Vojlovica

MIESTO DOŽINKOVÝCH SLÁVNOSTÍ

Zemepisná charakteristika a demografia

Vojlovica je sídlisko mesta Pančevo, ktoré sa nachádza v Banáte pri rieke Temeš a je strediskom južnobanátskeho obvodu. Nachádza sa na 44° 50' 46,9" severnej zemepisnej šírky a 20° 40' 04,95" východnej zemepisnej dĺžky.

V Pančeve žije 77 087 obyvateľov a z toho je 1,82 %, čiže 1407 obyvateľov slovenskej národnosti. V meste je 27 890 domácností s priemerným počtom 2,75 členov v jednej domácnosti. Podľa posledného sčítania má Vojlovica 5015 obyvateľov, z toho je 833 Slovákov.

Špecifiká Vojlovice

Základné špecifikum Vojlovice, od jej založenia podnes, je etnická rôznorodosť. Pestrá národnostná štruktúra osady v značnej miere ovplyvňovala rozvoj kultúry a jazyka Vojlovičanov, s čím sa vo Vojlovici stretáme aj dnes. Tak napr. maďarský a slovenský spolok žien sa spoločne stretávajú a organizujú výšivkárske večierky, kde si navzájom ukazujú odlišnosti a spoločné črty tohto ľudového remesla. Kultúrno-umelecké spolky každoročne spoločne organizujú rôzne podujatia, na ktorých sa neraz stáva, že kapela hrá jednu melódiu a každá menšina si pieseň zaspieva vo svojom materinskom jazyku. Tak Srbi, Slováci a Maďari ako aj nepatrný počet Macedóncov a Rumunov – aj keď nehovoria jazykom svojho suseda – určite mu rozumejú a čo je najdôležitejšie, zvyky, tradíciu a obyčaje podporujú, zveľaďujú a prezentujú ako svoju vlastnú, vojlovickú kultúru.

Historické fakty a súčasnosť Vojlovice

V období rokov 1856 až 1869 sa vedľa Dunaja, na tzv. Máriinej zemi, začalo veľké sťahovanie obyvateľstva. Územie sa tiahlo od Titela, cez Pančevo po Kovin a na ňom vrchnosť Rakúsko- Uhorskej monarchie založila osem nových osád, medzi ktorými bola aj osada Marienfeld. Do osady prišlo stoosemdesiat slovenských a nemeckých evanjelických rodín z Hajdušice.

V malom počte prišli Slováci z Kovačice, Lalite, Pivnice, Starej Pazovy, Petrovca, Hložian a Padiny, ako aj priamo zo Slovenska, z Nitrianskej, Novohradskej a Trenčianskej stolice.

Už na začiatku svojej existencie mal Marienfeld 1060 obyvateľov – 560 Slovákov a 500 Nemcov. Avšak už vtedy osadníci zápasili so záplavami, ktoré v rokoch 1869, 1870, 1871 a 1876 takmer úplne zničili osadu. Malé, z hliny nabíjané domy nápor vody nevydržali a väčšina z nich sa zrútila. Nepoškodené zostali len dve školy vystavané z tvrdého materiálu. Dunajský násyp bol veľmi slabý a v roku 1879 po ďalšom vytopení štátna vrchnosť pod patronátom grófa Jozefa Hertelendyho – župana Torontálskej stolice – určila pre osadu nové miesto v blízkosti Pančeva. Osadníci Marienfelda, ktorí prežili tieto hrôzy, sa v roku 1881 presťahovali na okraj vojlovického lesa, ktorý sa nachádzal medzi Pančevom a Starčevom a založili si dnešnú Vojlovicu. Hneď sa začali spevňovať hrádze a už v roku 1882 si občania postavili nový obecný dom. V prospech osady sa veľmi angažoval župan Hertelendy a tak na jeho počesť osada bola premenovaná na Hertelendyfalva - Hertelenda.

Roku 1883 sa do Vojlovice prisťahovalo ešte dvesto rodín z Andrašfalvy-Bukoviny a tisícpäťsto maďarských obyvateľov, takže novoutvorená osada bola od začiatku etnickyrôznorodá a každej menšine, ktorá ju obývala, slovenskej, maďarskej a nemeckej, patrilajedna ulica. Jej obyvatelia sa v lete zaoberali výstavbou hrádze na Dunaji, v zime klčovali les.Štát im udelil aj kúsok zeme, ktorú začali obrábať a zúrodňovať.

O duchovný život obyvateľstva sa najprv starali kňazi z Pančeva. V roku 1884, keď v osade začal vyučovať učiteľ František Lenhardt st., bola vystavaná aj školská budova, ktorú už v nasledujúcom roku navštevovalo stodvanásť žiakov. V škole sa najprv vyučovalo v slovenčine, neskôr však prevládla maďarčina a slovenčina bola zakázaná tak v škole, ako aj v úradoch. Koncom roku 1886 prišiel do osady farár Karol Zatkalík, vďaka ktorému už v roku 1889 bola postavená fara. Slovenskí osadníci začali uvažovať aj o výstavbe chrámu, no ďalšie pohromy, ktoré osadu postihli, tieto plány narušili. Výstavba chrámu bola ukončená roku 1902 a v ňom sa dodnes uchovávajú všetky vzácne údaje a cirkevné knihy prinesené z Andrašfalvy. Cirkev bola miestom, kde si Slováci zachovávali svoju slovenskú materinskú reč a napriek tomu, že v tomto období bola prítomná silná maďarizácia aj v škole aj v cirkvi, Slováci jej úspešne čelili a zachovali si tak svoju národnú identitu.

Vznikom Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov osada zmenila svoj názov na Vojlovica. Meno dostala podľa miestneho kláštora a v jej vedení sa neraz nachádzali Slováci. V roku 1923 sa od seba oddelili slovenská a nemecká evanjelická cirkev a o rok neskôr bola postavená nová fara pri slovenskom kostole. V osade sa oživil aj národný život, vznikol Čitateľský a vzdelávací spolok a od roku 1928 sa začalo hrávať divadlo. V tridsiatych rokoch tu pôsobil aj Miestny odbor Matice slovenskej, ktorý po druhej svetovej vojne zanikol, zatiaľ čo jeho kultúrne aktivity boli v povojnových rokoch sústredené v Dome kultúry. V roku 1975 bol založený aj Kultúrno-umelecký spolok Detvan, vďaka ktorému sa kultúrny život Slovákov začal rozrastať.

V roku 1991 zaniklo na základnej škole vyučovanie v slovenskom jazyku a slovenčina sa vyučuje už iba fakultatívne. Slovenský jazyk si Vojlovičania zachovávajú v rodinách, cirkvi, v matičných aktivitách alebo prostredníctvom slovenského vysielania TV Pančevo.

Kultúrny život vo Vojlovici

Práca na poli kultúry sa vo Vojlovici rozprúdila založením Slovenského kultúrno-osvetového spolku Detvan, o čom najlepšie svedčia početné aktívne odbočky, kultúrne podujatia a zaposledné roky aj významné ocenenia ich činnosti. Spolok Detvan, pomenovaný podľabásnickej skladby Andreja Sládkoviča, je nositeľom kultúrnych a osvetových aktivít Slovákov žijúcich vo Vojlovici, ale aj v pančevskom regióne. Jeho členovia sa pravidelne zúčastňujúna významných prehliadkach a festivaloch. Do dejín nášho najväčšieho festivalu Tancuj, tancuj... sa zapísali ako víťazi a tiež ako dobrí organizátori tohto podujatia (1981 a 2011). Práve z príležitosti organizovania 41. folklórneho festivalu Tancuj, tancuj... si v areáli spolkuzriadili slovenský ľudový dom, v ktorom chránia skvosty slovenskej kultúry z Vojlovice.

Fotografiu poskytol Michal Spišiak

Divadelní ochotníci vo Vojlovici boli činní aj pred založením spolku. Predstavenia začali hrávať v roku 1928 a to najprv v Kolárikovej Ferovej krčme a potom svoje scénky nacvičovali v Hasičskom dome. Po založení Slovenského kultúrnoosvetového spolku Detvan sa divadelníci pripojili k spolku a odvtedy sa ich činnosť rozvíjala. Svoju činnosť prezentovali tak doma ako i v zahraničí a do Vojlovice priniesli aj rad ocenení. Zvlášť boli oceňovaní herci, no aj same predstavenia, a to na obecných, zónových a regionálnych prehliadkach. Tak roku 1994 predstavenie Popánštená kotrba postúpilo na FEDRAS-e v Sečnji. Významnou udalosťou pre spolok Detvan bola 31. prehliadka slovenských ochotníckych divadelných súborov, ktorá sa v roku 2000 konala práve vo Vojlovici.

Folklórna odbočka spolku Detvan pozostáva z tanečných, hudobných a speváckych skupín. Repertoár tancov je rôznorodý, no na obecenstvo, ako aj odborníkov v oblasti choreografie určite najviac zapôsobí vojlovický pôvodný tanec pod názvom Tapantoše. Okrem dospelej a mládežníckej skupiny v rámci tanečnej odbočky pôsobia aj detské tanečné skupiny pod názvom Perličky a Venčeky.

Hudobno-spevácku zložku tvoria tak sóloví speváci, ako aj orchester a spevácke skupiny, ktoré najmä za ostatných päť rokov zaznamenávajú kvalitné vystúpenia a získavajú úctyhodné ocenenia (prvé miesto pre ženskú spevácku skupinu a orchester na festivale Tancuj, tancuj... roku 2009 v Hajdušici). Pozoruhodný je najmä výber autentických piesní a krojov pre mužskú a ženskú spevácku skupinu, ale aj pre ľudový orchester.

Fotografiu poskytol Michal Spišiak

Od založenia spolku Detvan je aktívna aj výšivkárska odbočka, ktorá sa každoročne zúčastňuje na výstavách ako sú Sedliacke dni v Pančeve a Dožinkové slávnosti vo Vojlovici a svoje práce prezentovali aj na Slovensku. Okrem toho sa stretávajú s podobnými slovenskými spolkami takmer v celej Vojvodine, vítajú hostí, organizujú prezentácie kníh a pod.

V roku 2005 vydal Slovenský kultúrno-umelecký spolok Detvan zborník prác pod názvom SKOS Detvan 1975 – 2005 a zmapoval v ňom svoju tridsaťročnú činnosť. Na 150 stranách zdokumentoval textom a fotografiami kultúrny život vo Vojlovici a všetky jeho charakteristiky a špecifiká.

O pozdvihovanie národného a kultúrneho života tunajších Slovákov sa snaží aj Miestny odbor Matice slovenskej. V roku 2010 pri Matičnom dome vznikla zbierka tradičného odevu anáradia, ktorá sa aj dnes dopĺňa rôznymi exponátmi tradičnej ľudovej kultúry vojlovickýchSlovákov. Tu sa často zorganizujú aj príležitostné tematické výstavy, ako napríklad výstavastarých Biblií, nábožných kníh, cirkevných fotografií a kalichov. V minulosti priMiestnom odbore MS pôsobila aj skupina Plamienok, ktorá hudobno-scénickým predstavením prezentovala vojlovické kalendárne obyčaje. V ich repertoári našli miesto obradové tance ako Elečke, veľkonočné obyčaje (najmä oblievačky), dožinkové slávnosti, jesenná slovenská svadba a vianočný zvyk pod názvom Betlehem, ktorý predstavuje raritu vo zvykosloví vojvodinských Slovákov.

Prečo by ste mali navštíviť Vojlovicu?

Každoročne v posledný júlový víkend – pri príležitosti ukončenia žatvy – sa vo Vojlovici konajú Dožinkové slávnosti. Vďaka každoročnej úspešnej organizácii, bohatému programu a veľkej návštevnosti sa Dožinky stavajú osobitým symbolom tohto banátskeho prostredia. V rámci osláv sa vo vojlovickom chotári organizuje súťaž v kosení žita, na futbalovom ihrisku sa hrá turnaj v malom futbale, slovenské a maďarské výšivkárky usporadúvajú výstavu a prebieha tu i kultúrno-umelecký program. Občas sa usporiada aj koncert modernej hudby, ale predsa len najväčší dojem z roka na rok zanecháva sobotňajší dožinkový sprievod, ktorý je vždy autentický, no pritom aj veľmi veselý a rušný. Takmer všetci občania, od tých najmenších po tých najstarších, sa v tento deň vyobliekajú do ľudových krojov, do rúk zoberú košíky, kosáky a parádne defilujú ulicami Vojlovice. Sprevádzajú ich aj ozdobené traktory, fiakre, kombajny a kone. Večer je zábava v kultúrno-umeleckých spolkoch, kde sa koná záverečný dožinkový ples a kde sa pri ľudovej hudbe všetci spoločne bavia až do rána. Vojlovicu by ste určite mali navštíviť počas Dožinkových slávností a zažiť čaro multietnického a pestrého krojovaného sprievodu, ktorým sa zachováva tradícia posledného žatevného dňa v tejto osade.

Okrem Dožinkových slávností sa koná typická oslava aj na Veľkú noc. Ide o Vojlovickú veselicu, ktorá sa po prvýkrát konala v roku 1977, keď program obsahujúci spevy, tance akrátke komické divadelné predstavenia prichystali vojlovickí ochotníci. Po kratšej prestávke Vojlovická veselica bola obnovená a organizovaná na veľkonočný pondelok roku 1995 aodvtedy sa toto podujatie organizuje každoročne. Domácemu obecenstvu sa na javiskuspolkovej sály prezentuje celoročná práca takmer všetkých ochotníkov.

Na pamiatku Terézie Nedeľovovej-Hraškovej (1942 – 2003), učiteľky slovenského jazyka a literatúry a významnej kultúrnej dejateľky vo Vojlovici, jej spoluobčania, kolegovia, priatelia, žiaci uviedli do života podujatie, ktorým si pripomínajú jej život a dielo. Sú to Dni Terézie Nedeľovovej-Hraškovej, ktoré sa od roku 2003 pravidelne konajú v júni v miestnostiac Spomienkového domu. Podujatie organizuje spolok Detvan a Miestny odbor Matice slovenskej vo Vojlovici v podobeliterárnych večierkov, bohatého kultúrno-umeleckéhoprogramu, divadelných predstavení a všetkého toho, čo byaj sama Terézia Nedeľovová-Hrašková Vojlovičanom dopriala azorganizovala.

Milovníkom kláštorov a barokovej architektúry navrhujeme vo Vojlovici pozrieť si Kláštor Vojlovica, jednu z najstarších cirkevných pamiatok vo Vojvodine. Ide o srbský ortodoxný kláštor zasvätený svätým Archanjelom, ktorý začali stavať na konci 14. a na začiatku 15. storočia. Pre Vojlovicu je „monastýr“ významný najmä preto, že podľa neho osada dostala meno.

V krásnom parku v strede osady sa môžete poprechádzať. Je tu umiestnený aj evanjelický kostol s netypickou sakrálnou architektúrou.

Foto: Katarína Mosnáková