Pri akceptovaní najnovších malieb Jozefa Klátika, uzhodli sme sa všetci, vhodne zapadli abstraktné ambienálne interpretácie Ervina Malinu a Bogdana Rankovića. Aj sám autor tento synkretizmus cítil ako skompletovanie osláv jeho životného jubilea a štyridsaťročnej tvorby. Tento grafik, učeň majstrov Hložníka, Brunovského a Dubaja po koketovaní s pop-artom pri začiatkoch, postupne sa venoval abstrakcii, prečistennej urbánej geometrii či architektonike.
Foto: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov |
Ako vypestovaný, silný, jasný maliar priniesol dve čo do formy a obsahu rozličné práce v dvoch miestnostiach Galérie Zuzky Medveďovej. Sú to akoby identické, geometrické tvary, ostré uhly. Avšak z prác na vrecovine rustikálne robusných Pavel Čáni vyčítal určitýsi neobarbarizmus.
Poznáme ho už aj z Galérie Karla Miloslava Lehotského ako maliara verného postmodernej maľbe na plátne – ako v silnej expresii drsne artikulovaných foriem vytvára primárne tvary – trojuholník, kružnicu a elipsu. Podľa Vladimíra Valentíka po roku 2000 maliar sa sústredil na výskum rozkladu a spájania monochromatických plôch. Tie jeho obrazy niekedy sa transformujú v omaľované nepravidelné geometrické umelecké priestorové objekty a nástenné inštalácie.
Slovenské vydavateľské centrum mu k životnému jubileu vydalo zbierku vizuálnej poézie Koniec jazyka. Pri samotnom otvorení bol aj Miroslav Benka, obdivovateľ Klátikovej tvorby od začiatkov a príležitostne vyzval autora, verejne prisľúbiť, že urobia divadelné predstavenie na motívy Klátikovej tvorby.
Foto: Ústav pre kultúru vojvodinských Slovákov |
Celá inštalácia je metaforou. Ak primárne tvary vnímame ako dáku sondáž vizuálnej podstaty sveta - ako duchovne vycibrený návrat do Altamiry, k primárnej kreácii. A návrat k počiatku. Tak potom výstava bola v znamení symboliky nového začiatku. Autor začal od začiatku. Lebo štyri roky pred tým mu požiar v ateliéri zničil takmer celý opus. Najnovšie práce sú umelcovou odpoveďou na tragédiu. Sila, bunt a ohňovzdorný tvorivý nepokoj k biografii umelca.