SALÓNNE DIVADLO NIELEN PRE DETI

Je niekoľko diváckych návodov na použitie, či vnímanie Alice v zázračnej krajine na SVD- ácky spôsob – štvrtého predstavenia pre deti tohto divadla. Toto dielo anglického spisovateľa, oxfordského profesora, matematika Lewisa Carrolla patrí do rozprávkovej klasiky a je časťou všeobecnej aj globálnej aj globalizačnej kultúry.

Po prvé Alicina zázračná krajina („pôvodná rozprávka o dospievaní a o nepristáti žiť vo svete dospelých, ktorý je často nelogický, a v ktorom sa manipuluje s pravdou, polopravdou a nepravdou„-vyjadril sa Ľuboslav Majera po premiére) sa dnes v našej zázračne  stechnizovanej dobe už vníma inak. Inak ako ju napríklad vnímal jej autor. Hlavná myšlienka je však stará, strašia než Alica – deti túžia byť rýchlo dospelé a dospelí, keď sú už dospelí, chcú byť deťmi. Dospelí herci hrajú deťom a ich rodičom. Nie to, že by novodobí rodičia v divy a zázraky nechceli veriť, alebo, že by nechceli zostať v duši deckami, ale zázračno sa stalo každodenné prežitie. A zázračným virtuálnom žijú novodobé deti, dobre počítačovo vsietené. Každodennosť je rodičom teda vyvrátená - zázračná a cheli by ísť do tej „pravej“ rozprávkovej skutočnosti a svoje deti by nechali tam. Kde sa odhaľuje svet právd a hlbšieho významu a učí sa o spravodlivosti. Bola by to skrýš divadelná a rodičia by boli radšej aby do nej dostali svoje deti. Alebo aspoň do v 3D snímky Alice Tima Burtona a Johnnyho Deppa. Teda celý koncept Alice je nový, treba ho brať v akomsi novom chápaní.

Toto si asi uvedomoval aj novodobý slovenský autor Miloš Janoušek, lekár, ale aj spisovateľ, skladateľ a pesničkár, a ako sám uvádza spoluautor Lewisa Carolla. A preto pôvodnú Lewisovu rozprávku prepracoval na divadelnú rozprávku.

„Keď som knižku čítal, nikdy som si nebol celkom istý, či ju rozumiem. Mal so pocit, že je to zaujímavé, ale vôbec nie pre deti. Bolo pre mňa výzvou urobiť z knižky divadelnú rozprávku, ktorej by deti rozumeli.“

Zvolil si ju dramaturg a režisér Ján Čáni, ktorý toto divadlo ozvláštnil repertoárom pre deti. Do tretice sa rozhodol pre predlohu Miloša Janouška/dve predstavenia: Duchovplná rozprávka, ktorá zároveň aj jedným z najväčších úspechov tohto divadla- účasť a ocenenie na Festivale detského divadla v Kotore a takisto inscenoval Janouškovu predlohu Piráti.

A tak sme dostali Alicu na tretiu. Janouškom prepracovanú divadelnú rozprávku režisér Čáni ešte raz divadelne prepracoval. Použil fintu - siahol po papierovom divadle z 19.storočia :

„...lebo každá oxfordská profesorská rodina toho času mala papierové divadlo“ (vyjadril sa režisér Čáni) a Lewise Caroll túto rozprávku vymyslel pre priateľove deti, z ktorých dievča sa volala Alica. Totižto aj z toho dôvodu, že Alica vznikla v období keď tento žáner bol populárny, a tak obľúbený žáner 19.storočia sa dostal na dosky 21. storočia. Pravdaže bol to zámer. Jednak byť iní a onakvejší ale aj a exkluzívnejší a expresívnejší. To sa režisérovi podarilo aj tým, že si zvolil manšaft, ktorému bezpodmienečne verí. Rozhodne Miloša Janouška, ale aj herecký kolektív, ktorý tvoria: Miroslav Babiak, ktorý predvádza herecký kolektív, Hana Majerová, “ktorá sa naozaj v zázračnom divadelnom svete dobre cíti“ a „neprehráva“ a Samera Hamadeha, ktorý je znovu na doskách po trojročnej prestávke. Mimika, expresia a gestika hercov uniesla túto popletenú „ problematiku“ – najmä ich vrtošivým, živým „obsluhovanie“ plošných statických papierových bábok. Mali sme, podmienečne povedané, dva herecké kolektívy – kočovných hercov, ktorí nemajú maringotky ale sa vrhli do fejto formy  a papierové bábky, ktoré režisér zámerne vybral z konštrukcie papierového divadla. Osobitne chcem poukázať na tieto herecko-režisérske finty: Hana je presvedčivá Alica – ukázala to najmä v scéne, keď nezvláda vysoké opätky, teda čo ako sa vo svete rôznych rozprávkových bytostí dobre cíti, radšej chce zostať vo svojom svete detských ilúzií. Aj v dobre nacvičených tanečných bodoch, a v pohybe, ktoré poctivo a minunciózne nacvičuje choreografka baletka Maja Grňová. Miroslav Babiak udával tempo, na momenty to všetko zrýchľoval, a zexpresívňoval. Vdýchol život dvom postavám- papierovým kartónovým bábkam – upanáhľanému bielemu Zajacovi a najmä presvedčivo oživil najstatickejšiu paprierovú bábku Kráľovnú kariet. Toto bola výborná finta- riešenie Kráľovnej kariet – jednoducho zväčšená karta, ktorú navrhol scénický a kostýmový projektant Ďula Šanta. Pokiaľ ide o jeho návrhy, asi poslúchal režisérsky zámer a riadil sa akousi kombináciu viktoriánskeho anglickeho výzoru Alisy a  trólovských postáv. Samotná konštrukcia papierového divadla, ktorá bola v strede scény bola urobená na spôsob Manetových Raňajok v tráve (obrazu, ktorý takisto vznikol koncom 19.storočia). Tento ironizujúci eklektický - nadhľad na „dizajn“ predestavení, akým sa Ďula Šanta zvykne riadiť, aj tentoraz trefne zapadol. Rovnako tak songy a kabaretové tromfy autora hudby a zvukových ruchov Stevana Mošu.

Samer Hamadech vdýchol život do štyroch postáv – Klobúčníkovi, Kocúrovi Tydlymu a Fydlymu. Zabodoval však ako kocúrovský šarmér v songu Králikova uspávanka. Miraculum sa udialo počas papierovej scény – kde meškajúci zajac vykladal čo všetko rieši - paragrafy, príkazy a zákazy – až sa tie papiere rozlietali scénou, proscéniom – vypustené z rampy – na oslavu papierového divadla. Bolo z toho bukválne paierové divalo v papierovom divadle. Také ešte nebolo! Vyvolalo to najhlasnejšiu reakciu detí v hľadisku.

Slovom, máme zase hravé predstavenie, mnohé situácie sú postavené na paradoxe a deti budú naozaj vďačné za nápad oslavovať nenarodeniny, pretože môžu dostať darček v ktorýkoľvek deň. Slovom, všetko dokopy to má „šťavu“.