Jánošík

DEDINKA HRDINSKÉHO MENA

Zemepisná charakteristika a demografia

Jánošík sa nachádza vo východnej časti južného Banátu. Od Belehradu je vzdialený 75 km, od Vršca 40 a Zreňanina 70 km. Rozprestiera sa na ploche 750 ha a  eží v nadmorskej výške 75 m n. m. Patrí k obci Alibunar, ktorá má 26 000 obyvateľov, žijúcich v desiatich osadách.

Podľa sčítania obyvateľstva z roku 2002 Jánošík mal 1171 obyvateľov, z čoho je 91,63 %, teda 1073 Slovákov. Priemerný vek obyvateľov je 39,1 rokov. V osade je 384 domácností a priemerný počet členov jednej domácnosti je 3,05.

Podľa najnovších údajov o počte Slovákov v jednotlivých prostrediach v Srbsku, ktoré poskytol na základe sčítania obyvateľstva v roku 2012 Štatistický ústav Republiky Srbsko, v Jánošíku žije spolu 966 obyvateľov, z čoho je 49 Srbov a 866 Slovákov.

Špecifiká Jánošíka

Špecifiká tejto dediny sa v prvom rade viažu na záujmy a zamestnanie obyvateľov. Prajné klimatické a hospodárske podmienky na pestovanie višní podnietili Jánošíčanov zaoberať sa ovocinárstvom. Vďaka tomu sa v ostatných rokoch presadzujú aj v turistickej oblasti. Obdobie júna je v Jánošíku v znamení oberačiek višní a domácej výroby višňových koláčov, lekvárov, zaváranín, pálenky, šťavy a pod. Mnohí študenti – stredoškoláci sa v tomto období vracajú do dediny na brigády do ovocných sadov. Hostia z okolitých miest či turisti zo zahraničia zasa chodia za prírodnými krásami tohto neopakovateľného prostredia. Roku 2009 si preto Jánošíčania zorganizovali oslavy venované višniam a podujatie pomenovali Deň višni.

Okrem toho sú pre Jánošík príznačné aj artézske studne, ktorých je tu takmer desať. Sú to studne so spodnou vodou prúdiacou samočinne pod tlakom. Rozmiestnené sú po uliciach dediny, ale aj v chotári, takže poľnohospodárom pri prácach na poli prídu vhod nielen ako občerstvenie, ale aj na zavlažovanie pôdy. Prvá studňa bola vyvŕtaná roku 1890 a dodnes stojí na svojom pôvodnom mieste uprostred dediny. Jej kotol je však omnoho starší a pôvodne slúžil na varenie zeme, z ktorej sa potom vyrábal liadok – jedna zo základných zložiek pušného prachu, ktorý územie vojenskej hranice v 19. storočí veľmi potrebovalo. K jánošíckym studniam sa viažu mnohé povery a jedna z nich hovorí, že dievča, ktoré príde prvýkrát do Jánošíka a napije sa vody z artézskej studne, určite zostane tu aj nevestou.

Historické fakty a súčasnosť Jánošíka

Osadu založil roku 1810 gróf Filip Šandor, riaditeľ spoločnosti nájomcov náleziska nitrátu draselného – liadku. Sídlo na spracovanie liadku, tzv. Šalitrana, bola roku 1773 pod vedením nemecko-banátskeho regimentu vybudovaná v Alibunare a nálezisko tejto látky, ktorá sa využívala na výrobu pušného prachu, sa nachádzalo medzi osadami Sent Mihaly (dnes Lokve) a Ilandže, neďaleko vodného kanála Marie Terezie. Na tom mieste prví kolonisti, katolícki Maďari, nazvali kolóniu na počesť jej zakladateľa Šandorf. Keďže pôvodne sídlisko bolo situované veľmi nízko a často ho zaplavovala voda, presťahovali ho v rokoch 1820 – 1822 severovýchodnejšie a tam sa nachádza dodnes.

Slováci sa do osady nasťahovali roku 1823 prevažne z Nitrianskej a Novohradskej župy. Zaoberali sa ťažením liadku, vďaka čomu získali pozemky na výstavbu nových domov. Od príchodu Slovákov až do roku 1829 bolo sídlo evanjelickej cirkvi v Padine a v rokoch 1829 až 1841 v Hajdušici, kde sa nachádzali aj matriky. Prvým učiteľom prisťahovalcov bol roľník  Jur Durgala a neskoršie Jan Pavlovič. Podľa prvého súpisu z roku 1827 žilo v osade 316 katolíkov, 132 evanjelikov a 13 kalvínov. Roku 1839 sa sem prisťahovalo 22 rodín z Hajdušice a roku 1841 aj väčší počet Slovákov – katolíkov z obce Breše v dnešnom Rumunsku. S nimi prišiel aj prvý kňaz Jan Salmovsky, ktorý začal písať prvú matriku osady. V tom istom roku bol urobený súpis, podľa ktorého v osade žilo 330 obyvateľov v 79 domácnostiach. Roku 1855 osadu postihla cholera a veľa ľudí zomrelo. Napriek tomu obyvatelia si už roku 1857 vybudovali školu, v ktorej sa okrem vyučovania konali aj služby Božie, kým nevybudovali kostol. Koncom 19. storočia Šalitrana končí s prevádzkou a mnohí Šandorčania zostávajú bez práce a začínajú sa intenzívnejšie zaoberať poľnohospodárstvom. Roku 1884 bol v obci vybudovaný kostol a roku 1890 bola vyvŕtaná prvá artézska studňa, z ktorej sa čerpá voda dodnes.

Koncom 19. a na začiatku 20. storočia došlo k veľkej maďarizácii. V tom čase veľa Maďarov a Slovákov, prevažne katolíckeho vierovyznania, odišlo z obce do blízkych dedín (do Sekeľa – Skorenovca a Ermihazu –Jermenoviec), pričom Slováci v nich podľahli maďarizácii. V Šandore sa ubránili maďarizácii pôsobením slovenských evanjelických kňazov Adolfa Kernucha a Juraja Jamnickeho, ako aj učiteľov Pavla Jarošiho, Karola Vodu a Michala Oberciana, ale vo veľkej miere maďarizácii nepodľahli aj preto, lebo osada nemala dobré spojenie s okolím a vymykala sa úradnej kontrole. Osada si v roku 1901 prvýkrát zriadila svoje pisárstvo, čím sa celkom oddelila od osady Sent Mihaly (dnes Lokve). Roku 1908 postavili novú školu, ktorá bola o trinásť rokov neskôr zoštátnená. Prvým štátnym učiteľom bol Michal Čerfeľ, rodák z Hajdušice. V tom istom roku sa konalo aj sčítanie ľudu a v obci žilo 987 obyvateľov, z ktorých sa 953 hlásilo k slovenskej národnosti. Roku 1922 osadu pomenovali Slovensky Alexandrovec na počesť kráľa Srbska Alexandra, kým dnešné meno Jánošík získala v roku 1947.

Zásadná zmena pre obyvateľov Jánošíka nastala v päťdesiatych rokoch minulého storočia, keď sa v chotári obce začala ťažiť ropa. Mnohí občania sa zamestnali a začala sa modernizácia dediny. Na začiatku osemdesiatych rokov minulého storočia bol postavený Dom kultúrya potom vystavali aj budovu pošty, zdravotnícke stredisko a dedina bola plynofikovaná. V deväťdesiatych rokoch minulého storočia bola vybudovaná nová telefónna ústredňa a od roku 2009 Jánošíčania majú aj kanalizačnú sieť. Občania sa čoraz viac začínajú zaoberať zeleninárstvom a ovocinárstvom, najmä pestovaním višní.

V Zakladnej škole T. G. Masaryka sa vyučuje v slovenčine. V nižších ako aj vo vyšších ročníkoch majú žiaci možnosť zapájať sa do rôznych školských krúžkov.

V Jánošíku pôsobia rôzne spolky: poľovnícky, rybársky, športový, spolok žien, spolok penzistov a pri slovenskom kultúrnom spolku pôsobia folklórne a spevácke skupiny. V Jánošíku sa polovicou 20. storočia takto prevážala výbava mladuchy.

Kultúrny život Jánošíka

Kultúrny život Jánošíka je sústredený predovšetkým na oblasť ľudovej kultúry, o ktorej zachovanie a prezentovanie sa starajú členovia Slovenskeho kulturno-umeleckeho spolku Janošik. Prví jánošícki folkloristi začali pôsobiť v roku 1953, keď vystúpili na Slovenskych narodnych slavnostiach v Báčskom Petrovci. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia začínajú hrať aj dva ľudové orchestre, ktoré Jánošíčania považujú za najkvalitnejšiu hudbu, akú mal Jánošík. Orchestre volali Bakošova banda a Breznikova banda, z ktorých najmä Bakošovci so svojím známym huslistom Janom Halabrinom vystupovali ako orchester kultúrno-umeleckého spolku.

Jánošícki folkloristi pod vedením Katariny Tomečekovej v roku 1974 prvýkrát vystúpili na festivale Tancuj, tancuj... v Hložanoch. Odvtedy členovia spolku do svojej kroniky zapísali veľa vystúpení pred domácim publikom, ale aj v zahraničí. A vedeli sa ukázať ako dobrí organizátori kultúrnych podujatí, o čom svedčia aj roky 1991 a 2005, keď jánošícki spolkári boli hostiteľmi najväčšej folklórnej prehliadky Tancuj, tancuj....

Od oficiálneho založenia spolku v roku 1993 pôsobia tu folklórne a spevácke skupiny. V oblasti tanca sa zachovávajú niektoré pôvodné tance, ako sú Ilečke, spracúvajú sa obyčaje, a to regrutsky tanec, predsvadobná obyčaj Na kašu, Paračky peria a pod. a štylizujú sa a zostavujú nové slovenské tance. Každú choreografiu spestrujú rozmanité a osobité kroje charakteristické pre túto oblasť. Vytrvalá práca priniesla spolku mnohé ocenenia, okrem iného aj dve prvé ceny na festivale Tancuj, tancuj... (v roku 1991 a 2002).

Mužská a ženská spevácka skupina majú za sebou dva CD nosiče so slovenskými ľudovými piesňami: Široko deľako (2003) a Veď to peknie časy byvali (2011). Slovenskej komunite v Srbsku je známa najmä ženská spevácka skupina, ktorá v prvom desaťročí 21. storočia až štyrikrát získala prvú cenu na festivale Tancuj, tancuj... V speváckej zložke sú aktívni aj sólisti, z ktorých vynikla najmä rozhlasová speváčka Zuzana Đukićova, ktorá spolok ovenčila mnohými cenami a uznaniami z našich a zahraničných festivalov.

V súčasnosti SKUS Janošik z Jánošíka má skupinu veteránov a mládežnícku tanečnú skupinu. Do spolku pribúda čoraz viac mladých hudobníkov, ktorí sformovali ľudový orchester.

Po niekoľkoročnej prestávke v roku 2008 obnovili činnosť detské tanečné skupiny pri Zakladnej škole T. G. Masaryka. Roku 2010 a 2011 skupiny získali prvú cenu na obecnej prehliadke a postúpili na zónovú prehliadku v Pančeve. Staršia tanečná skupina sa v roku 2010 stala laureátom Zlatej brany v Kysáči.

Okrem toho tu pôsobia aj výtvarní amatéri, medzi ktorými vynikajú dve mená: Anna Šterbova a Anna Češkova, ktorá namaľovala aj oltárny obraz v Evanjelickom chráme Božom v Jánošíku.

Roku 2009 bol založený spolok žien Janošičanka, ktorý sa zameriava na ženské ručné práce, výstavy ľudových krojov a zachovávanie starobylého náradia a náčinia. V tom istom roku pri evanjelickej cirkvi založili miešaný spevácky zbor Gloria.

Roku 2010 si Jánošíčania bohatým programom pripomenuli dvesto rokov od založenia osady. Pri tejto príležitosti odhalili pamätnú tabuľu v evanjelickom kostole venovanú všetkým tu pôsobiacim kňazom a zároveň kultúrnu náplň Jánošíka spestrili dve nové vydania: nosič CD jánošíckych ľudových piesní v interpretácii Katariny Mosnakovej a kniha s názvom Osada Janošik - z mojho uhla autora Martina Listmajera. Táto zatiaľ jediná publikácia o Jánošíku (prvé vydanie bolo v roku 2004) v siedmich uzavretých celkoch prináša všeobecné fakty o dedine, zoznamuje čitateľa so športovým, kultúrnym a konfesionálnym životom občanov, zmieňuje sa o školstve a uvádza zoznam všetkých jánošíckych vysokoškolákov, učiteľov na základnej škole a kňazov slovenskej evanjelickej a. v. cirkvi od najstarších čias až po rok 2010. Kniha je ilustrovaná fotografiami so stručnými komentármi, ktorými autor čitateľovi približuje niektoré z obyčají Jánošíčanov, ich ľudový kroj a rôzne podujatia.

V roku osláv aj knižnica v Jánošíku, ktorá pracuje ako pobočka Obecnej knižnice Vuka Karadžića v Alibunari, oslávila 50. výročie založenia. Zo začiatku knižnica fungovala samostatne. Ako pobočka Obecnej knižnice Vuka Karadžića pôsobí od roku 1997 a od roku 2004 sídli v miestnostiach Domu kultúry. V súčasnosti obsahuje vyše štyritisíc kníh a štyridsať percent z nich sú slovenské knihy.

Prečo by ste mali navštíviť Jánošík?

Začiatok jesene je obdobím, keď do Jánošíka zavíta najviac návštevníkov. Je to vďaka podujatiu Dni rybarov, ktoré sa od roku 1984 pravidelne koná na brehu kanála Dunaj – Tisa – Dunaj. Podujatie pripravujú dve susedné obce Alibunar a Plandište, ale hlavným organizátorom je Združenie rybarov Babuška z Jánošíka. Brehy kanála vtedy obsadia stovky rybárov, ktorí súťažia v rôznych kategóriách lovu rýb, varí sa rybacia polievka a neodmysliteľné je vystúpenie folklórnych súborov, ako aj ľudová veselica.

Návštevníci Jánošíka si od roku 2009 môžu pozrieť etnodom, v ktorom sa zhromažďuje, uchováva a vystavuje zbierka tradičných ľudových predmetov (nábytok, odev, náčinie, náradie, staré fotografie, knihy a i.). Milovníci suvenírov tu nájdu aj rôzne ručné práce, výšivky, ozdobené fľaše a rozličné etnovýrobky.

V etnodome sa koná aj podujatie pod názvom Deň višni. Je to podujatie, ktorým Jánošíčania od roku 2009 ďakujú za úrodu ovocia, ktoré je už vyše desať rokov ich najvýnosnejším hospodárskym produktom. Hlavným organizátorom je združenie žien Janošičanka. V rámci celodenného programu sa v etnodome koná výstava obrazov, maľovaných tekvíc, ručných prác, fliaš, na ktorých sú znázornené motívy višní. Členky združenia žien pripravujú višňový lekvár, pálenku, šťavu a višňové tradičné jedlá, ktoré môžu návštevníci v sedliackej atmosfére ochutnávať. V tento deň sa koná aj detský jarmok, v predvečerných hodinách milovníci športu si organizujú futbalové zápasy. Jánošíčania tak nielen ďakujú za úrodu, ale aj zachovávajú slovenské gastronomické tradície – jedlá a nápoje a zároveň rozvíjajú cestovný ruch vidieckeho typu.

Jánošík môžete navštíviť aj počas dvoch vydarených kultúrnych podujatí. Prvým z nich je Detský festival slovenských ľudových piesní Janošicke perly (založený roku 2001), na ktorom sa prezentuje celoročná hudobno-tanečná a spevácka činnosť základnej školy. Janošicke perlysú vždy v máji a víťaz festivalu reprezentuje Jánošík na Detskom festivale slovenských ľudových piesní Rozspievane klenoty v Kovačici. Druhým lákavým podujatím je Medzinarodny folklorny festival (založený roku 2009), ktorý každoročne v novembri prostredníctvom ľudového tanca, spevu a hudby spája Slovákov z viacerých krajín, ale taktiež prezentuje tradície a kultúru multietnickej Vojvodiny a jej folklórnych súborov.

Keď navštívite túto rázovitú a malebnú dedinku s menom slovenského ľudového hrdinu, privítajú vás srdeční, úprimní a vždy priateľsky naladení Jánošíčania.

A dievky nech neváhajú napiť sa vody z tých povestných jánošíckych studní.