Pavel Jozef Šafárik

učiteľ, jazykovedec, slavista, básnik, historik, etnograf

Pavel Jozef Šafárik

( 13. mája 1795 - 26. júna 1861 )

Pavel Jozef Šafárik sa narodil 13. mája 1795 v Kobeliarove v rodine evanjelického kazateľa a učiteľa. Študoval na nižšom gymnáziu v Rožňave (1805 – 1808), gymnáziu v Dobšinej (1808 – 1810), na lýceu v Kežmarku (1810 – 1814) a na univerzite v Jene (1815 – 1817). Jeho bádateľské plány sa zrodili v Jene. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy, budovanie slavistických katedier a vydávanie prameňov. V Jene sa začal zaujímať aj o ľudovú slovesnosť.

V rokoch 1817 – 1819 pôsobil ako vychovávateľ v meštianských rodinách v Bratislave. Do literatúry vstúpil latinskou básňou Ode festiva... a básnickou zbierkou Tatranská múza s lýrou slovanskou (1814). Spolu s F. Palackým vydal prácu Počátkové českého básnictví, obzvlášte prozodie (1818), ktorou sa usilovali prekonať staré veršové postupy a nastoliť pre vývin poézie nové tematické i formálne dimenzie. Pre históriu, jazykovedu a literárnu vedu má veľký význam jeho monumentálna práca písaná po nemecky Dejiny slovenskej reči a literatúry (1926). Spoločne s J. Kollárom a ďalšími spolupracovníkmi vydal dva zväzky ľudových piesní Písne svĕtské lidu slovenského v Uhřích (1823,1827).

Pre našu krajinu je zvlášť pozoruhodné jeho pôsobenie v Novom Sade, do ktorého prišiel 15. septembra 1819 ako profesor a riaditeľ Srbského pravoslávného gymnázia. V Novom Sade, Sriemských Karlovciach a v monastýroch Fruškej hory skúmal dejiny literatúry a srbskí lingvisti ho považujú za priekopníka srbskej filológie. Na týchto priestoroch začal písať aj svoje obsiahle dielo: Dejiny južnoslovanskej literatúry – prvá vedecká práca o srbsko-chorvátskom jazyku, ktoré bolo zverejnené v roku 1826. Postu riaditeľa novosadského gymnázia bol zbavený pre svoje evanjelické vierovyznanie.

V Prahe pokračoval vo svojej rozmanitej práci. Bol redaktor, cenzor a kustód univerzitnej knižnice. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr. Reagoval na podceňovanie slovanských národov, ich kultúry a jazyka a chcel v duchu ideí národného obrodenia vplývať aj na orientáciu mladej generácie. Organizačne a tvorivo prispel k rozvoju vedeckej práce aj ku školským reformám v habsburgskej monarchii. Roku 1837 vydal rozsiahle dielo Slovanské starožitnosti, v ktorom zhrnul svoje dlhoročné bádanie v oblasti dejín slovanských národov. Pre dejiny svetovej slavistiky je významné jeho monumentálne dielo Slovanský národopis (1842). Veľkú úctu požíval doma i za hranicami.

Jeho meno nesie univerzita v Košiciach a niektoré katedry prešovskej univerzity. V rodnom dome v Kobeliarove má zriadenú pamätnú izbu. V centre Nového Sadu je jeho menom nazvaná ulica, ako aj dva slovenské spolky Slovákov žijúcich v Srbsku – v Novom Sade a v Dobanovciach.