"Zabíjačka" v Starej Pazove

Koncom jesene, keď sa ukončili iné menšie alebo väčšie roboty, Pazovčania sa chystali na zabijačke (zakáľačky).

Len máloktorý chliev bol podjeseň v Starej Pazove prázdny. Gazdovia (majetnejší obyvatelia), ktorí mali prasačke (prasnice), mávali i malé prasce, neraz plný chliev (sedem či osem, nejeden i desať). A chudoba – tá  sa takisto ako-tak zmohla na kúpu prasiatka alebo dvoch v Pazove na Svínskom pľaci (dobytčom trhu), kam ich privážali sedliaci z okolitých srbských dedín – najčastejšie z južného Sriemu alebo handľeri (priekupníci) zo Srbska. Tu sa kupčilo i s iným statkom: s koňmi, kravami, teľcami, ovcami... Kupujúci obchádzali, šacuvaľi (obzerali si a posudzovali) a nakoniec sa jenaľi (jednali sa – dohadovali sa o cene). Až bola dohoda dobrá, šlo sa na odomáš (oldomáš). Prasiatka im domov priviezli buď predavači na drevených vozoch, z ktorých pomedzi priemky vykúkali vyľakané zvieratká, alebo si ich nový majiteľ dal do vreca, prehodil na bicykel a rovno s nimi domov – do chlieva. Potom ich už bolo treba iba chovať. Aby prasťom neprišlo z oču, bolo zvykom na ňih zapľuť: pu-pu-pu, akie sťe gadňie (aké ste škaredé). Tí, čo doma nemali kukuricu, museli si ju kúpiť – na šúľkach alebo omrvenú. K tomu trochu žita, otrúb a neskoršie i koncentrát (zomletá zmes obilia). Kukurica sa mlela na kašu (šrot). V Pazove bolo iba niekoľko ľudí, ktorí mali čekiťár (šrotovník)a ktorí za peniaze alebo za ušúr (určitú časť z naturálii, ktorou sa platilo za poskytnuté služby) iným mleli kukuricu. „Mi zme choďiľi do Jorgóu mľeť kašu, oňi prvo maľi sódaru (sódovkáreň), naveki bolo sveta vo dvore. Bači Emil aj ňaňa Zuska boľi takí zhovorčiví, pa chitro prešóu čas. Maľi zme takuo eno  vrecko, do keriho sa nabrala kukurica a na bicigľi aľebo pot pazuchóu zme nosiľi mľeť.“ Prasce sa chovali pomyjami, lebo v každej domácnosti raz zvýšilo z jedného jedla, inokedy z druhého. Pomyje sa obyčajne zbieraľi do dreveného súdka, odkiaľ sa varečkóu – fandľóu (veľkou plechovou naberačkou, ktorou murári naberali maltu)naberali do vedra a lievali do válova, ktorý bol  voľakedy vidlabaňí z dreva alebo skucaňí (zbitý) z dosák; neskoršie sa robil z betónu. Keď sa raz  prasťe daľi do jeďeňia, domáci si ich len obzerali, či priberajú, či budu do zabijačkóu?

Zabijačke sa v Pazove začínali už na Martina alebo na Katarieňi, neskoršie za dvaca‿ďeviati november, keď sa v bývalej Juhoslávii oslavoval Deň republiky a nepracovné boli dva dni, ale ak sviatok padol pred sobotou a nedeľou – to už boli štyri dni. Neraz sa stávalo, že niekto mal vtedy každý deň inú zakáľačku.

V podvečer zakáľačiek sa naplno chystalo, aby ráno nič nechýbalo. Kúpila sa soľ – peď aľebo ďesať kilóu, paprika – horká (štipľavá) a sladká, čierne korenie (ktoré sa obyčajne doma mlelo), niekto dokúpil i hovädzie mäso do klobás a rascu. Kto nemal doma víno, musel ho kúpiť, ale i sódu (sódovku) a pre deti kabézu alebo krachľe (nápoj z ovocnej šťavy a sódovky).  Prichystalo sa koryto, rém (drevený stojan, na ktorý sa vešali zabité a očistené ošípané), kastróla (kotol), špric za klbási (zariadenie na nadievanie klobás) – čo nebolo doma, to sa vypožičalo. Umyl sa čeber (veľká drevená alebo kovová nádoba s pokrievkou na masť), prichytali sa nože a naostrili sa. Pripravilo sa rážďa, zetke (holé kukuričie), šúľke (klasy zbavené zrna kukurice)alebo drevo na oheň. Do kastróľe sa nanosila voda zo studne. Ženy a deti za ten čas bieľiľi cesnák (čistili, zbavovali šupy), mleli korenie, mak, orechy – kto mal, cukor. (Dcéra s deťmi často prišla už večer pomáhať a zostala tam i spať.) Na zakáľačku sa povolala roďina (bližší príbuzní)a susedovci.

Na zabijačku domáci ráno vstali včas – okolo štvrtej, piatej, kým ešte bola noc, nakláľi ohem pot katlánku (vymurované ohnisko, v strede s kotlom), aby voda vrela, keď sa začnú schádzať zabijári. Keď sa začalo rozvidnievať, prichádzali prví zabijári. Každý z nich si prinášal nôž zabalený v novinovom papieri vo vnútornom vrecku na kabáte alebo f kapseľki (najčastejšie to bola vyradená kožená školská taška).

Čoskoro bolo počuť kvikot z viacerých dvorov, z rozličných koncov dediny. Niekde rezaľi jedného brava, inde viacej – čo záviselo od drúštva (členov domácnosti). Od počtu ošípaných záviselo, ako dlho trvala zakáľačka – jeden alebo dva, niekde i tri. Domáca ponúkla pálenku zo žajľíčki (dvojdecovej fľašky). Keďže už bývalo chladno, nejeden muž si radšej zvolil varenuo páľenuokzoré sa pripravovalo f šerpenki (v panvičke), kdesa karamelizoval cukor a do neho sa naliala pálenka, aby prevrela, alebo čaj – ľipoví, bagreňoví (agátový)alebo kašikoví (bazový), do ktorého sa čoplo (trochu nalialo) páľenuo, neskoršie rum alebo ľímúm (citrón).

Ošípané sa rezali po jednej. Najideálnejšie bolo, keď boli aspoň traja chlapi, ktorí najprv v chlieve chytili ošípanu, zvalili ju nabok, dvaja jej držali nohy, priláčajúc ju kolenami, a tretí držal za ucho pritláčal na zem a rezal (zakáľal). Tak ju držali, kým sa neprestala metať a kým krv neprestala tiecť. V niektorých domácnostiach i tú krv chitaľi do podloženej nádobya využívali pri príprave jedál. Neraz sa prihodilo, že ošípanú poriadne ňezarezaľi a  potom ju museli naháňať po dvore. Dobre, že dvory už bývali ohradené a že za ňou nemuseli bežať na ulicu alebo do záhrady.

Ženy prichádzali na zabijačku neskoršie ako muži a záväzne prinášali vo vrecku bombóňi (cukríky), ktorými ponúkali všetkých radom. Deti si cukríky odkladali a vystatovali sa, kto ich má najviacej a ktoré sú najlepšie. Ak sa stalo, že niektorá zo žien pozabudol na cukríky, vždy niekto pripomenúl – „a bombóňi“?

Tí čo si sviňe nechovali doma, kúpili si ich tesne pred zakáľaním. Najčastejšie ich zarezali tam, kde ich kúpili, a potom ich privážali do domu, kde sa robila zabijačka. Iba málokto reza  u kasapína (u mäsiara), ktorý sa potom o všetko postarali.

V niektorých domácnostiach sa ošípané voľakedy opaľuvali. Nachystali slamu, dali ju pod ošípanú i nad ňu a zapálili, pričom museli dávať pozor, aby sa ošípaná neupiekla. Uši a chvost často opškvrčaľi a dávali sa deťom, aby chruskaľi. Ošípaná bola celá čierna, preto sa musela dobre poumývať a ostrými nožami alebo britvou sa z nej odstraňovali zvyšky štetín. Neskoršie sa s opaľovaním prestalo a ošípané sa začali iba šuriť (zbavovať štetín). Naveľké koryto sa dali dve reťaze spojené reťazami alebo doštičkami (asi 60 cm.) a na ne sa dal brau, polial sa horúcou vodou s kastrúľe, do ktorej sa, keď už vrela, dolialo trochu studenej vody – aby sa srsť ňezabarila, lebo sa potom spolu so srsťou odberala i koža. Pomocou reťazí sa ošípané okrúcali vo vode a čiastočne sa šuriľi. Vedľa koryta muži, ale i ženy a deti pomáhali zoškrabuvať srsť z ľižičkámi (starými – kovovými lyžicami, ktoré už neslúžili na jedenie a často už začínali už hrdzavieť) a zo škobľóu/škobróu (gloknóu alebo šóberom; nástrojom kužeľovitého tvaru, ktorý mal hore háčik a slúžil na trhanie paprčiek). Štetiny sa pozbierali na hŕbku a predávali sa šťetkárom (kefárom). Štetiny, ktoré zostali na ošípanej, sa zoškrabávali buď ostrými nožmi, britvóu,alebo sa holili žiľetom – najmä na hlave a na paprčkách, čo vykonával niekto zo zabijárou.

Potom sa ošípaná ešte poliala studenou vodou, zakvačila sa na rém, ak bolo treba, ešte sa poliala a potom sa párala. Keď sa ošípaná rospárala, črevá sa vyberali do dreveňiho alebo pľachoviho koritka a vnútornosti – srdce, pľúca, pečénka/pečenka  (pečeň) –  sa dávali do dreveného suda so studenou vodou, v ktorom sa mäso neskoršie solilo – konzervovalo sa. Črevárke (ženy, ktoré čistili črevá)sa hneď chytali rozberať črevá a kuchárka si odnášala  pečénku do kuchyne. Deti dostávali mechúr, ktorý potom celý deň naťahuvaľi (mäkčili)a naduchuvaľi (nafukovali) - cez slámku. Naťahuvaňím mechúra sa zväčšil jeho objem a ľahšie sa mohol nafúkať. Nakoniec sa zaviazal dlhším motúzom a nechal sa pomaly sušiť. Do večera z neho bola dobrá lopta na hranie.

Nie každá žena – zabijárka mohla a vedela rozberať črevá. Ťenkie črevá sa zavesili na kvačku (háčik)a potom na drôt alebo na halúz. Potom sa odvoila slzina a hrubie črevá – dorka (hrubéčrevo ošípaných, ktoré sa plnilo uvarenou kašou) a maťejok (tlačenka) – sa obraľi od masťi. Hrubie črevá a hurka sa na hnoj vitriasľi a niektoré z detí do nich s hrnčekom lievalo prichystanú mláku (vlažnú)vodu. Črevá sa museli dobre umyť a prevrátiť. (Maťejok sa ťažko umýval (pre mnohé záhyby). Potom sa hrubie črevá, maťejok a hurka zmiešali s nakrájanou cibuľou, ktorou sa nesmelo nešetriť. Ťenkie črevá sa podobne umívaľi a preľievaľi z vodóu. Potom sa šľamuvaľi (čistili sa a zbavovali sa vonkajšieho obalu). Črevá sa šľamuvaľi opakom noža. Šľamuvárke (ženy, ktoré šľamujú črevá) museli dbať, aby črevá zostali celé, aby sa ňepodriapaľi, lebo sa neraz stalo, že sa črevá trhaľi.

Keď sa vnútornosti vybrali, ošípaná sa presekla na polovice, ktoré sa potom kusuvaľi a rozkladali na stoly alebo na iné. Potom sa rezaľi ďalšie bravi, ak ešte boľi.

Zabijačke bývali slávnosťou, lebo sa tu zoskupila rodina, príbuzní, dobrí priatelia a susedia. Domáci sa nechceli zahambiť a dali si záležať, aby nič nechýbalo, najmä pokrmy a nápoje. Voľakedy sa v ten deň chystali raňajky, obed a večera. Ak bola domáca šikovná, vstala včas, a keď sa zabijári začaľi schádzať, boliuž kífľe (rožky) napečeňie. Na raňajky sa pražila pečénka a v rérňi (v rúre) sa piekľi rebrá, chrpťina (chrbtovina) aj krumpľe. Pečeň sa natenko pokrájala, dala sa nakrátko do mlieka, potom sa poobaľovala v múke a pražila sa f šerpeňi (v rajnici) na sporáku. Keď sa povyberala, posolila sa a posypala sa nadrobno nakrájaným cesnákom. K tomu sa podávali kyslé šaláty: kyslá kapusta, paprika, cvikla, uhorky. Na obed sa varila ľeveška, paprikáš a pražilo sa meso. Iba málokto z mladšej generácie mal príležitosť ochutnať ľevešku, a aby sa na ňu nezabudlo, tu je i recept: „Najprv sa svieže mäso s chrpťiňe prevarilo vo vode. Do miski sa na kolieska nakrájala surová cibuľa, zaliala sa vriacou vodou, v ktorej sa varilo mäso, a dala sa do nej rosť (rasca – preto ju v niektorých rodinách volajú rosťóuka). Potom sa do toho potkroilo chľeba (nakrájalo sa na malé kúsky) a posolila sa. To si každý potom bral do taniera a jedol. Polievka mala silnú vôňu cibule, ktorá zostala dosť tvrdá a mnohí ju nemali radi. Ľeveška sa jedávala na obed a po nej sa jedla chrpťina a zemiaky. Dnes si ju iba občas niekto uvarí – o‿džiadosťi.“ V niektorých rodinách sa varil paprikáš z mäsa a zo zemiakov a jedol sa s kyslým šalátom. Až zvýšilo, paprikáš sa roznášal po roďiňe – príbuzným, ktorí bývali blízko a nemohli cez deň prísť na zakáľačku. Postupne prichádzalo k zmenám – najprv sa prestal variť paprikáš a neskôr i ľeveška. Takisto sa posunul rozvrh podávania pokrmov. V druhej polovici minulého storočia sa raňajky posunuli na 10. – 11. hodinu, ale ich obsah sa zachoval. Raňajky sa zalievali vínkom a zabijári pokračovali vo svojej práci. Chlapi obrábaľi šunke, chrpťiňi, rebrá, vikrajuvaľi slaňinu, krajkaľi škvarke. Slanina sa pokrájala na pásy, potom sa odvájaľi koške, krajkala sa a dávala sa pôvodne do dreveného a neskôr i do kalajsuvaňiho (smaltovaného) čebra, do ktorého sa neskoršie lievala vipražená masť. Do druhého čebra,do vandľi alebo do väčšieho hrnca sa dávali kúsky mäsa, ktoré sa naobkrajovali. Pľúca, srce, pečénka, niekde i hlava (bes podhrľia) a koške sa dali variť do kastréľe. Svieže kúsky mäsa sa zomleli a chystala sa matéria za klbási. Zomletá zmäs sa rozšírila na stôl, posypala sa soľou, horkou a sladkou paprikou, korením, pridal sa zomletý cesnak, niekde sa dala i rasca a potom sa to miesilo, miesilo a koštuvalo (ochutnávalo)... A nakoniec sa trochu i upražilo za próbu. V Pazove bolo zvykom pražiď hobľičke. Nadrobno sa pokrájalo zopár obličiek, trochu sa popražili na masti a potom sa riadne okoreňovilo aj opaprikovilo – ohorčilo sa, abi baš bolo horkuo aj slanuo. Niekde zasa okorenili a opaprikovali polovičky obličiek, nastokli ich na vidličky a opekali na ohni – pot katlánkou alebo špohréťe.

Vtedy už boli uvarené vnútornosti, ktoré sa vybrali z obarčia (vývaru z vnútorností, kože, hlavy...) a rozložili sa po stole alebo sa dali do koryta, aby vychladli. Kto bol hladný, mohol si odkrojiť alebo odštipnúť z uvarenej pečénki, srca, ucha... Po vychladnutí sa povyberali kosti a kostičky, masa sa pokrájala a triedilo sa, čo pôjde do majoškóu a čo do maťejka. Do majoškóu (pečeňovej jaternice) sa dávali pečénka, pľúca a koške. To sa zomlelo a ochutilo sa soľou, korením a paprikou a aj pripravená zmes sa volala rovnako – majoška. Majoške sa naďievaľi do hrubých čriev a viazali sa šeňima cvernámi. Do maťejka sa voľakedy dávali iba kože, ktoré sa trochu pokrájali. Neskoršie sa do maťejka dávalo i srdce, hlava a niekde aj jazyk, nemleli sa, iba sa pokrájali a dochutili korením a paprikou. Maťejka sa naďievalo do maťejkóu, no ak zvýšila matéria, potom i do dorki. Aj táto zmes sa volala podľa čreva, do ktorého sa plnila.

Klbási sa naďievaľi do ťenkich črieu, ktoré sa dali do mlákej voďe do hrnčeka. Naďievalo sa mašinkóu za meso alebo zo špricom. Do čreva sa najprv zdúchlo, aby sa videlo, či je ňi dodriapanuo, a potom sa naťiahlo na rožok. Pri plnení sa niekedy muselo do čreva pichnúť, aby višó  ľuft. Klobásy mali byť príbližne rovnako dlhé – podenakie. Každá sa napoľi prekrútla a odkladala sa do koryta alebo do kórpe (do kôša z prútia na kukuricu) a neskoršie  sa pokvačkaľi (prevesili sa) na palicu, aby sa oceďiľi, a na druhý deň išľi do sušare, kde sa keďiľi (údili sa). Na večeru sa čerstvá klobása upiekla v rúre.

Za ten čas ženy viprážaľi škvarke f kastróľe kde sa miešali drevenou varečkóu. Postupne, ako sa topila masť, odoberala sa pľachovóu varečkóu do hrnca a potom sa lievala do čebra. Voľakedy čebre boli dreveňie alebo pľachovie (kovové) a neskoršie smaltované. Aby boli škvarky pekné červené, dolievalo sa za hrnčíg mľieka a potom sa solili. Škvarke boľi vipražeňie, ke sa počulo, že hrkocu ako oreche. Vyberali sa ďierkavóu varečkóu, pričom sa trochu popritláčali, aby sa zbavili masti. Vždy bolo niekoľko kastrólou masti. Škvarky sa vyberali do dreveného alebo plechového koryta. Nakoniec sa vyprážali salovie (sadlové) škvarke a masť z nich sa dávala osobitne, aby sa ňeoseťala na salo (aby nemala chuť sadla). Drobisk (kúsky zo škvariek) sa dal do inej nádoby a spotreboval sa pri pečení škvarkovih bagáňikóu.

Keď sa masť vypražila, kastrólu potrebovali za obáraňia majoškóu a maťejka, ak pravda, domáci nemali dve kastróľi. Keď sa tieto pochúťky obarili, povyberali sa na drevený stôl, pritlačili sa doskami a popichali sa ihličkou, aby z nich vytiekla zvyšná masť. Majoške tak museli zostať iba trochu a maťejke do druhého dňa. Niekto mal špeciálny nástroj na pritláčanie maťejka. Majoška sa skúšala už po večeri, kým maťejka sa najprv  keďilo (údilo) a jedlo sa iba po určitom čase.

Muži potom solili mäso do dreveného suda. Každý kus mäsa sa dobre natrel hrubšou soľou. Dolu sa dali šunky, potom chrpťiňi, rebrá, škraňe, hlaviňi, jazyk a navrch slaňina. Sud sa prikryl obrusom. Nasolené mäso sa prehadzuvalo dvakrát do týždňa. Šunky zostali v soli šesť týždňov a slanina o polovicu menej. Keď sa vybrali zo soli museli sa umyť a potom sa údili. Voľakedy i v Pazove bývali otvoreňie koche (komíny) v pitvore – v kuchyni a v nich sa údili klobásy, šunky a slanina.  Počas leta   zostávali v takom komíne ako v komore.

Kuchárky mali hodne roboty. Supa (nezaprážaná polievka) sa postavila variť hneď popoludní. Do nej sa dala stará sliepka, trochu hovädziny a zelenina. Za ten čas kuchárky piekli salovie kifľice. Muži vikrojiľi salo, ženy ho zbavili blaňe (blany), zomleli ho a trochu ho umyli. Kifľice sa zamiesiľi a keď trochu potkisľi, potreľi sa zo salom. Piekli sa v muruvaňéj peci. Kifľice mali rôzne tvary – ako batošťoke, trojuholníky, ako réjteša – a plnili sa s pekmezom (lekvárom),  makom alebo orechami. Po upečení sa posýpali meukim cukrom, skladali sa do vandľi a prikrývali sa preberaňim obrusom. Voľakedy to bývali jediné koláče, ktoré sa chystali na zakáľačku. Jedli sa hneď, ale i po večeri a balili sa do batošťoka.

Na večeru sa chystalo i bravčové mäso – chrpťina a rebrá, ktoré sa piekli v rérňi (v rúre). Sliepka sa vybrala zo supe a takisto sa dala zapiecť do rérňi. Upiekla sa i klobása a zemiaky. K tomu bol kapustový a kyslý šalát. Celý deň sa popíjala pálenka a domáce víno  zo sódou a deti sa namáľaľi s krachľáma.

Po večeri chodili cigáňi. Dospelí zabijári sa všelijako maskovali, ale i deti, a hrali rôzne scénky zo života. Po skončení si deti pýtali peniaze a dospelí mäsové výrobky, víno, a peniaze tiež. Neraz sa stalo, že spolu s cigánmi prišli i cudzí – obyčajne šoraňia alebo susedia. Deti mali veľkú radosť s cigáňou – vopred sa na to chystali – osobitne, keď sa delili peniaze. Býval to príjemný zážitok pre všetkých prítomných, ale neraz sa niektoré z detí dalo i do plaču. Večer často pokračoval žartmi a spevom.

Až bola zakáľačka v pracovný deň, deti obyčajne nešli do školy – vopred sa vipítaľi, ale na druhý deň potom učiteľovi alebo učiteľke odniesli klobásu, škvarky, často však i čosi iné.

Zabijári sa obyčajne rozchádzali okolo polnoci, každí z batošťokom, v ktorom bolo mäso, zabijačkové výrobky a kifľice. Mnohí zo zabijárou prichádzali i na druhý deň na frušťike. Už neskoro večer alebo včas ráno sa postavila variť kyslá kapusta, do ktorej sa dali kúsky sviežej slaniny, mäsa, a ak čosi zvýšilo, tak aj z klobásovej zmesi... Nakoniec sa kapusta zapražila zo zápraškóu. Na frušťike sa jedlo i mäso, ktoré zvýšilo, klobása, majoška...

Domáci upratovali, čo zostalo po včerajšku – umývali stoly, kastróľi... Cudzie veci sa odnášali domov a ako náhrada sa nosila klobása, škvarky, majoška, salovie kifľice...

Zaujímavým zvykom bolo varenie slanej kaše, ktorou sa plnili hrubie črevá, ak zvýšili, a dorka. Nazývalo sa to hurkáma. Hurke sa potom obarili vo vode a nechali na chlade. Podľa chuti sa piekli v rérňi a potom sa jedli.

Zakáľačkové výrobky celú zimu poslúžili ako chutný pokrm. Na raňajky s kyslou kapustou a suchima krumpľámi  (zemiakmi pečenými v šupe) sa jedli škvarky, majoške, maťejka (najčastejšie spusťenuo – stopené). Neskoršie pribudli klobásy a slanina, kým šunky počkali leto. Udená chrbtovina, rebrá a nasoľeňí jazyk sa varili v polievkach a jedli sa ako mäso so zemiakovou kašou alebo sa varili do paprikášu.

Na druhý deň po zakáľačke sa v Pazove variu sapúm (domáce mydlo). Nie každá domáca ho vedela variť. Do kastróľe (kotol) sa podľa miery naliala studená voda – na 5 l bolo potrebné dať 1 kg masňéj sóďe (uhličitanu sodného), 5 kg matérii a trochu soli. Matéria boli kúsky starej slaniny, škraňi, staré škvarky, stará alebo zhorená masť, viac ráz použitá alebo ak mala nepeknú vôňu, zvyšky alebo odpadky zo zakáľačky – kúsky čriev, dorka, masť z čriev apod. Kosti sa v Pazove do mydla nedávali. Pod katlánkou sa kúril tichý oheň, aby to pomaly vrelo, aby ňeušlo asi hodinu, najviac dve, kým sa zmes rozvarila. Zmes sa miešala dlhou drevenou varechou. Mydlo bolo hotové, keď sa odrazilo o‿cpotku. Mydlo sa totiž zdvihlo na povrch a spodok, usadlina (luh), zostal na dne. Len zriedka sa využíval na drhnutie dlážky, drevených stolov, najčastejšie sa hneď vylial na hnoj. Na drevený stolík sa obložiľi ťehľi a tak sa prichystala forma. Namočila sa šeňia plachta a dala sa na tú formu z tehál. Do formy sa lievalo horúce mydlo. Obyčajne tak stálo do rána, kým sa sapún stuhóu. Ráno sa mydlo krájalo nožom na kusy, ktoré sa porozkladali na povale po hrade, aby sa sušili. Také mydlo mohlo stáť rokáma, aj 5 – 6 rokov. Niekedy sa stalo, že sa sapúm ňeudesiu (nevydaril sa), obyčajne bol vtedy  červenkaví. Také nevydarené mydlo sa pokrájalo do vody, hovorilo sa, že sa sapúm púšťau na vodu, nechalo sa prevrieť a bolo z neho pekné biele mydlo. Keď domáca nevedela variť mydlo, zavolala si niekoho z príbuzných alebo susedu na pomoc. Nevesta si obyčajne volala maťer.

V Pazove sa voľakedy pralo iba domácim mydlom a slúžilo aj na umývanie. Niekto ho i volali práci sapúm. Aj vlasy sa zmývali domácim mydlom, hovorilo sa, že kišňica aj práci sapúm sa najľepšie za zmívaňia, abi ňeboľi popoľiňi vo vlasách. Ženy takéto mydlo nosili i na trh, popri inom tovari tašóu aj sapúm. Nie všetci varili mydlo, preto bolo vyhľadávané.

Teraz sa len máloktorá gazdiná rozhodne variť mydlo, no na trhu vo štvrtok sa nájďe práci sapúm. Hovoria, že je dobrý na ponožky, lepšie sa operú. Aj v Belehrade na trhoch gospoďe (panie) niekedy od Sloveniek, ktoré obyčajne poznajú podľa kroja, kupujú mydlo – ako špeciálny tovar. Dnes si na takéto zabijačke a zvyky súvisiace s nimipamätajú iba tí starší, kým  mladí o nich  počúvajú iba rozprávky a obzerajú si fotografie.

Tento príspevok má za cieľ zachovať pamiatku na voľakedajšie zabijačke – zvyk, ktorý pomaly už i na Dolnej zemi zaniká.