Ladislav Čáni

Ladislav Čáni, súčasný básnik, textár a autor piesní patrí do tzv. „generácie X“ slovenských vojvodinských spisovateľov.

Čáni sa narodil 1. decembra roku 1961 v Sriemskej Mitrovici. Vyštudoval slovenský jazyk a literatúru na Oddelení slovakistiky Filozofickej fakulty v Novom Sade. Aktívne sa venoval písaniu textov a skladaniu piesní. Vo Vojvodine autorsky spolupracoval na vydaní viacerých albumov interpretov populárnej hudby.

Čáni pre svoju tvorbu získal aj ocenenia. V roku 2002 bol odmenený prvou cenou na medzinárodnom festivale v Banja Luke, v Bosne a Hercegovine.

V rokoch 1993 - 2009 žil v Bratislave. Pracoval na Slovanskom gymnáziu v Bratislave ako profesor, neskoršie na Úrade pre Slovákov žijúcich v zahraničí, kde pôsobil aj ako redaktor časopisu Slováci v zahraničí, ďalej ako štátny radca na Ministerstve kultúry Slovenskej republiky. V súčasnosti je tajomníkom Národnostnej rady slovenskej národnostnej menšiny v Srbsku.Žije v Báčskom Petrovci.

Ladislav Čáni literárnu tvorbu publikoval v rôznych literárnych časopisoch. Vydal štyri zbierky básní a to bibliofíliu Glosolália, básnické zbierky Zánik chrámu, Po milovaní a Kameň na dlani. Niektoré z básní uverejnených v týchto zbierkach aj zhudobnené. Čáni tiež vydal i audiokazetu Ladislav Čáni a cédečko Malá nočná panika.

Bol odmenený cenou časopisu Nový život (1997, 2004).

Básnická tvorba Ladislava Čániho predstavuje revitalizáciu poézie vojvodinských Slovákov. Jeho básnické dozrievanie bolo atypické. Vždy sa voči svojmu dielu staval pomerne kriticky, pochybovačne.

Jeho dielo charakterizuje problém indivíduu, ktorý sa líši od väčšiny v spoločnosti, v ktorej sa nachádza. Pre Čániho básne sú taktiež príznačné i teologické, existencialistické, poetologické otázky. Časté sú tu hraničné existenčné situácie, v ktorých vidíme kto je a aký je vlastne každý človek vo svojej podstate.

Okrem poézie, Ladislav Čáni písal i prózu. I tu sa prelínajú rôzne postupy, no obsahom a formou má Čániho próza najbližšie k postmoderne. Prózu uverejňoval časopisecky to najčastejšie pod pseudonymami ako napr. Daniel Harpáň, čo predstavuje kombináciu mien autorov Daniela Hanusa a Michala Harpáňa. Aj takýmto činom naznačil svoje smerovanie k postmoderne, čiže k jej postulátu intertextuality. Tieto prózy vychádzali v Novom Živote.

Literárna tvorba Ladislava Čániho, tak básnická, ako i prozaická, je skutočne ojedinelá v kontexte slovenskej vojvodinskej literatúry. Len sotva ho možno zaradiť k určitej si generácie autorov, či do literárneho smeru. Je stále na pomedzí moderny a postmoderny, je v nej cítiť i silný vplyv beatnikov a to amerických básnikov a prozaikov päťdesiatych až šesťdesiatych rokov 20. storočia, ktorí svojimi dielami i životnými postojmi demonštrovali nesúhlas s konzumnou spoločnosťou a s konzervativizmom príznačným pre vtedajšiu kultúru.

Beatnici nemali spoločný tvorivý manifest, autori boli výrazne špecifickí, lebo ich individuality významne určovali tvorbu ich poézie. Práve do tohto kontextu možno zapojiť Čániho tvorbu a v jeho diele je tento vplyv najpríznačnejší.

Pre básnický a prozaický subjekt Ladislava Čániho sú charakteristické pesimistické nálady zapríčinené neprispôsobenosťou spoločenosti a konvenciám. Básnický subjekt je veľmi silná indivídua, čo nevyhovuje ani jemu samému, no aj napriek tomu sa neusiluje prispôsobiť sa. Jeho individualizmus sa približuje k intenciám postmoderny, tuší ju, no keďže spoločnosť v tom čase ešte stále nebola v nej, básnický subjekt a autor trpia frustráciámi z nepochopenosti.

Z postmoderných charakteristík, okrem silného individualizmu, pre Čániho literárne dielo je príznačná i otvorenosť, samoreflexia, fragmentárnosť v cítení protagonistov, zmena elitárskej literatúry na populistickú, ako i intertextualita.

Pre prózy sú charakteristické deje odohrávajúce sa na pomedzí medzi realitov a snom, čím autor necháva samotnému čitateľovi dať dielu zmysel a utvoriť si závery. V týchto textov je dianie zvnútronené a aj zdanlivé vonkajšie deje projektujú psychické stavy, najčastejšie problémy, ktoré protagonistom prináša ich marginálne postavenie v spoločnosti.

Čániho pesmizmus a dezilúzia v literárnej tvorbe je svojráznym ukazovateľom potreby zmeniť vtedajšiu literárnu situáciu, potrebuje posunúť sa ďalej od prekonaných modernistických a avantgardných postupov a naplno sa zapojiť do postmodernistického kontextu a takým spôsobom byť v kroku s európskymi a svetovými literárnymi prúdmi.

I vďaka takým autorom, akým je Ladislav Čáni sa slovenská vojvodinská literatúra môže naplno zapojiť do svetového kontextu v literatúre.