Už v roku 1921 v Kysáči existvoval Spolok československých žien. Tento spolok však roku 1990 prestal byť činný. Súčasný spolok žien v Kysáči bol založený roku 2003 a má 50 členov. Predsedníčkou spolku je Ľudmila Berediová-Stupavská. Členky sa zúčastňujú na rôznych manifestáciách ako doma tak i v zahraničí. Pravidelne sa zúčastňujú na Zlatej bráne, kde vždy usporiadajú zaujímavé výstavy, na Slovenských národných slávnostiach, Tortiáde v Aradáči, podujatí Svadba v minulosti a dnes, na Slovensku na Etno-gastro festivale a Dňoch Tisovca. Ďalej sa prezentujú na manifestácií v Temerine (Pasuljijada), vo Futogu (Kupusijada). December je naplánovaný pre Vianočný bazár v Belehrade, ktorý má humanitárny ráz a na tomto podujatí sa spolu zúčastňujú s veľvyslanectvom Slovenskej republiky. Bohatou výstavou ručných prác sa predstavili aj na festivale tradičnej kuchyne, ručných prác, folklóru a remesiel Siriško prelo v Sirigu.
Spolok organizuje aj rôzne prednášky zo zdravotníctva, poľnohospodárstva, hortikultúry, náboženstva, o výchove detí. Členky Asociácie slovenských spolkov žien sa zúčastňujú aj v Banskej Bystrici na Medzinárodnej súťaži v prednese prózy a poézie Vansovej Lomnička, kde získali pozoruhodné ocenenia.
Foto: Ondrej Miháľ |
Členky spolku sú úspešné aj v pestovaní kvetov. V minulom roku sa zúčastnili na XX kvetovej manifestácií Lepa Kata, kde sa hodnotia najkrajšie kvetové záhradky. V uplynulom období najvyššiu cenu Grand Prix si získala Božena Hlošková z Kysáča.
Spolok spolupracuje s Ústavom pre rovnoprávnosť pohlaví, so spolkom z Banskej Bystrice, kde pracujú na projekte agroturizmu, s Úniou žien Slovenska a tiež aj s početnými ženskými spolkami vo Vojvodine.
Ako jedno z najpozoruhodnejšich podujatí, ktoré organizuje spolok žien je Deň kysáčskej sármy. Toto podujatie sa organizuje v septembri a trvá už niekoľko rokov. Tradičné jedlo-sármu chystajú tak ako sa aj v minulosti toto jedlo pripravovalo – v sedliackych peciach. Na podujatí sú privítané aj ženy z iných osád a spolkov.
Spolok má aj svoju etno izbu, ktorá je vyzdobená starými maľovanými posteľami, rôznymi výšivkami a všelijakými starodávnymi exponátmi, ktoré svedčia o slovenskej vojvodinskej ľudovej kultúre.
Predsedníčkou Spolku slovenských žien v Kysáči je Ľudmila Berediová Stupavská.
email: stmila@neobee.net
"Kysáčanke maľuvanie majú sukňe vyšívanie..."
Aj ľudová pesnička svedčí o tradícii skrášľovania odevných súčiastok technikou vyšívania. V Kysáči je to, aj bolo, zvlášť zaužívané.
Odjakživa sa ženské draho šatili, prihliadajúc na nevyhnutné detaily, ktoré vyšívaním aplikovali na svoje šatstvo, posteľnú bielizeň, výbavu, či izbové dekorácie samy, alebo tú prácu zverili osvedčeným dedinským výšivkárkam. Rôzne geometrické, zvieracie, či rastlinné motívy vyšívali ručne alebo na stroji – mašine.
Technika šlingovania s vyrezávaním, tiež i monogramami, sa uplatňovala pri skrášľovaní posteľnej bielizne, skôr ručne, po druhej svetovej vojne už častejšie strojove. Najčastejšie sa však vyšívaním skrášľovali rôzne časti odevných súčiastok, od hlavy po päty: ručníky – šatky, blúzky a oplecká, cakľáše, sukne, ketene – zástery, ba i papuče a zepe. Najjednoduhšie skrášľovanie je tzv. štepenie, resp. preštepovaie na stroji, utváraním rôznych geometrických útvarov jednofarebnou niťou. Takto sa skrášľovali zástery, volány – fodry na sukni, oplecká a dámske a pánske starodávne fodravie bény.
Na stroji sa odevné súšiastky skrášľovali aj štikovaním rôznymi vzormi: sukne, tj. volány na sukniach sa štikovali na kvet, modré sukne na tzv. chmele, na prút, na tratenú cestu..., kým zástery sa štikovali na pijavičke, gule... Plátenná obuv – zepe, tiež sa ozdobovali štikovaním na pijavičke alebo gule – guľavie zepe.
Starodávny spôsob ručného vyšívania je spätý s výberom materiálu, ktorý sa tiež vyrábal v domácich podmienkach pradením a farbením vlny - harasu.
Harasom sa ozdobovali zvlášť blúzky a zástery tzv. plným vyšívaním na kvet - hustý rastlinný ornament, ktoré sa nosili ku drahým sukniam, najšastejšie kašmerínkam. Okrem harasom, vyšívalo sa aj lesklou pestrofarebnou hodvábnou niťou – surovým hodvábom.
Pred druhou svetovou vojnou tieto odevné súčiastky často skrášľovali aj na tzv. záľepke, čiže podkladaným hladkým zamatom alebo atlasom v tvare ruží, hrozna, listov, púčkov..., ktoré sa potom, buď ručne alebo na stroji obvyšívali – obhodili. Veľmi esteticky a plasticky pôsobilo aj vyšívanie na tzv. pavúčiky, tj. na ihlu. Nitka sa obkrútila okolo ihly a potom sa cez to pretiahla a pripevnila o látku. Toto plné vyšívanie na kvet pozdejšie nahradilo strojové vyšívanie a postupom času vznikol jedinečný kysáčsky motív tzv, kysáčsky kvet, ktorým sa vyšívajú zástery a blúzky ku drahým sukniam, najčastejšie kašmerínkam. Okrem ženských odevných súčiastok, vyšívaním sa skrášľovali aj detské, či pánske. Tu sa však najčastejšie uplatňovala krížiková technika na panave, tiež vyšívanie na ažúr alebo aj plná výšivka na atlasových košeliach.