Vianočné zvyky v Starej Pazove

Najväčším a najradostnejším sviatkom u všetkých Slovanov sú Vianoce. U nás v Pazove ich voláme Kračúm. Hoci všetci Slováci oslavujú Vianoce, i tí na Slovensku, i my na Dolnej zemi, mnohé zvyky sa líšia. Každú osadu, v ktorej Slováci žijú, charakterizujú určité špecifické tradície.

Vianociam predchádzajú Mikuláš a Lucia. V Pazove neboli nijaké zvyky, ktoré by sa spájali s Mikulášom, ale zato Lucka chodila s husacím krídlom a bila po prstoch tých, čo nemali niečo vyhotovené, najmä dievčatá, napr. višití obrus, upleťeňie kapce, opštrikaňie panťuške (druh obuvi s pleteným vrchom). Hovorilo sa, že chodila v bieľej plachťe a tým, čo boľi vrédňi (usilovní), voľačo doňiesla. Od Lucki do Troch kráľov sa nevaril buob aj geľéďiňe (zemiakové knedle), abi ňemaľi vredi. Dobre bolo, aby na Lucku prvý do domu prišiel muž, lebo sa verilo, že muž prináša oceľ, aby sa hrnce nerozbíjali.

Tesne pred večerou na Posiaci večer (Štedrý večer) do každého domu, v ktorom mali deti, prichádzal Ježiško a do preňéj chiži odnášal krizbám (vianočný stromček). Preňia alebo tiež stajáca chiža bola v Pazove sviatočne zariadená izba, ktorá mala okná do ulice, nebola obývaná a boli v nej pekne hor popraveňie postele, šifonér (veľká skriňa), stôl, kredenc, vešiak, veľké zrkadlo – izba, ktorá i zvláštne voňala.) Krizbám stál na stole až do Troch kráľou a  deti si ho často chodili obzerať, ale sme sa ho nesmeli dotýkať. Vianočný stromček bol opraveňí (ozdobený). Tí majetnejší mávali ozdobenú jedľičku, a chudobnejší iba borovičku.

Ježiško býval oblečený v bielom a do tváre mu deti nevideli. Ježiškom býval zvyčajne člen rodiny s prehodenou bielou posteľnou plachtou na hlave. Vôbec nebolo dôležité, kto to je, ale čo prináša. Deti boli rady, že priniesol krizbám.

Pod krizbánom na stole v stajácej chiži stál tanier so žitkom, ktoré bolo obviazané červenou stužkou. Žitko sa sadilo ešte na Lucku, aby do Vianoc narástlo, a zostávalo tam do Troch kráľov. Krizbám pripomínal čosi zázračné. Bolo na ňom niekoľko guľóu z jemného postriebreného skla, zopár mandarínok so zvláštnou vôňou, orechy f pozlátku (v staniole), ktorý zostal z vlaňajších cukríkou, a cukríke (cukrové salónky) – červeňie, bieľe, svetľie, zeľeňie... Celkom na vŕšku bola obyčajne doma urobená hviezda zo staniolu a vaty a dolu pri koreni bola drôtom pripevnená pečiarka – červená hubams bielymi bodkami. Na stromčeku sa beľeľi chumáčiky z vaty. Voľakedy Ježiško neprinášal pod stromček darčeky, ako je to teraz zvykom, stačil krizbám.

Do Troch kráľov si deti chodili stromček iba obzerať a tešiť sa z neho, a keď svitol ten deň, krizbám rúcaľi. Ozdoby sa odkladali do škatule a potom na šifonér a mandarínky, orechy a cukríky sa rozdelili na rovnaké časti, ktoré každé dieťa mohlo zjesť.

Na Posiaci večer sa dopoludnia rosťahuvalo a pieklo slatkuo réjteša (závin): krumpľovo, kapustovo (zo slatkóu kapustóu), tvarohovo, makovo, aby bolo čo na obed. Večer šiel z každej domácnosti aspoň niekto zo starších do kostola, obyčajne mamička (stará mať), ale i deti, ktoré mali ísť gu spoveďi, alebo mladšie, ktoré chodili na faru, kde dostali veršíky, ktoré potom v kostole po službách odriekali. Keď sa ohlásili zvony, príprava pokrmov na slávnostnú večeru bola pri konci. Keď sa tí z kostola vrátili, mohlo sa večerať. Na Vianoce sa nevarilo v každej domácnosti rovnako. Niekde sa na Posiaci večer varila sľepečia supa, hlavina (bravčová nasolená hlava, ktorá sa najprv prevarila) upečená na ťapši s krumpľámi (na pekáči spolu s nakrájanými zemiakmi), potom bývala prevarená klbása a chrem. Obyčajne sa pripravovala iba polovica hlavy, pričom ucho sa odkrojilo a dalo na zemiaky, aby nezhorelo. Deti mali najradšej ucho a mäso, ktoré im starší vyberali z vnútornej časti upečenej hlaviňe.

Niekde sa na  večeru varila kapustnú polievku a pripravovalo slepačie alebo bravčové mäso. V mnohých rodinách sa varili i makové alebo orechové rezance. Ryby sa v Starej Pazove na Vianoce nepripravovali a aj inokedy sa ryby konzumovali len zriedka.

Po večeri boli i koláčike – oblátkovie, ľepeňie s pekmezom (lekvárom) a posipaňie z meukin cukrom (práškovým), kifľičke (kysnuté koláčiky) s pekmezom a šápi – s orechami alebo s medom (druh koláčov, ktoré sa piekli vo formičkách). Torty sa voľakedy zriedka piekli, ale mohol byť rolát (roláda), ale iba s lekvárom.

Pred večerou sa pod stôl priniesla slama, merička s kukuricou a korpienka (kôš z prútia, zdrobnenina srbského slova  korpa),  v ktorej boli orechy a jablká, aby bola hojná úroda a dostatok všetkého. Po večeri si všetci zastali gu dverám a stará mať hádzala orechy do kútov, deti ich chytali a dávali si do keténki (zástery). Potom stará mať nahlas čítala z kostolnej knižky a ostatní lúpaľi oreche. Ak bol orech zdravý, znamenalo to zdravie, ale ak bol červiví, chorobu.

Deti sa potom obyčajne vytratili von, lebo sa tam celý večer strieľalo. Menšie deti strieľali vo dvore alebo na ulici s karabitu (karbidu) alebo s prangii a mládenci a mladí muži z mažiara, vždy na ulici. Deti si doma našli plechovku od olejovej farby (tzv. piksľu alebo škatuľu), do ktorej dali kúsok karabitu a napľuli naň. Plechovka sa dobre zatvorila. Na dne bola dierka, na ktorej sa držal prst. Potom sa k dierke priložila zápalka, alebo sa plechovka s dierkou položila nad oheň, to potom puklo – strelilo a vrchnák vyletel. Deti sa tešili, keď veľmi puklo, ale ak nestrelilo, hovorilo sa, že sa karabi‿dzasrau.

Prangija bola kovová rúrka, do ktorej sa zostrúhalo niekoľko hlavičiek zo zápaliek a rúrka sa zapchala klincom, ktorý musel tesne priliehať a bol bez hlavičky. Rúrka a klinec boli pripevnené na drôte alebo na silnejšom špagáte, za ktorý sa prangija držala. Klincom sa muselo mocne udrieť o múr alebo o kameň, aby to puklo, strelilo.

Hoci aj pri strieľaní s karabitu a s prangii mohol sa niekto zraniť, najnebezpečnejšie bolo strieľanie z mažiara. Takí, čo si nedávali pozor, mohli pri tom prísť o ruku alebo o oko. Pri každom strieľaní platilo, že všetci okrem tých, čo držali, museli sa vzdialiť – a pri poslednom všetci aj ukryť. Mažiar bola väčšia špeciálne vyhotovená kovová rúra alebo fišag (hlaveň) z ďela, asi polmetrový, a doň sa nedával karabit, ale bárut – pušňí prach, ktorý sa potom mocne upchal papiermi, handrami alebo srsťóu zo svím. Na to sa niekedy kládli ešte i kamene. Pri dne bola vyvŕtaná dierka, okolo ktorej sa namotaľi handri natopeňie gásom (petrolejom), ktoré boli niekoľko metrov dlhé. To sa potom na konci zapálilo, a keď oheň prišiel po dierku, mažiar vystrelil. Tí smelší zapáľiľi bíľu (suchá kukuričná byľ) a fitíľ (tlo) priložili k dierke. Mažiar sa obrátil smerom hore alebo do diaľky. Všetci sa rozutekali a hňeď na to bolo počuť silný výstrel. A aký zázrak boli vianočné prskavky – pŕskaľice!

Po večeri mladšie manželské páry chodili po roďiňe – k príbuzným spievať nábožné piesne a spievalo sa takto:

Naroďiu sa nán Spasiťeľ,

všého sveta Vikupiťeľ,

z jeho príchodu šťasného

radujme sa, veseľme sa

tonto Novom roku.

Niekde sa spievalo iba pod oblokom, no obyčajne spevárou zavolali dnu a potom ich i pohostili večerou, nápojmi a koláčmi. Tí sa trochu pobavili a šli ďalej. Domov sa niekedy vracali až po polnoci. Najčastejšie chodili viacerí spolu alebo sa u niekoho stretli a potom spolu šli ďalej spievať a tak sa trochu pobaviť.

V prvý deň Vianoc sa nevarilo, jedlo sa to, čo zvýšilo od večere, a ženy obyčajne šli do kostola, alebo oddychovali. Mladšie manželské páry chodili s deťmi k ženiným rodičom na obed.

Deti mali v prvý deň Vianoc svoj sviatok, lebo chodili polazuvať (vinšovať) k susedom a k príbuzným, ktorí ich vopred volali. Polazuvári dostávali do batošťoka jablká, orechy, koláče, niekedy i pomaranče, figy, slivky alebo nejaké dinárike (drobné peniaze). Nosili si aj poskladané vreckovky, do ktorých sa výslužka zaviazala. Ten, kto sa chystal polazuvať, musel sa naučiť odriekať nejaké veršíky – tí mladší kratšie a starší dlhšie.

 V Starej Pazove sa polazuvalo napríklad takto:

I.  Ja so‿malá pana

    Ja so‿malá pana, šecká zacikaná,

    dajťe mi ťisíčku, nak si kúpin sukňičku.

II.  Ja so‿maľí juhás

     Ja so‿maľí juhás, polazujem u vás,

     ouce sa mi na doľiňe a ja behám po ďeďiňe,

     kapseľka mi trčí a pez do ňéj vrčí,

     dajťe mi orieške, nak sa mi napučí.

     Pri ňemeckéj škoľe aj pri kostoľe,

     tan ftáci spievaju, Pána Krista vítaju.

     Vítanže ho, vítan, dinárik si pítan,

     dinárig mi dajťe, zbohom ostávajťe.

III.  Ja so‿maľí, ňeveľičkí

      Ja so‿maľí, ňeveľičkí, pítan si ja do kapsički,

      kus koláča, kus pagáča, doňesien vám zajtra táča.

Tí starší, ktorí už chodili do školy, mali náročnejšie veršíky:

I.  Višla hviezda

    Višla hviezda na kraj sveta, zasvieťila na póu sveta,

    ňebola to hviezda jasná, aľe bola maťi krásna,

    išla ona plakajúci, svojho sina hľadajúci.

    A vi, páňi ňeveseľí, či sťe Krista ňeviďeľi?

    Ňeviďeľi, ňeviďeľi, ako piatok pri večeri,

    chľeba lámal a rozdával, svatej krvi piťi dával,

     jecťe, piťe, pamatujťe, už ma viacej ňeviďíťe.

II.  A tan hore

     A tan hore, sláunom zbore, aňieľ zvestuje,

     že Spasiťeľ, Vikupiťeľ na zem stupuje.

     Čaz radosťi veselosťi, na zemi je pľes,

     čistá pana Krista Pána poroďila dňes.

     Jozef aj z Máriou naňho sa ďívaju,

     ovečke aj s kravičkami ťepľe naňho díchaju

     a Ježiška ohrievaju.

     Sláva Bohu, milosť mnohu, poďme k ňemu,

     spievajme mu, nocóu aj dňom. Amem.

Druhý deň Vianoc bolo Šťefana a tretí Jána. A Janóu bolo v Pazove veľa, sotvakto nemal v rodine aspoň jedného. Dopoludnia sa ich obyčajne išlo obesiť a večer otkvačiť. Chodilo sa odmieňať Jána (gratulovať k meninám).

O niekoľko dní potom prichádzal i Nový rok. Nový rok sa nevítal tak slávnostne ako Vianoce. V prvý deň po Silvestri dospelí vinšuvaľi pri návšteve:

    Vinšujen vám Noví rok,

    vipadóu ván s peci bok,

    a zo šafľa ucho, a z gazďiňe brucho,

    gazďina sa opila, čepci vodu nosila,

    kapusta jéj zňila, že si ňeumila.

Po Novom roku sú ešte Tri kráľe, keď sa končia vianočné a novoročné sviatky, po ktorých cez zimu zostávali iba priadky a niektoré mená, ako boli Pavla, Hromňice, Mari, Zuzaňi, až po veľkonočné sviatky.

Dnes sa už sotvakde polazuje alebo vinšuje. Na tieto zvyky sa pamätajú iba tí starší, ktorí si radi spomínajú, ako to voľakedy bolo. Vďaka týmto spomienkam ešte stále možno zachytiť a zapísať mnohé pekné, ale zabudnuté zvyky.