Maliarstvo v dobe médií - Alena a Jozef Klátikovci

Momentálne je svet závislý od nového vizuálu. Na globálnej úrovni sa objavili technológie, ktoré zlepšujú vizualizáciu každodenného života, vďaka čomu sme existenčne závislí od obrazu, jeho funkcie a sily. V našej dobe sa najsilnejšie potvrdzujú predpovede profesora Bauhausu Lászla Moholyho Nadya z prvej polovice 20. storočia, „že v budúcnosti negramotný bude ten, kto nedokáže správne prijať a interpretovať jazyk a svet obrazu“; tak, ako je dnes pochopiteľný význam pojmu „ikonosféra“ zo sedemdesiatych rokov minulého storočia, ktorým poľský filozof Mieczysław Porębski videl podstatu našej doby... Táto nová atmosféra, určená všadeprítomnosťou obrazu v našom každodennom živote, úplne predefinovala vzťah k obrazu/maliarstvu. Po roku 2000 maľba prestala byť popredným vizuálnym jazykom v umení, pretože niektoré ďalšie a odlišné obrazy sa priblížili k senzibilite moderného človeka. Sú to obrazy, ktoré majú výrazný technicko-technologický charakter, ktoré nám boli drzo a rozhodne vnútené prostredníctvom globálnych elektronických sietí a médií. Ale napriek všetkým týmto novinkám – potreba po maliarstve nevyschla, takže v súčasnej umeleckej praxi je maľba opäť v obehu. Je zrejmé, že súčasná maľba sa snaží zachovať exkluzivitu svojej vlastnej autenticity.

Uprostred globálnej digitalizácie umelec trvá na humánnom a hand made pôvode svojho maliarskeho produktu, v ktorom vyjadruje svoj vlastný aktivizmus, angažovanosť a reakciu na kontextové udalosti, ale aj - vlastnú citovosť, senzibilita, svoju personalitu. V každom prípade maliarstvo opäť má svoju scénu/cenu. Prehodnotilo sa aj postavenie súčasného maliara, ktorý možno stratil auru výnimočnosti, ktorú mali jeho predchodcovia v niektorých skorších dobách, ale stále si zachováva dôstojnosť tvorcu s integritou a autoritou.

Dnešná umelecká scéna je fragmentovaná, roztrúsená, súhrnne neuchopiteľná. Charakter súčasného umenia sa zmenil, kontextualizoval sa vďaka univerzálnej medializácii, ktorá ho robí zodpovedným voči najaktuálnejším udalostiam. Zámerom súčasného umelca je byť aktívnym činiteľom v spoločnosti, ovplyvňovať spoločenské dianie a vzťahy; estetizovať ich a reprezentovať sugestívne spoločenské postavenie a zmysel umenia, maliarstva, obrazu. V procese globálnej medializácie sa teda čoraz viac presadzuje chápanie umenia ako spoločenskej praxe a umelca ako relevantného spoločenského subjektu.

Za týchto okolností - maľba si predsa len dokázala udržať svoju senzibilizovanú hand made identitu, zachovala si právo na individuálne gesto, na subjektivitu výrazu, na poetiku a metaforu, na syntézu estetického a etického, na príčinnú a dôsledkovú súvzťažnosť obsahu a poslania obrazu. Tento okamih niektorí teoretici súčasnej umeleckej praxe, ako napríklad Divna Jelenković, považujú za dôležitý, presvedčený, že odpor voči univerzálnej digitalizácii je možný a viditeľný v umeleckých postupoch, ktoré znamenajú „návrat k telu/ruke“, ktoré sú založené na manuálnom pôsobení a aktivizme. A tak, uprostred dominancie nových technologických a počítačových médií v súčasnom vizuálnom umení, maľba predsa pretrváva v atmosfére novej vizuálu a celkovej ikonosféry.

V tomto zmysle je potrebné pozorovať a chápať obrazy zo samostatných dielní Aleny a Jozefa Klátikovcov. Dcéra a otec spoločne koncipovali sériu výstav 1 + 1 a do „stredobode tohto projektu umiestnili vzťah videný cez prizmu umeleckého prejavu, t. j. vzájomnej korešpondencie týchto dvoch autorov, z ktorých jeden je v zrelom období vlastnej tvorby, a ten druhý na samom začiatku. V tomto ohľade boli najskôr zaznamenané a prezentované rozdiely: Alena Klátiková predstavila konkrétne variácie svojich portrétov, v ktorých boli biologicko-psychologické a emocionálne aspekty postavy (modelov) interpretované výlučne formálnym a plastickým spôsobom - bez opisného naratívu; a Jozef Klátik sa predstavil v geometricko-konštruktivistických maľbách, v ktorých hľadal tie princípy, ktoré ponúkali spoločnosti model racionalistickej organizácie, správania a chápania reality.

Dnešná výstava poukazuje na razantnejšie zmeny, najmä v tvorbe Aleny Klátikovej. Mladá umelkyňa skoncovala s figuratívnym modelom, pretože razantne vstúpila do oblasti abstrakcie. Tento obrat však nie je bezdôvodný: Klátiková sa snaží nájsť nové a širšie možnosti artikulácie svojich umeleckých zámerov. Na svoje „maľovanie“ si vyberá neobvyklý materiál. Ako základ farby používa polystyrén, ktorý má veľmi špecifické vlastnosti - štruktúru a pórovitosť, čo prináša možnosť tvorby hmatových hodnôt farby a jej povrchu. Polystyrén je tiež vhodný na spracovanie, takže umelec vyrezáva geometrické farebné povrchy rôznych tvarov a potom ich obklopí zhmotnenou čiernou obrysovou čiarou. Takýto reliéfny obraz je plasticky sugestívny.

Umiestnením na stenu - so svojou neobvyklou veľkosťou sa Alenina maľba sugestívne podieľa na interiéri, darí sa jej pretvárať priestor a prekonávať svoj primárny estetický význam, pretože sa funkčne podieľa na redefinovaní vzťahov v skutočnosti. Takýto obraz sa dokáže konfrontovať s vizuálom nových médií, predovšetkým technologického umenia, zachovávajúc si charakter a ducha hand made produktu; produktu, o ktorom Divna Jelenković píše ako o najúspešnejšom spôsobe vzopretiu sa alienačnému charakteru nových elektronických médií.

Jozef Klátik je jedným z mála umelcov z Vojvodiny, ktorý dosiahol postavenie umelca schopného meniť svoj postoj od maľby k maľbe, od výstavy k výstave. Klátik sa vo svojom zrelom veku v podstate správa ako mladý a zvedavý bádateľ, ktorý sa neustále snaží nájsť nové možnosti a funkcie umenia. Po štúdiu v Bratislave sa venoval grafike pop artu a fotorealistickej maľbe, vstúpil do oblasti konceptuálneho umenia a vizuálnej poézie, v 80. rokoch patril k transavantgardistom, potom sa v 90. rokoch zameral na akčnú maľbu a expresionizmus, venoval sa priestorovej maľbe a soche, experimentoval v oblasti počítačového umenia, geometrickej maľby a konštruktivizmu, obrazu-predmetu… Z tejto a takejto logiky vyplynuli aj nové exponáty predstavené na tejto výstave. Aj tentoraz je obraz „vyrobený“ z jednoduchých rovných a prevažne pravidelne formovaných základových plôch a z maľovaných drevených latiek. Umelec aplikuje ofarbené drevené latky na rovinu monochromatickej dosky, snaží sa im dať diskrétny estetický význam a jednoduchým spôsobom vytvára obrazové konštrukty, v ktorých sú stále prítomné stopy umelcov ej citlivosti. Treba povedať, že sa tu estetické cítenie mení na etickú poznámku, pretože sa Klátikov umelecké dielo mení na organizovaný systém, ktorý môže byť možným modelom pre organizáciu spoločnosti, v ktorej žijeme.