Podnietený európskym rokom kreativity a inovácii a s cieľom zvýšiť záujem mladých o kultúru a popularizáciu jej obsahu, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov dňa 27. apríla roku 2009 vypísal konkurz o najkreatívnejší fotozáber, ktorý svojráznym spôsobom znázorní slovenskú vojvodisnkú kultúru. Autori mohli zasielať neobmedzený počet fotografií, ktoré svojou náplňou budú podávať videnie, prežitie a chápanie slovenskej vojvodinskej kultúry. Zaslané práce mali obsahovať aj kreatívny názov, resp. opis momentu zachyteného objektívom.
Na výzvu v priebehu troch mesiacov reagovalo 15 kandidátov z prostredí akými sú Stará Pazova, Báčsky Petrovec, Kysáč, Jánošík, Hajdušica, Vojlovica, Nový Sad, Padina a iné, čím táto aktivita otvorila cestu k vyhýbaniu sa stereotypu o centralizácii slovenskej kultúry vo Vojvodine a vytváraní určitýchsi kultúrnych ostrovov a poukázala, že záujem, ale aj podklad na tvorivú činnosť existuje aj v naších malých dedinách a ani vo veľkých mestách, v multikulturálnych prostrediach nezaniká. Ba naopak. Na jednej strane vplyv rôznych a rozmanitých kultúr autorom umožnil precítiť a výstižne zachytiť moderné tendencie slovenskej kultúry a zároveň znázorniť jej svojskosť a odlišnosť v urbánom prostredí. Na strane druhej, nevyčerpateľné motívy domova, ťažkej práce sedliaka, ľudovej a sakrálnej architektúry, motívy tradície spozorované okom mladého človeka na niekoľkých fotografiách zapôsobili inovujúco, naznačujúc, že existuje potenciál zapájať tradičnú kultúru do súčasných kultúrnych kontextov.
Štvorčlená komisia fotosúbehu v zložení: Katarína Vukasovićová, Hanna Majerová, Nataša Simonovićová a Katarína Mosnáková, ktorá zasadala 11. augusta 2009 zo 121. fotografií najvyššie ohodnotila 14, z čoho potom jednu, pod názvom Učíme sa starým remeslám, zvolila za najlepšiu. Autorka tejto fotografie zachytila moment spracúvania starého remesla na nádvorí tradičného slovenského domu, kde ako priami aktéri vystupujú deti, teda pokračovatelia a budúci nositelia našej kultúry. Fotografia je čistá, farebne a koncepčne zladená a jej obsah je spontánny, jednoduchý a prirodzený, čo jej dáva ráz svojskosti. Jej autorkou je Verica Tanackovićová, ktorú Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov odmenil digitálnou kamerou.