O PORTRÉTOCH VÝZNAMNÝCH OSOBNOSTÍ V ÚKVS

Permanentné úsilie Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov poukázať na základné kultúrne hodnoty a usilovať sa o ich zachovanie nedávno začalo prinášať nové výsledky. V miestnostiach ústavu je čoraz viac portrétov významných a zaslúžilých na týchto priestoroch pôsobiacich Slovákov v minulosti. Takým spôsobom sa pozoruhodne prispieva k historickosti tých osobností, čo svojím dielom prispeli k dobrému menu slovenskej národnosti vo Vojvodine, v Srbsku a v Juhoslávii. Tento projekt ÚKVS začal v roku 2011 za finančnej podpory Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Je zaujímavé pozerať sa na umelecky spracované portréty Jána Branislava Mičátka, Karola Miloslava Lehotského, Michala Milana Harminca, Michala Babinku, Paľa Bohuša, Vladimíra Hurbana Vladimírova a Zuzky Medveďovej a pripomenúť si ich život a dielo. Touto akciou ústav podnetne pôsobí na sebavedomie Slovákov z Dolnej zeme, poukazuje na skutočné hodnoty, ale i na prínos vojvodinských Slovákov do slovenskej a srbskej kultúry.

Väčšinu portrétov namaľoval novosadský maliar Pavel Pop (1948). Pop patrí do dnes už staršej generácie vojvodinských umelcov, medzi tých maliarov a grafikov, ktorí sú akurát v období svojej tvorivej zrelosti. Má za sebou bohatú a vzácnu tvorivú kontinuitu, poznačenú grafickými a maliarskymi výjavmi, ktoré sú plné jemných nadrealistických reminiscencií a na ktorých sa prelína skutočnosť s fantáziou. Tento nadrealizmus je však „priamo“ vtelený do každodennosti, takže na jeho grafických listoch, kresbách a obrazoch je vždy nejaký úlomok motívu takmer dokumentačnej hodnoty, hovoriaci o tom, kde umelec čerpá svoju inšpiráciu a kde sú príčiny, ktoré mu kážu práve tak realizovať vlastné vizuálne príbehy.

Na aktuálnych obrazoch Pavla Popa sú vyložene postmoderné konotácie, umelec sa totiž veľmi často zaoberá problematikou „citácií“, maľujúc na svojich obrazoch portrétové a iné motívy z dejín umenia. Prihovárajúc sa dielu velikánov umeleckej minulosti Pavel Pop akoby pátral po spoľahlivých hodnotách, po úspechoch, ktoré „vydržali“ prísne kritériá a tak pretrvali do dnešných dní nanešťastie poznačených zatrateným citom pre autentické hodnoty.

Práve tak sa treba pozerať i na očividný fakt, že sa Pop tomuto portrétovaniu s oduševnením venuje lebo – maľuje ľudí, ktorí si to zaslúžili. Pritom si ich maximálne váži a uctieva a snaží sa – a to sa mu i darí, aby to bolo vidno aj na plátne. Pre tento jeho portrétový cyklus je špecifické to, že si zámerne volí „muzeálny“ tón a koncept a pomocou nich zdôrazňuje, že ide o ľudí, ktorí skutočne korenia v kultúre slovenského národa a v celkovej kultúre Srbska. Vidno to zvlášť na reprezentatívnych portrétoch Jána Branislava Mičátka (1837 – 1905), u tunajších Slovákov sa divadelné aktivity rozhýbali na Mičátkov podnet, už v roku 1881 usporiadal v Kysáči detské predstavenie, čo podstatne vplývalo na ďalší vývin tunajšieho slovenského divadelníctva. No vidno to aj vtedy, keď maľuje Jozefa Podhradského (1823 – 1915), teológa, profesora, básnika, dramatika, novinára, editora a prekladateľa, jedného z najaktívnejších intelektuálov tej doby, ktorý svoje aktivity rozvíjal od Komárna a Bratislavy, cez Budapešť, Sankt Peterburg po Nový Sad, Leskovac a Belehrad. Tak ako to urobil pri portrétovaní Mičátka, Pavel Pop si aj pri práci na portréte Podhradského, prihliadajúc na jeho bohatú činnosť a na skutočnosť, že pôsobil vo veľmi špecifických časoch, zvolil koncept neskorých rokov devätnásteho storočia. A s osobitným rešpektom maľoval aj Karola Miloslava Lehotského (1879 – 1929), prvého akademického maliara vojvodinských Slovákov. Ide tu o pekný a vydarený pokus urobiť psychologický portrét, ako i o snahu zachovať celkové ovzdušie Lehotského maliarstva, a podobný vzťah má portrétista aj k osobnosti kulpínskeho rodáka, Michala Milana Harminca (1869 – 1964), slovenského staviteľa, zakladateľa modernej architektúry na Slovensku, človeka, ktorý projektoval a vybudoval zo 300 architektonických objektov v Európe a ktorého Pavel Pop na jemne odstupňovanej šerovitovej maľbe pôsobiacej dojmom dymovej clony chce predstaviť ako rojka a zároveň aj ako osobu zahľadenú do budúcnosti... A zase portrét Paľa Bohuša nám zobrazuje jednoduchého, rozvážneho a vyrovnaného človeka i umelca (bol básnikom, spisovateľom pre deti, literárnym kritikom, prekladateľom, novinárom, redaktorom), človeka, ktorého život sa naplnil a čiu „poéziu poznačil pocit asketizmu, samoty, pričom lajtmotívom je smrť a miznutie“, ako to zaznamenala Marína Petrášová. Pokým Vladimír Hurban Vladimírov (1884 – 1950), evanjelický farár a dramatik, ktorý celý svoj život (okrem obdobia školenia sa v Záhrebe, vo Viedni a v Bratislave) prežil v rodisku, v Starej Pazove, je podaný ako tichý práci odovzdaný tvorca a intelektuál...

Okrem portrétov, ktoré namaľoval Pavel Pop, v Ústave pre kultúru vojvodinských Slovákov sú i dva portréty, ktorých autorom je Pavel Čáni (1953). Tento umelec s bohatým graficko-maliarskym životopisom sa čoraz viac skláňa k maliarstvu, nedávno v Novom Sade, a potom i v Bratislave (2012) vystavoval obrazy zo zaujímavého cyklu, v ktorom sa mu podarilo zjednotiť komplexné otázky vlastnej autobiografickej, umeleckej a národnej identity. Výsledok toho je navrstvený, viacvýznamový obraz. Pritom Čániho filozofia je jednoduchá: každodennosť je prostredie, v ktorom si tento umelec všíma a potom zobrazuje tie najzaujímavešie obsahy a scény. V umelcovom povedomí tie motívy nadobúdajú akýsi iný, hlbší, úplne osobitný, svoj význam. Taký obraz odzrkadľuje dušu svojho tvorcu, je odrazom jeho senzibility a expresivity, jeho ponímania sveta a sveta obrazov. Preto aj „úloha“ zaoberať sa portrétmi významných národovcov Čániho provokuje a láka. Podieľajúc sa na tomto zaujímavom projekte Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov Čáni namaľoval portréty Michala Babinku a Zuzky Medveďovej. Je logické, že k tejto práci pristupuje inak ako Pavel Pop. Jeho obrazy sú maľované jasným, výrazným, koloristickým a expresívnym spôsobom. Portrétom spisovateľa Michala Babinku (1921 – 1997) Čáni ilustruje poučku Život, unapred doživotan (názov básnickej zbierky Paľa Bohuša napísanej po srbsky) a „vysvetľuje“ ju motívom jablka v úzadí obrazu, ktorého biblická symbolika je aktuálna i dnes. Na obraze vidno aj to, že sa maliar a portrétovaná osoba poznali, často boli v priamom styku a preto tento portrét obsahuje originalitu a zážitkovosť. Maľujúc Zuzku Medveďovú (1897 – 1985), prvú akademickú maliarku u tunajších Slovákov, pôvodom z Petrovca, Pavel Čáni predstavuje umelkyňu, ktorú si skutočne váži, a zároveň spokojnú zrelú ženu, iba štetce v jej ruke naznačujú jej maliarsky životopis. Úzadie obrazu pripomína motívy typickej slovenskej doma vyrobenej tkaniny (handrovka, pokrovec), čím výstižne poukazuje na národnú príslušnosť Medveďovej.

Výsledky portrétového maliarstva Pavla Popa a Pavla Čániho sú úspešné. Aj keď sa zaoberali dnes už zabudnutou „veľkou maliarskou témou“, obidvaja maliari sa neobyčajne tvorivo postavili a dopracovali sa k cenným výsledkom. Preto aj je možné pri tejto príležitosti si pripomenúť jeden z dávnejších zápisov Milana Kašanina, kde sa tvrdí, že maliarstvo je „výsledok práce plnej boja, radosti a pochybností, ktorý je bez ohľadu na hodnotu diela sám osebe pekný a tvorivý.

Pretože uprednostnenie života nikdy nie je, ani nemôže byť daromná práca“. A projekt tvorby portrétov významných vojvodinských Slovákov sa práve o to usiluje. Umelecká oslava významných životov a životopisov je to, čo zvyšuje účinnosť a napĺňa zmyslom tento zaujímavý projekt Ústavu pre kultúru vojvodinských Slovákov.