Savino Selo

Zabudnutý slovenský ostrov

Zemepisná charakteristika a obyvateľstvo

Dedina Savino Selo (niekdajšia Torža) patrí do obce Vrbas v Juhobáčskom obvode. Zaberá plochu 61,7 kilometrov štvorcových v nadmorskej výške 85 m n. m. Nachádza sa na 45° 30´ 13´´ severnej zemepisnej šírky a na 19° 31´ 12´´ východnej zemepisnej dĺžky. Roku 2002 v Savinom Sele žilo 3351 obyvateľov, z toho 166 Slovákov. Už vyše pol storočia Slováci netvoria uzavretú skupinu a splývajú s väčšinovým obyvateľstvom. Ich zastúpenie z niekdajších 22,90 percenta roku 1948 kleslo na 4,95 % pri sčítaní v roku 2002. Obyvateľstvo Savinho Sela je heterogénne: najviac je tu (vyše tisíc) Čiernohorcov a Srbov, značne menej (ani sto) Slovákov, Maďarov, Chorvátov, Rusínov, Ukrajincov a iných.

Historické fakty a súčasnosť Savinho Sela

Doteraz nie sú ucelené ani parciálne publikácie, ktoré by sa zaoberali príchodom a životom Slovákov v Savinom Sele. Slováci sem prišli v rámci vnútornej migrácie a neudržali sa dlho ako kompaktný organizovaný celok. Známe sú monografie napísané po nemecky, ktoré hovoria o toržianskych Nemcoch, ako aj jedna v srbčine z konca 20. storočia, venovaná 50. výročiu príchodu kolonistov do Torže po druhej svetovej vojne. V nemeckých knihách sa o Slovákoch nehovorí a v poslednej sa spomínajú len okrajovo.
Osídlenie Torže (nem. Torschau či Torscha, maď. Torzsa) sa prvý raz spomína v súpisoch Báčskej župy z roku 1416. Z príkazu kráľovskej komory sa roku 1783 prisťahovalo 250 nemeckých rodín z viacerých končín Nemecka. Najviac ich bolo zo švábskych regiónov, preto ich vtedajšie nenemecké obyvateľstvo nazvalo Švábmi. Torža rýchle vyrástla na ekonomicky silnú dedinu, pritom mimoriadne úhľadnú. Jej hlavná ulica (široká 46 metrov) je okrášlená štvorradovým stromoradím. V roku 1928 získala prvú cenu za vzhľad na výstave v Barcelone. V tom istom roku tu založili dobrovoľný hasičský spolok. Predtým prešiel osadou prvý vlak (1896). Roku 1899 tamojšia pošta dostala telegraf a čoskoro zazvonil aj prvý telefón (1911). Po druhej svetovej vojne mala dedina až štyri kultúrne domy: srbský, maďarský, slovenský a rusínsky, a tri kiná. V roku 1989 v Savinom Sele založili Nevenov festival detí básnikov – najprv mal ráz regionálneho, potom celoštátneho festivalu, dnes je uznávaným medzinárodným kultúrnym podujatím. Dedina má odbočku Obecnej knižnice Danila Kiša vo Vrbase s priestrannou čitárňou.

Toržianski Nemci si po príchode zriadili nemeckú evanjelickú cirkev a nemeckú školu. Na hlavnej ulici postavili hneď dva kostoly. Jeden pre veriacich Nemeckej evanjelickej augsburského vyznania cirkvi a druhý pre členov Nemeckej reformovanej helvétskeho vyznania cirkvi. V Nemeckej ev. a. v. cirkvi v Torži ako kňazi pôsobili aj Slováci: Sam Fabrici (od roku 1790), Juraj Ribay (1789), Ján Tessényi (1813). Nemci museli po druhej svetovej vojne Toržu opustiť. Zanechali nielen krásne a účelovo zriadené ulice, ale aj výkonné mlyny, tehelne, konopárne, elektráreň, sódovkáreň, remeselnícke krajčírske, pekárenské, obuvnícke, kováčske, holičské zariadenia, pohostinstvá a pod. Chrám Nemeckej evanjelickej a. v. cirkvi (stál v strede hlavnej ulice – teraz je tu budova Miestneho spoločenstva Savino Selo) bol po vojne zbúraný. Kalvínsky kostol stojí dodnes. Dedinu v rokoch 1945 a 1946 osídlili početní kolonisti predovšetkým z Čiernej Hory, ako aj z Bosny a Hercegoviny. Torža v roku 1947 zmenila názov na Savino Selo podľa národného hrdinu Savu Kovačevića.

Slováci v Savinom Sele

Presné údaje o prvých Slovákoch v Torži nemáme. Predpokladá sa, že boli nimi „bíreši“ rodom z Pivnice. Podľa úradnej štatistiky z roku 1900 žilo tu 119 Slovákov. Údaje z prvého povojnového sčítania obyvateľstva z roku 1945, teda pred poslednou plánovanou kolonizáciou osady, hovoria, že tu žilo 352 Slovákov (čiže 22,90 percenta z celkového počtu obyvateľov), 570 Srbov (37,09 %), 387 Maďarov (25,18 %), 134 Rusínov (8,71 %). Národnostná štruktúra sa výrazne zmenila v roku 1948, keď Savino Selo malo 5084 obyvateľov: najviac Čiernohorcov 1688 (33,2 %), Srbov 1091 (21,4 %), 729 Maďarov (14,4 %), 594 Rusínov (11,6 %), 322 Slovákov (6,3 %), 297 Nemcov (5,4 %), 234 Chorvátov (4,6 %). Oveľa menej bolo Slovincov, Rusov, Čechov, Macedóncov, Rumunov, Bulharov a iných. Pri sčítaní roku 2002 z celkového počtu 3351 obyvateľov (1073 domácností) bolo 1280 Čiernohorcov (38,19 %), 1211 Srbov (36,13 %), 166 Slovákov (4,95 %), 161 Maďarov (4,80 %), 106 Chorvátov (3,16) a iných.

Prví pivnickí Slováci, ktorí v Torži bývali ako želiari alebo si postavali vlastné príbytky, sa zúčastňovali na náboženských obradoch v nemeckej reči –po slovensky hovorili iba doma. Po odchode Nemcov pripadla úloha postarať sa o evanjelikov v Torži ev. a. v. cirkevnému zboru v Pivnici. Keďže nemecký ev. a. v. chrám bol hneď po odchode Nemcov zbúraný, slovenskí evanjelici si najprv odbavovali služby Božie v reformovanom (kalvínskom) kostole, neskoršie sa stretávali v jednej z miestností reformovanej fary a napokon v súkromných domoch. Roku 1989 pivnická evanjelická a. v. matkocirkev z prostriedkov a fondu EKD z Nemecka kúpila pre potreby fílie v Savinom Sele malý súkromný dom na Ulici Janka Čmelíka. Dala ho zrekonštruovať a zriadila v ňom modlitebnicu. V nej sa savinoselskí Slováci stretávajú dvakrát v roku doteraz. Pivnický ev. farár k nim prichádza v druhý deň Vianoc a Veľkej noci a okrem toho odbavuje pohreby a krsty. Pri bohoslužbách býva prítomných 10 - 20 cirkevníkov. Z členských kníh jednoznačne vyplýva, že savinoselskí Slováci sú pôvodom z Pivnice. Nasvedčujú tomu priezviská, aké sa bežne vyskytujú aj v Pivnici: Baďura, Činčurák, Pudelka, Pap, Imrek, Kunčák, Čásar, Žigmund, Durgala, Klúčik, Bolehradský, Kámaň, Uhlárik, Žihlavský, Chrček, Slávik, Valihora, Tót, Grňa, Dudok, Klasovitý, Neúročný, Dudok, Pálenkáš a iné.

Najvýznamnejším slovenským farárom tu bol Juraj Ribay, popredný slovenský osvietenský vzdelanec, jazykovedec a slavista. Do Torže prišiel roku 1789 a pôsobil tu do smrti 31. decembra 1812. Bol iniciátorom výstavby nemeckého evanjelického a. v. kostola v Torži. Sedemdesiat rokov po jeho smrti Savinoselčania už nevedeli, kde má hrob. Prvý pivnický ev. farár, ktorý pôsobil vo fílii, bol Gustáv Vladimír Babylon (kňaz v Pivnici v rokoch 1944 – 1990).

Po slovensky sa v Savinom Sele začalo vyučovať až po druhej svetovej vojne. Budova niekdajšej základnej školy existuje aj v súčasnosti, ale už ako súkromný rodinný dom (na Ulici Iva Lolu Ribara). Od roku 1954 sídli Základná škola Branka Radičevića na Ulici maršala Tita. Čoskoro po oslobodení boli zriadené štyri (nižšie) slovenské triedy s asi štyridsiatimi žiakmi. Prvou slovenskou učiteľkou bola Zuzana Korčoková z Hložian. Vyučovala všetkých žiakov spolu v jednej, spoločnej učebni. Slovenské triedy zanikli už koncom päťdesiatych rokov 20. storočia. V školskom roku 1992/1993 sa v škole začala výučba slovenského jazyka s prvkami národnej kultúry pre žiakov 1. až 8. triedy. V školskom roku 2012/2013 na hodiny slovenčiny dochádzalo už len jedenásť žiakov (1.– 8. ročníka): všetci zo zmiešaných manželstiev. Počnúc školským rokom 2012/2013 sa začalo po slovensky vyučovať aj náboženstvo.

Slováci v Savinom Sele si hneď po oslobodení založili Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý organizoval prednášky a usporadúval kurzy na zníženie negramotnosti. Po reorganizácii odboru vznikol Kultúrno-osvetový spolok Jánošík na čele s predsedom Ondrejom Plachtinským. V päťdesiatych rokoch 20. storočia, keď tu žilo viac než 60 slovenských rodín, spolok mal sto členov. Keď si Slováci kúpili a roku 1952 zriadili Slovenský dom kultúry (na Ulici Bratstva a jednoty) a založili Kultúrno-osvetový spolok Jánošík, sa začalo postupne prebúdzať ich národné povedomie. Každú nedeľu sa stretávali vo svojich miestnostiach na besiedkach a zábavách. Slovenské učiteľky nacvičovali divadelné hry a tance so žiakmi i s mládežou, ale zapájali sa aj dospelí – mali dokonca aj spevokol. Režisérkami, choreografkami, ba i herečkami boli Eva Merníková (roku 1947 pod jej vedením nacvičili hru Zmarené námluvy), Zuzana Korčoková (Truc na truc, 1949) a Anna Šimová (Už sú všetci v jednom vreci, 1952; Kamenný chodníček, 1953; Matka, r. 1954). Pôsobil tu aj Juraj Fekete (inak Rusín). Spolok mal aj vlastnú skromnú knižnicu. Savinoselskí Slováci sú však už celé polstoročie bez slovenského spolku. Neobnovili Maticu slovenskú a nemajú ani žiadne iné občianske združenie. Malý zabudnutý slovenský ostrov v Savinom Sele sa zmenšuje a tep jeho života pomaly, ale isto chabne.

Prečo by ste mali navštíviť Savino Selo?

Predovšetkým preto, aby ste sa mohli na vlastné oči presvedčiť o pravdivosti predchádzajúcej vety. Savino Selo môžete navštíviť aj preto, aby ste si vypočuli legendu, ktorá hovorí, že Torža dostala meno po krásavici menom Tarča, dcéry starého hojiča rán. Vraj prekrásne spievala a keď kedysi tade išla skupina tatárskych jazdcov, jeden z nich, očarený krásou Tarče, sa jej chcel zmocniť. Keď sa mu to nepodarilo, usmrtil ju a odišiel preč. Nasledujúce ráno sa tu podľa legendy objavil prameň modro-zelenej bystrej vody, ktorá sa čoskoro ukázala byť liečivou, takže ľudia začali navštevovať Tarčin prameň. Začali si tu stavať chalupy, založili ulice, až nakoniec vznikla dedina – Torža. Povesť hovorí, že v deň smrti krásavice Tarče pri jasnej a hviezdnatej oblohe počuť jej pieseň ako ozvenu cudnosti.

Keby vám nestačila prechádzka dedinou a pohľad na zanikajúcu krásu kedysi nádherných domov a ulíc, môžete si vychutnať čistý vzduch na Širine, teda na mieste, kde sa spájajú dva kanály (tzv. kráľovský z 19. storočia a kanál Dunaj – Tisa – Dunaj z polovice 20. storočia) a nadchýňať sa flórou a faunou okolia. Môžete sa odfotografovať pri storočnom bielom topoli (Populus alba) na hlavnej ulici, ktorý je chránený štátom ako vzácna prírodná pamiatka, alebo sa pristaviť pri niekdajšej vile z konca 19. storočia. Prípadne si môžete oddýchnuť v moteli Zodijak. A nezabudnite si pozrieť spomienkovú kamennú tabuľu na budove Miestneho spoločenstva, venovanú 200. výročiu úmrtia Juraja Ribaya.