![]() |
“Na počiatku bolo Slovo,” píše v prvom verši prvej kapitoly Evanjelia podľa Jána a tiež aj v prvej vete úvodníkovej eseje O slove a nevyslovenom Zdenky Valentovej-Belićovej, ktorou sa otvára dvojčíslo 1-2 sedemdesiateho ročníka časopisu Nový život.
Touto esejou v dvojhlase s Ladislavom Čánim a jeho básňou Mlč (zo zbierky Kameň na dlani) sa pokúsila zhodnotiť význam písaného slova v súčasnosti, zavtipkovať nad slabnúcou silou literatúry a vzdať hold časopisu Nový život. Ak je táto esej trpká, horká, ironická, alebo pesimistická, týmto silne kontrastuje ľubozvučnosti Laďových veršov a slávnostnej chvíli. Priestor medzi dvomi krajinosťami je územie, ktorým sa pohybuje literatúra dnes. Na jednej strane sa nachádza to, čím by mohla byť a čo by si priala, kým na druhej je protikladná situácia, v ktorej dominuje absencia všetkých uvedených prívlastkov.
V sedemdesiatom ročníku v podobe rozhovorov dáme slovo bývalým šéfredaktorom. Ako s prvým rozprávali sme sa s profesorom Michalom Harpáňom, ktorý redigoval Nový život v období 1974-1981. Pripomenul nám dobu, vysvetlil pomery, zaspomínal si na spolupracovníkov, neduhy, ktorým bolo treba čeliť, ciele, ktoré si vtedy vytýčili. Toto obdobie Harpáň hodnotí ako Obdobie nástupu modernejšej typológie a poetiky. K rozhovoru uvereňujeme fotografie z tých rokov.
V rubrike Pulzovanie literatúry uvádzame víťaznú prácu z Literárnej súťaže 2017, básnický cyklus Ostré hrany noci Ladislava Čániho. V desiatich básňach Čáni tematizuje tieseň lyrického subjektu. Je to poézia v znamení titulu, poézia „ostrých hrán noci“, poetika hľadania a uvažovania o možnostiach existencie a bytia, ponorená do metafyziky noci, ktorá je dramatická, plná nespavosti a mučivých snov, keď básnický subjekt mlčí a smrť okolo neho spieva, čo je záverečnou pointou básne Spev. Básne takéhoto typologicko-žánrového zamerania sú v kontexte slovenskej vojvodinskej poézie jedinečné.
V pokračovaní uverejňujeme poviedku Miša Smišeka, ktorá na literárnej súťaži získala druhú cenu. V poviedke Na úslní autor nastolil jednu z najpálčivejších tém slovenskej vojvodinskej menšiny - tému migrácie, opúšťania domova a nemožnosti integrácie do novej spoločnosti. Metaforicky v nej zobrazuje vysťahovalca ako vyvalený strom s koreňmi, ktoré sa týčia do hmly a postupne rozpadávajú a premieňajú sa na prach. Rozprávanie v tejto poviedke je výrazne zvnútornené, odchod je nerozlučne spätý s nostalgiou, do batožiny sa aj nechcene vkradla bezradnosť. Smišekova narácia v prvej osobe je o životnej každodennosti bez útechy a realizuje sa v znamení chronotopu odchodu.
Z pôvodnej tvorby uvádzame ďalších dvoch autorov: súčasného čiernohorského básnika Radojicu Boškovića v preklade Martina Prebudilu a tri básne Vladimíra Ječmena, ktoré boli predvlani odmenené treťou cenou na literárnom súbehu, ale dosiaľ zostali neuverejnené.
V rubrike Texty a kontexty sa nachádza štúdia Deštrukcia epického priestoru Vladimíra Valihoru, v ktorej sa autor venuje štruktúre priestoru v próze Víťazoslava Hronca, ktorý je u tohto najtypickejšieho postmoderného spisovateľa z radu slovenskej vojvodinskej literatúry silne a funkčne dekonštruovaný. Z radu textov zo 61. literárneho snemovania uvádzame tri texty: Janko Šafárik a srbské národné kultúrne a vedecké inštitúcie Miroslava Aleksića, Knieža Michailo Obrenović – priateľ Slovákov Samuela Jovankoviča a Nová slovenská dráma v srbských prekladoch Dr. Zorana Đerića.
Krátkym priliehavým nekrológom rozlúčime sa so spisovateľkou pre deti Xéniou Mučajiovou.
Do rubriky recenzie nám písali Zuzana Čížiková o knihe Adama Svetlíka Premeny literárnej kritiky vojvodinských Slovákov. Tento text nazvala Visutý most. Druhý text Básnik a hranice je z pera Rastka Lončara a pôvodne bol prečítaný na literárnom večierku Víťazoslava Hronca 13. septembra 2017 v Mestskej knižnici v Novom Sade.
Na záver čísla uvádzame Správu Komisie na hodnotenie príspevkov literárnej súťaže Nového života 2017, ktorú podpísal Dr. Michal Harpáň.
„Na začiatku bolo slovo,
ale teraz mlč, nehovor nič.
Všetko vyslovené môže ma dnes zabiť.
Prehltni to slovo. Iba krvou krič.
Nad vodou nás drží vlások ticha,
tenká čierna niť.“
(Ladislav Čáni, Mlč)