Hojná návštevnosť svedčila o úcte, ktorú prišli odovzdať herci, režiséri, ctitelia filmového a divadelného umenia režiséra Jána Makana, ktorý je pre väčšinu svojráznou Enigmou.
Ján Makan (1955) sa narodil v Báčskom Petrovci, od roku 1960 žije v Novom Sade, roku 1983 vyštudoval multimediálnu réžiu na Akadémii umení v Novom Sade (viac o ňom v rubrike Osobnosti).
Premiéra tejto knihy bola ako každá iná, a predsa len iná. Iná, lebo je iný aj samotný režisér, čiu neviditeľnú ruku bolo cítiť aj v predvedenom programe. Ten sa začal pesničkou, ktorú sólo a suverénne predviedla Slovenka Benková-Martinková Bežala líška po roli, ktorá je svojráznou poctou (a leitmotívom) prvému divadelnému predstaveniu, ktoré Makan zinscenoval: Milica Nikoličová.
Po uvítaní čerstvej riaditeľky ústavu Anny Chrťanovej Leskovcovej (ako i moderátorky večierka), prihovoril sa zostavovateľ Martin Prebudila, ktorý prítomným zdelil len kúsok ,,sadomasochistických“ trampôt, aké mal pri vzniku ,,malej rozprávky medzi obálkami“, ktorá vychádza na počesť režisérovej šesťdesiatky. Zostavovateľ ju koncipoval v tom najlepšom duchu dávno vydanej knihy Françoisa Truffauta o Hitchcockovi vo forme otázok a odpovedí. Ján Makan je ,,o všetkom tom, čo sa v nej píš,e ale aj troška o čosi inom.“
Vladimír Valentík, riaditeľ Slovenského vydavateľského centra (SVC), sa osobne-odborne zmienil o Makanovi, ktorého tvorbu sleduje od samotných začiatkov. Povedal aj, že Monografia Makan vychádza ako druhá v nedávno založenej Edícii SVC Tália. Prvá bola Monografia Majera, zostavovateľa týchto riadkov. Ján Struhár, náš najlepší hlásateľ do dnes, bývalý novinár a (ne)penzionovaný neúnavný archivár a bádateľ natočeného ,,slovenského“ materiálu v RTV Vojvodiny, s oduševnením sa vyslovil, že je dobre, že píšu ,,živý o živých“ a že tak treba aj pokračovať.
Ďulu Šantu by sme s čistým svedomím mohli nazvať spoluautorom tejto monografie, lebo jeho ,,titulná strana, dizajn a pre press“ skutočne môžu poslúžiť ako (ne)dosiahnuteľná paradigma ako by knižky graficky mali vyzerať dnes.
Od Živka Popovića, Makanovho rovesníka z režijného ročníka z novosadskej Akadémie, sme sa mohli dozvedieť o pikoškách ich spoločného študovania, o Makanovom reflektovaní spoločenských dianí, jeho sebavedomí a sebaistote, diplomovom TV-filme Jeseň Djuku Dražetića, o réžii prvého a (zatiaľ) jediného slovenského TV-filmu Mišo...
Aby táto kniha, ktorá vyšla za podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí a NRSNM, vyzerala perfektne aj po jazykovej stránke prispel a vyjadril sa k nej jej lektor a korektor Ján Širka, vedúci rozhlasovej rubriky RT Vojvodiny, ktorý vyzdvihol ,,ľahkosť štýlu, ktorým je napísaná.“
Na konci, ako sa aj patrí, k slovu sa dostal osobne Ján Makan, ktorý okrem poďakovania medziiným povedal: ,,Táto monografia je symbolické zavraždenie, ale každá smrť je svojrázne znovuzrodenie.... Táto kniha je koncipovaná, aby bola absolútne nepoužiteľná pre slovenskú filmovú a divadelnú historiografiu vo Vojvodine (bez uvádzania presných dát, mien, faktov etc.). Koncipovaná je podľa princípu ,,montáža atrakcií“.
Aby sa potvrdilo, že sa toho 1. apríla nič neudialo náhodou a (ne)malo nádych žartu, Makan prečítal motto monografie Danila Ivanoviča Charmsa: „Bol raz jeden ryšavý človek, ktorý nemal oči ani uši. Ani vlasy nemal, takže ryšavým ho nazývali len formálne. Nemohol rozprávať, lebo nemal ústa. Ani nos nemal. Nemal ani ruky a nohy. Ani brucho nemal, ani chrbticu nemal a ani nijaké vnútornosti nemal. Nemal nič! Takže sa nevie, o kom je reč. Tak už o ňom radšej viac ani nebudeme hovoriť“, ktoré bolo úvodom do záverečnej piesne večierka. Iba klavír, hlas a Arsen Dedić: Balada o prolaznosti...
Enigma Makan pokračuje...