Janko Čeman

Za známym pseudonymom Janko Čeman sa skrýva Michal Kámaň, ktorý počas celej svojej literárnej tvorby vystupuje takto. Michal Kámaň sa narodil sa 30. septembra 1922 v Pivnici, kde vychodil základnú školu a prežil celý svoj život ako roľník a ako spisovateľ. Zdrojom všetkých ideý, nápadov, pocitov bola Čemanova dedina, jeho rodisko Pivnica, mesto, kde sa narodil, vyrástol, dospieval, žil a zomrel.

V Novom živote Viera Benková o ňom píše: „Janko Čeman bol územčistý dedinčan s citlivou dušou a s tradičnou tvrdosťou nášho sedliaka; pritom však i zádumčivý a málovravný. Pri rozhovore si spolubesedník musel často od neho vynútiť slovo, ale keď sa konečne rozhovoril o zemi, ľuďoch na rovine a o dedine – Jankovi zasvietili oči a z toho tichého a málovravného muža sa stal skutočný dedinský rozprávač“. (Benková, 1973).

Prehľad tvorby

Janko Čeman písal epické žánre a to poviedky a romány, ku ktorým pridal aj dramatickú tvorbu. Význam jeho diela je v tom, že prispel k dramatickej tvorbe v období, keď ju nachádzame v malom počte, rozšíril románovú tvorbu, a svojimi poviedkami sa pripojil k vojvodinským rustikálnym poviedkárom.

Tvoriť  začal po druhej svetovej vojne. Svoje prvé výtvory najprv uverejňoval v novinách Hlas ľudu a neskoršie jeho poviedky a divadelné hry boli zverejňované v časopise Nový život.

Roku 1970 mu vychádza prvá samostatná kniha poviedok Kde sa podeli moje kone (Obzor, Nový Sad). Jeho druhou publikáciou je román Krútňava z roku 1972 (Obzor, Nový Sad) a hneď za ním nasledoval jeho druhý román Nie každý vojak pušku nosí (Obzor, Nový Sad 1974). O štyri roky neskôr vydal zbierku s tromi divadelnými hrami, ktorá nesie jednoduchý názov Drámy (Obzor, Nový Sad 1978). Román Nie každý vojak pušku nosí Michal Harpáň preložil do srbčiny, takže vyšiel aj v srbskom preklade (Ne nosi svaki vojnik pušku, Bratstvo-Jedinstvo, Novi Sad 1975).

Posledná  Čemanova kniha bol výber z poviedok pod názvom Poctiví zlodeji (Obzor, Nový Sad 1982) a bola vydaná k autorovým šesťdesiatym narodeninám. Výber urobil a doslov napísal Jozef Valihora. Do tejto zbierky boli zaradené poviedky: Kde sa podeli moje kone?, Štyri vrecia, Päť snopov kukuričia, Poctiví zlodeji, Aby dozreli jablká, Fajfery a Handliari.  Do verejného literárneho života vstúpil  prvou poviedkou Ústup, ktorá vyšla v Novom živote roku 1950. Zobrazil v nej starú Juhosláviu po nemeckom útoku, neskôr ju premenoval na Zuzku Čaranovú,  ktorú aj dramaticky spracoval pod rovnakým názvom.

Osobitnú skupinu poviedok z tohto obdobia tvoria poviedky Poctiví zlodeji (1957), Štyri vrecia (1959), Kde sa podeli moje kone? (1961), Päť snopov kukuričia (1963), Aby dozreli jablká (1964), Fajfery (1970) a Handliari (1970), ktoré akoby boli napísané jediným ťahom. To čo je typické pre prvých päť poviedok, sú motívy krádeže, dej a prostredie. Poviedkou druhej fázy Čemanovej tvorby, ktorá sa úplne líši od uvedených poviedok je poviedka Vyrovnaní (1964), v ktorej sa autor znova vracia do obdobia druhej svetovej vojny, zobrazujúc jej tragickosť.

Do Čemanových diel sa zaradila aj jediná poviedka pre deti Kolesáre. Roku 1971 získal cenu Nového života za poviedku Fajfery a táto poviedka bola ocenená ako najlepší príspevok v 22. ročníku tohto časopisu.

Čemanove poviedky Zuzka Čaranová a Prach do očí Ján Kmeť zaradil do antológie súčasných rozprávok juhoslovanských Slovákov Červené muškáty (Kultúra, Petrovec 1961). Poviedky Štyri vrecia, Kde sa podeli moje kone a Prach do očí Michal Harpáň zaradil do výberu poviedok súčasných juhoslovanských slovenských prozaikov Svetlá v kozube (Obzor, Nový Sad a Slovenský spisovateľ, Bratislava 1971). Treťou antológiou, do ktorej sú zaradené jeho poviedky, je antológia pod názvom Jahač iz Turkmenije vo výbere Michala Harpáňa (Matica srpska, Novi Sad 1973). Aj štvrtú antológiu prózy juhoslovanských Slovákov Hlboké koľaje (Obzor, Nový Sad a Tatran, Bratislava 1988) zostavil a doslov napísal Michal Harpáň, kde zaradil Čemanovu poviedku Štyri vrecia.

Janko Čeman prispel vojvodinskej literatúre dvomi významnými románmi,  Krútňava (Obzor, Nový Sad 1972) a Nie každý vojak pušku nosí (Obzor, Nový Sad 1970).

Keď  ide o dramatickú tvorbu, pozornosť si zasluhuje hra Konopáreň (1953), i keď za jeho prvú drámu by sme mohli označiť hru Zuzka Čaranová, ktorá bola inscenovaná už v roku 1952 a uverejnená až 35 rokov neskôr. Jeho divadelné hry, drámy s vojnovou tematikou, spomínanú Konopáreň, Svetlá v súmraku (1954), Blízki-ďalekí (1964) a veselohru Nová sociálna ustanovizeň (1959), hrali mnohé divadelné ochotnícke súbory. Poslednou dráma je Piata kolóna (1981).

Mnohé  Čemanove diela zostali v rukopisoch, niektoré neboli uverejňované vôbec.

Zomrel 29. septembra 1987.

Jeho meno nosí ochotnícke divadlo v Pivnici.