sa, že títo slovenskí osadníci pôvodom z Myjavy, Brezovej a Novohradu boli časťou veľkého kolonizačného békešského pohybu zo začiatku 18. storočia. O tom svedčia aj priezviská Senický, Teplický, Považanský, Kokavský, Drieňovský, Spišiak a Hronec.

Uvedený názor historická veda neskoršie v druhej polovici 20. storočia korigovala. Historik Andrej Sirácky v knihe Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem hovorí o tom, že po kolonistoch srbskej a maďarskej národnosti do Bajše v rokoch 1754 až 1755 prichádzajú aj Slováci na majetok zemepána Stevana Zaka. Osadnícka zmluva podpísaná 17. februára 1757 hovorí, že sa sem Slováci nasťahovali z Novohradu, Zvolenskej stolice a niekoľkí aj z Nitrianskej stolice, z okolia Myjavy a Brezovej.

Slováci sa postarali o výchovu a vzdelávanie svojich detí a roku 1764 si založili slovenskú školu, kde ako prvý učiteľ pôsobil Jozef Námestovský. Narodil sa v Trnave roku 1729. Do Topoly prišiel roku 1756 ako pisár. V Bajši začal pôsobiť od roku 1767 a hoci bol katolíckeho vierovyznania, slovenskí evanjelici ho prijali za učiteľa. Okrem slovenskej školy bola v Bajši od roku 1755 aj srbská škola a od roku 1774 aj katolícka. V tom istom roku sa premeriaval bajšiansky chotár a v zachovaných zápisoch sa uvádza, že Slováci tvorili väčšinu obyvateľstva.

Náboženský život Slovákov v Bajši bol čulý. Evanjelici už roku 1783 kúpili od rodiny Zakovej pozemok pre modlitebnicu a tiež dostali aj miesto pre faru. Roku 1785 bol farárom Ján Tomka, ktorý tu úradoval do roku 1794. Po ňom túto funkciu zastávali Michal Pavel Slamaj, Pavel Galovic a Matej Ambrózi, ktorý v Bajši úradoval v rokoch 1820 – 1825, keď bola vystavaná fara a položené aj základy chrámu. Avšak výstavbu kostola ukončili až roku 1846 za vedenia zborového farára Jána Šimšáleka. Duchovný aj kultúrny život Slovákov v Bajši sa začal rozvíjať v rokoch 1846 – 1849, keď tu pôsobil farár Štefan Homola. Okrem náboženského života organizoval aj mnohé vzdelávacie večierky, založil nedeľnú školu, kde mládež, ale aj tých starších, učil spievať.

Obecný dom si Bajšania postavili roku 1881. Neskôr bola vybudovaná aj nová školská sieň pri kostole.

Roku 1923 si cirkev zadovážila tri nové zvony a o rok neskôr postavila novú farskú budovu. V tom čase osada nemala farára. Túto funkciu vykonával kantor a učiteľ Martin Kmeť. Ako učiteľ pôsobil v Bajši dvadsať rokov a jeho sestra Kornélia desať rokov. Obaja sa snažili zachovávať slovenský jazyk a národné povedomie, lebo na začiatku 20. storočia tu vládla silná maďarizácia. Svedčí o tom aj fakt, že sa po prvej svetovej vojne do jednej triedy základnej školy zapisovalo asi 90 percent detí slovenského pôvodu, ktoré však už reči svojich predkov takmer nerozumeli. Aby sa tomu predišlo, Slováci v Bajši začali od roku 1921 organizovať slovenské večierky, zábavy, prednášky, divadlá.

Po druhej svetovej vojne bola v Bajši veľká fluktuácia obyvateľstva, čo zapríčinilo, že v súčasnosti je táto osada multietnická. Žije tu najviac Maďarov (65,07%), Srbov a potom Slovákov, Chorvátov, Rómov, Rusínov a v menšom počte Nemcov, Slovincov, Bunevcov, Ukrajincov a Macedóncov. Dedina bola elektrifikovaná roku 1946 a Základnú školu Bratstva a jednoty začali budovať roku 1965. Postupne ju dobudovali, rozširovali, modernizovali. Roku 1971 bola slovenská škola zatvorená a v súčasnosti výučba na základnej škole prebieha iba v srbskom a maďarskom jazyku. Existuje však možnosť zvoliť si slovenčinu ako fakultatívny predmet. Žiaci, ktorí navštevujú tieto hodiny, si občas zorganizujú podujatie v slovenskom jazyku. Slovenčinu možno počuť aj v evanjelickej cirkvi v Bajši, ale bohoslužby sa konajú aj v maďarskom jazyku.

Kultúrny život v Bajši

Kultúrny život Slovákov v Bajši nie je veľmi bohatý. Menšie podujatia pre deti občas usporiadajú v základnej škole. Niekedy si pozvú slovenskú folklórnu skupinu z inej osady, ale aj v tom prípade je program venovaný všetkým deťom bez ohľadu na ich etnickú príslušnosť.

Od roku 2004 v miestnostiach Miestneho spoločenstva Bajša pôsobí Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý združuje hŕstku tamojších Slovákov. V roku 2004 založil Etnozdruženie, ktoré organizuje Srbov, Maďarov a Slovákov so zámerom zachovávať obyčajové tradície tejto multietnickej dediny, staré remeslá, ručné práce, kroje a pod. Členky tohto združenia organizujú rozličné dielne, kde možno získať zručnosti v tkáčskom remesle a v rozmanitých ručných prácach. Združenie má 100 aktívnych členov a k nim sa pripája asi 50 detí, s ktorými organizuje kempy, výstavy a iné podujatia. Okrem toho zriadili aj slovenskú, maďarskú a srbskú etnoizbu (Ul. blatná č. 36 a 40), doposiaľ ich navštívilo vyše 2500 domácich a zahraničných hostí.

V Bajši najnovšie pôsobí Slovenské kultúrne centrum, ktoré usporiadalo výstavu obrazov slovenských maliarov, stretnutia umelcov a iné kultúrne podujatia.

Prečo by ste mali navštíviť Bajšu?

V Bajši sa nachádza kaštieľ šľachtickej rodiny Zakovcov z 18. storočia, pôvodne vybudovaný ako rodinný dom. Kaštieľ patril k majetku, ktorý táto rodina roku 1751 získala od Márie Terézie za vojenské zásluhy. Pol storočia kaštieľ aj s väčšinou majetku patril šľachtickej rodine Vojnićovcov, ktorá ho získala ako výmenu za dlhy šľachtica Stevana Zaka. Roku 1818 kaštieľ zrekonštruoval v štýle klasicizmu a do vlastníctva rodiny Zakovcov ho vrátil vnuk Dimitrije. V druhej polovici 19. storočia kúpil objekt Vamošer Nandor. Kaštieľ sa nachádza v parku a v súčasnosti je v dosť zlom stave. Dnes je tu iba knižnica a na konci parku sa nachádza bazén, ktorý využívajú prevažne Bajšania. Kaštieľ je významnou kultúrnou pamiatkou, ktorá by sa v budúcnosti mohla stať turistickou zaujímavosťou.

V tejto malebnej dedine neprehliadnite ani etnodom. Výnimočný je tromi izbami, ktoré reprezentujú kultúrne tradície Srbov, Maďarov a Slovákov. V slovenskej izbe je nainštalovaný tradičný nábytok, autentický odev, pracovné náradie a rôzne iné úžitkové aj dekoratívne predmety. Isto vám utkvie v pamäti, že sa tu v jednom dome stretávajú tri kultúry, dokumentujúce vzájomné spolunažívanie a toleranciu obyvateľov Bajše už niekoľko storočí.