Mária Gašková

Mária Gašková sa narodila 17. apríla 1948 v Kysáči. Základnú školu absolvovala v rodisku a strednú učiteľskú v Sriemskych Karlovciach, kde začala i svoje výtvarnícke školenie u B. Vulekovića. Maliarstvo vyštudovala na Fakulte úžitkových umení v Belehrade v triede Rajka Nikolića roku 1973. O dva roky neskoršie tu absolvovala i postgraduálne štúdium monumentálnej maľby. Pracovala ako výtvarný pedagóg v Sredoškolskom stredisku Jovana Vukanoviča v Novom Sade, na Gymnáziu Jána Kollára v Petrovci, na Pedagogickej akadémii v Novom Sade a ako výtvarný pedagóg na Vyššej škole pre vzdelávanie vychovávateľov v Novom Sade. Žije v Kysáči. Od roku 1971 vystavuje na spoločných výstavách a od roku 1973 aj samostatne. Najväčší počet samostatných výstav realizovala v Novom Sade. Od roku 1981 je členkou Združenia výtvarných umelcov Vojvodiny (ULUV).

Akademická maliarka Mária Gašková je predovšetkým maliarkou lyrickej abstrakcie. Formovala sa pri vyhľadávaní svojho variantu abstraktného expresionizmu. Farba je jej základným výrazovým prostriedkom a iba pomocou nej dosahuje úplnú objemovosť a artikuláciu tvarov, čo môžeme najľahšie badať najmä v jej prvom a východiskovom období zo sedemdesiatych rokov. Mária Gašková sa už tu snažila farbami a ich kompozičným ucelením do abstraktných tvarov priamo vyjadrovať emócie. Išlo tu teda o úplne nefigurálne, či nepredmetné práce.

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Neskoršie, na jej abstraktných kompozíciách, najmä od roku 1980, môžeme zreteľnejšie rozoznať jednoduché formy, ktoré upomínajú na detaily nejakého celku, ktorý však nemôžeme ani asociačne domyslieť, lebo detail vďaka svojej fragmentárnosti neposkytuje dostatočnú správu pre úplnú identifikáciu. Preto ho musíme chápať ako abstraktný umelecký prejav i napriek tomu, že tu rozoznávame akési tyče a rúrky, rozkrútené obväzy a zhúžvanú látku, ktorej skrkvané záhyby umožňujú maliarke vyjadriť bohaté svetelné odtiene v monumentálnej podobe.

Tretí krok vo svojej tvorbe Mária Gašková urobila v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď sa na jej plátnach objavila figúra človeka. Olejomaľby z tejto tvorivej fázy Márie Gaškovej nám umožňujú nazrieť do jej videnia podstaty človeka a sveta pomocou vizuálne vyjadrených emócií, materializovaných v rôznych polohách ľudského tela v rozvírenom amorfnom priestore obrazu. Z tohto abstraktne vyriešeného pozadia s veľkou námahou sa v popredí formuje ľudské telo, ktoré môžeme pochopiť ako archetyp, či ako obraz prapočiatočného bytia človeka vrhnutého medzi sily a prúdy, s ktorými bojuje proti rozplynutiu sa vo farebných víroch. Nevidno skadiaľ telo prichádza, ani kam smeruje. Zbavené je základu a snaží sa vypätím svojho svalstva dostať sa z vírivej priepasti, snaží sa bojovať a dôjsť k bytiu, osamotené a vyčerpané.

Fotografiu maľby poskytol Vladimír Valentík

Tieto Gaškovej maľby vznikli na hranici bytia a myslenia, kde zostáva iba pocit a tušenie. Je to svojrázny hovor o ľudských existenčných bojoch, metamorfózach, extázach a agóniách. Tieto maľby sa pokúšajú vyjadriť metafyzické osudy kozmického tajomstva človeka. Ide tu teda o Gaškovej svojrázny expresionizmus s hlbokým metafyzickým podtextom, ktorý ako aj každý expresionizmus nemá tendenciu reprodukovať, ale evokovať.

Obrazová skutočnosť Márie Gaškovej je definovaná farbami a ich náladovými hodnotami, i keď expresia jej obrazov sa zakladá na celkovej kompozícii obrazu.

Roku 1994 Mária Gašková sa rozhodla vyskúšať v koordinátach svojej výtvarnej poetiky nové výrazové možnosti, najmä keď ide o tretí rozmer maliarskeho plátna. Zaexperimentovala si s tradične pochopeným dvojrozmerným pries­torom obrazu vytvárajúc taktilne olejomaľby, čiže trojrozmerné obrazy. Túto skúsenosť využíva i pri svojich kolážach. No predsa to podstatné v umení, čo najčastejšie uniká rečovej artikulácii, Mária Gašková dosahuje farbou.