Detvianska umelecká kolónia jubiluje

DUK nadviazala na tradíciu Detvianskej maliarskej kolónie, ktorú založili pred sto rokmi E Pacovský a J. Augusta. Maľovali prírodu i ľudovú kultúru Podpoľania a ich práca, zážitky a úvahy sem prilákali i ďalších známych maliarov. Zachovali sa po nich nielen ich obrazy v rôznych galériách a súkromných zbierkach, ale aj písomné spomienky, napríklad ako cestoval študent Augusta z Mníchovskej akadémie za námetmi pre svoje obrazy až na Detvu. Na začiatku minulého storočia sa zakladali maliarske kolónie po celom svete. Zaujímavé bolo, že na Slovensku to bolo práve v Sládkovičom ospievanom stredoslovenskom kraji pod Poľanou. Tu bolo možné zvečniť „pretrvávajúci národný i ľudový svojráz“.

Za desať rokov Duo usporiadala autorské aj spoločné výstavy a sympóziá doma i v zahraničí. Má 89 členov - zo Slovenska, ale aj umelcov z Maďarska, Srbska, Ruska, Ukrajiny, Nemecka.

Zakladateľ DUK, organizátor a dlhoročný pracovník kultúry na Detve Milan Malček spomína, že k duchovným otcom DUK-u patria Alexander Bohó, Janko Smutný a Marián Vida. Pri zrode boli aj Marian Drugda, Anna Porubovičová, Pavol Petráš ml., Jaroslav Uhel a ekonóm a podnikateľ Jaroslav Macek. Starosta DUK Jaroslav Uhel spomína na Biele vody nad Detvou na prelome storočí pred desiatimi rokmi takto: „Čarovné. Všetko bolo prirodzené a spontánne. Farba, drevo, rozhovory do hlbokej noci. Rodili sa myšlienky, vznikali nápady... myšlienka založiť na Detve maliarsku kolóniu...“

Biele vody po desiatich rokoch opäť žili umením. Týždňové sympózium, deväťdesiat umelcov, ktorých ani nepriazeň počasia nezastavila a ktorí vytvárali farebné kompozície či drevorezby. Týždňovú tvorivú prácu zavŕšili slávnostným programom v Kultúrnom dome na Detve, ktorého javisko zdobili nadrozmerné obrazy Alexandra Bohó. Pomedzi tieto kulisy sa niesli tóny evergrínov, muzikálových melódií i klavírne improvizácie všestranne nadaného džezmena a saxofonistu z Maďarska Ivana Tiborcza. Domáci fujaristi hrali na nástroji, ktorý neodmysliteľne patrí k tomuto kraju. Typický širák, košeľa ponad pupok, kabanica a krpce pripomínali, že je to kraj Detvana. Z minulosti do súčasnosti sa všetci preniesli vďaka malým kúzelníkom na javisku, ktorí s úsmevom profesionálov vyčarovali nielen kvetiny a hračky, ale aj úsmev na tvárach divákov. Nechýbal spev domácich folkloristiek, oblečených v tradičnom detvianskom kroji - už len zobrať štetec a namaľovať ich... A záver patril opäť mladým, ktorí za doprovodu ľudovej muziky tancovali a spievali detvianske ľudové... Ich šikovnosť a hravosť pripomínala, že umenie akéhokoľvek druhu je zdrojom radosti.

Posledný deň jubilejného sympózia pokračoval farebne. Umelci dokončujúci svoje diela sa ponorili do farieb a prípravy vernisáže. So štetcom v ruke ešte domaľovávali detaily, z palety a zvyškov farieb vyčarovali jeseň a brezy na tichých kopcoch. Biele vody voňali olejovými farbami a čerstvo vyrezaným drevom. Viac ako dvesto obrazov sa postupne menilo s postupujúcim svetlom. Popoludní, keď spoločenskú miestnosť zalialo októbrové slnko, zaskveli sa maľby, čipky, drevorezby, pastely, oleje i akvarely v plnej kráse. Každý zúčastnený vypovedal bez jediného slova o sebe i o svete, ktorý vníma. Originálne, svojsky a osobito.