Úvod do Etnologickej konferencie - Folklórna debata

Toto podujatie sa konalo v organizácii Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov (ÚKVS). Prítomní boli všetci účastníci choreografického seminára, ktorý tam práve prebiehal v organizácii NRSNM, ako aj ostatní predstavitelia folklórnych ochotníckych spolkov. Debatu viedol etnológ Marijan Pavlov. 

Už niekoľko rokov dozadu existuje snaha a záujem ľudí, ktorí sa venujú folklórnej činnosti, aby sa navzájom stretli a podelili sa o svoje skúsenosti, poznatky a otvorene sa porozprávali o problémoch a prekážkach v súčasnej ochotníckej tvorbe. V minulosti sa vedúci folklórnych súborov stretávali v rámci porady Organizačno-správnej rady Folklórneho festivalu Tancuj, tancuj…, v rámci ktorého sa predstavitelia spolkov stretávali a navzájom si vymieňali názory. V súčasnosti takéto stretnutie neexistuje a aj z toho dôvodu vzniklo akési vákuum a žiadalo si to vznik, či organizovanie udalosti podobného typu. Na podnet viacerých vedúcich súborov, ako aj odborníkov či porotcov folklórnych festivalov, M. Pavlov prevzal iniciatívu a začal sa zaoberať touto záležitosťou.

Návrh na založenie stálej Etnologickej konferencie bol podporený a schválený riaditeľkou ÚKVS Annou Chrťanovou-Leskovac. Po prieskume mienky odborníkov a analýze súčasnej situácie sa rozhodlo, aby sa v tomto roku urobilo začiatočné, úvodné stretnutie, na ktorom budú prítomní zatiaľ iba domáci (zo Srbska) záujemcovia, či prednášatelia. Cieľom bolo vytvoriť reálny obraz o súčasnom stave tzv. folklórneho hnutia vo Vojvodine, respektíve v Srbsku, a aby sa na základe otvorenej debaty diskutovalo na vopred stanovené témy, ale hlavne na témy zadané priamo na stretnutí. 

V úvode podujatia sa hovorilo o metodológii a typoch výskumu ľudového tanca, piesní a ľudového odevu. Dôraz sa kládol na mladých choreografov, ktorým je potrebné predložiť teoretické vedomosti pre budúcu prácu s folklórnymi prvkami. Počas prednášky bolo dovolené, dokonca žiadané prerušovanie s komentovaním a otázkami všetkých zúčastnených. Takýmto konštruktívnym spôsobom sa okrem plánovaného dejového sledu, zároveň priebežne aj odpovedalo na otázky a riešili prípadné nedorozumenia.

Pri debate v oblasti tanca sa venovala pozornosť miestam a inštitúciám, ktoré predstavujú hlavné zdroje informácií pri výskume. Takými sú: Múzeum vojvodinských Slovákov, Múzeum Vojvodiny, Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov, Archív Vojvodiny, Etnologické múzeum, Slovenská akadémia vied, Knižnica Matice srbskej a podobné inštitúcie. Počas celej debaty sa kládol dôraz na vývoj tanečného scénického folklóru, ktorý je u nás pozastavený v 80. rokoch minulého storočia. Sledujúc srbské a slovenské, a aj európske trendy, aktuálna je snaha návratu k pôvodnému tancu s minimálnou štylizáciou. Toto si predovšetkým vyžaduje dôkladnú prípravu, výskum a spracovanie pôvodného materiálu, následné osvojenie a nacvičenie si materiálu a až potom prezentáciu a zdokonaľovanie. 

Znovuobjavenie textov z 50. rokov 20. storočia o našich pôvodných tancoch (Milica Ilijin: Slovenské ľudové tance vo Vojvodine, 1953), dalo priestor a poznatky na ujasnenie jednotlivých tancov. Najmä pri čardášoch je opísaný veľký počet variácií, priestor pre cifrovanie a individuálny tanečný prejav, ktorý sa u nás doteraz nepoužíval. Debatovalo sa aj o prezentovaní doposiaľ „zakázaných” tancoch, ako sú napríklad valčík, slow-fox, tango, step, či srbské kolo… Tieto tance sa aktívne tancujú u nás vyše 50 rokov a všetci sa zhodli, že jednoznačne predstavujú časť našej kultúry a tradície. Týmto bol aj daný súhlas na ich používanie a zaradenie do našich tradičných a pôvodných tancov.

V rozhovore o oblasti ľudového odevu, pozornosť bola zameraná hlavne na časový nesúlad v mužskom a ženskom kroji, ktorý sa u väčšiny súborov prezentuje. Ženské kroje sú príliš krátke a datujú z obdobia po druhej svetovej vojne. K tomuto variantu by mužský odev mal byť civílny (štofové nohavice, topánky alebo papuče, sako, civílna košeľa, prípadne biela s vyšívaným predkom a kalap, či baretka). Zaužívané mužské kroje, ktoré súbory používajú na scéne sú nekompletné a patria do obdobia z konca 19. storočia, najneskôr do konca prvej svetovej vojny. V tomto variante by mali byť zaradené aj doplnky, ktoré v tom období aj patrili k odevu, napríklad pri letnom odeve – štvor, alebo šesťpólové gate, biela košeľa, červená, alebo čierna šatka okolo krku, pršniak (vesta) so špeciánymi gombíkmi – guligášami a čierna, prípadne tmavofialová mužská zástera (keteňa). Odporúčame, aby sa ľudia opierali o dobové fotografie, alebo sa poradili s odborníkmi. 

Pri téme výskumu ľudových piesní boli znovu zdôraznené miesta, ktoré predstavujú zdroj našich pôvodných, tradičných piesní. Konkrétne príklady boli rôzne ukážky z Databázy ÚKVS, kde sa nachádza edícia slovenských ľudových piesní z Vojvodiny. Tento bohatý fond ústavu poskytla Jarmila Cinkotská, bývalá redaktorka Rádia Nový Sad. Sú to zdigitalizované nahrávky z rôznych vojvodinských prostredí, prevažne pôvodné lokálne ľudové piesne a rozhovory s rôznymi osobnosťami a interpretmi. Je tam približne 400 piesní a 60 rozhovorov o priadkach, zvykoch, hudbe a pod. Piesne sú pomere z Báčky, Banátu a Sriemu. Pri niektorých nahrávkach boli uvedené i mená interpretov, niekde iba iniciály a niektorí speváci zostali anonymní. Tak sa spoločne snažili spoznať niekoho známeho, ako boli napríklad zo Starej Pazovy Marka Lakatošová, Lenhart, Šagová, Juraj Ondrík, Zuzana Slančíková, Zuzana Varecová, z Brehov Pavel Lazár, z Pivnice Bélová a Beden, z Kovačice Ďuriš a Ďarmotský, z Hložian Báďonská a Dobrocká, z Petrovca Drieňovská, Fabianová, Ušiaková a Dudášová. Jeden z našich hudobných odborníkov, ktorý bol tiež prítomný, Ondrej Maglovský poznamenal, že ide o významú a pozoruhodnú zbierku, ktorú treba jednoznačne využívať.

Tiež sa hovorilo o vplyve migrácií a odchode našich ľudí do zahraničia. Tu sa na konkrétnych príkladoch poukázalo na možnosť tvorenia choreografií s menším počtom tanečných párov a v rôznej vekovej kategórii. Ťažká a vždy aktuálna téma vývoju tanečného a hudobného folklóru, zmena štýlu tancovania a hrania, návrat k pôvodným formám… Ďalej rozhovory viedli aj k prezentácii vojvodinských súborov v zahraničí, účasti na Krajanskej nedeli v Detve, plánovaniu a tvorbe choreografií podľa vopred zadaných tém…

Svoju pozornosť si vyžiadal aj Folklórny festival Tancuj, tancuj… Tu sa všetci jednoznačne zhodli, že kvalita zvuku je v posledných rokoch katastrofálna a že je nutné to vyriešiť. Dlhodobý problém je hodnotenie súborov, pričom návrhy sú v smere zjednotenia vyhodnotenia so Srbskom a Európou, čiže podľa bodov a pásiem. Toto si vyžaduje osobitnú komisiu a analýzu. Spevácke skupiny, respektíve jednohlasný spev, ako náš typický, bol tiež spochybnený a vyjadrená je potreba zmeny koncepcie a organizácie festivalu, kvôli zvýšeniu kvality a atraktivity programu. 

Väčšina zúčastnených ohodnotila úvod do Etnologickej konferencie a Folklórnu debatu ako vec, ktorá tu chýbala a predstavuje dobrý priesek a základ na udanie ďalšieho smeru v našom folklórnom svete. 1. ročník Etnologickej konferencie sa bude konať v roku 2019. 

Prítomní sa rozlúčili s odkazom: Používajme naše pôvodné prvky, aby sme, kdekoľvek budeme, nestratili svoju identitu.