Divadelné predstavenie Tak sa to vraví Divadla VHV Petrovec

Ide o absurdnú drámu, ktorá sa na petrovských doskách nie často prezentovala. Predstavenie Tak sa to vraví je na motívy drámy rumunského (často aj francúzskeho) dramatika Eugène Ionesca – Stoličky, ktorý je medzi európskym a svetovým divadelným svetom známy práve týmto typom drám.

Nie náhodou, že si mladá režisérka – Marína Dýrová vybrala práve jeho hru, keďže jej ďalšia Ionescova dráma (Plešivá Speváčka) bola absolventským predstavením na Akadémii umení v Banskej Bystrici (2018).

Režisérka si pre túto predlohu zvolila iba dvoch protagonistov, hercov, pričom jeden z nich je vojvodinskej slovenskej verejnosti už dobre známy – Ján Sklenár ako Starček, keďže si viackrát zahral na petrovskom javisku, kým ďalšie obsadenie dostala debutantka – Petra Topoľská ako Starenka. Starý manželský pár, ktorý si je oporou a podporou nás počas divadelného predstavenia postupne uvádzajú do svojich životov a do svojej minulosti, prítomnosti a budúcnosti.

Keďže sa divadelné predstavenie odohráva na malej scéne petrovského divadla, scenografia nie je však komplikovaná a ústredné kulisy tvoria stoličky, ktoré si herci postupne prinášajú na scénu a každá stolička evokuje hosťa, ktorých si zavolali na návštevu, večierok, aby im povedali, priam sa vyspovedali o svojom premárnenom a premrhanom živote, o svojich súkromných príbehoch, o tom čím boli, o rodinných vzťahoch, o tom čo ich trápi, bolí, ale aj o politických a globálnych problémoch, ktoré sú im tu pre to, aby tak udržali akú-takú komunikáciu s hosťami. Niektorých však hostí si zahrajú aj samotní herci a ako vedľajší herec sa na záver predstavenia scéne zjaví aj Rečník, ktorého stvárnil Ján Bohuš. Zaujímavosťou je, že herci využívajú všetky priestory nielen malej scény, ale aj hľadiska a nepriama je aj interakcia s publikom.

Problematika divadelnej hry je, samozrejme, v duchu absurdity, pričom aj dialógy sú často nelogicky usporiadané, repliky sú občas úsečné, stručné, pričom podstatu (druhej časti) predstavenia tvoria monológy, prejavy Starčeka, ktorý sa prihovára svojim hosťom, svetu. Rečnícke prejavy sú tu, aby po celý čas odovzdali ľudstvu nejaké posolstvo, ktoré by možno zmenilo svet, prípadne zmýšľanie ľudí (každej spoločenskej vrstvy a postavenia), ktorí sa stretli v ich dome. Prejavy sú tu, aby zachránili svet, ľudstvo, alebo možno zachránili hlavné postavy od toho, aby ich životy, životné maličkosti neupadli do zabudnutia, kde často mnohí z nás upádame. Na sklonku svojho života chcú, aby sa o nich počulo a vedelo, lebo ako hovorí starček: „... všetci umierame, aby po nás niečo zostalo“. A tak aj protagonosti divadelnej hry nakoniec zomierajú s cieľom, odovzdať svetu aspoň kúsok seba.

Zmes prirodzeného a štylizovaného, herecké výkony ukázali, že petrovská divadelná scéna disponuje mladým hereckým kádrom a organizačným týmom na čele s režisérkou, ktorý realizoval celé predstavenie.

Divadelné predstavenie finančne prodporil Úrad pre zahraničných Slovákov žijúcich v zahraničí.